Čo čítame: Vtáčik jasnovidec

Nedávno sa na facebookovskej nástenke Haruki Murakamiho objavil graf. Urobila ho blogerka – vraj za desať minút. Farebný koláč rozdelila medzi sedem rozličných pojmov. Každému pridelila konkrétne percento – napríklad „mačky“ majú 25 percent, kým „uši“ iba 4,17 percenta. Čitateľ Murakamiho sa vari iba pousmeje, keď zbadá ostatné políčka – príprava jedla, bizarné sny, džez, klasika, disociatívne ženy.

Autorka však na pár úkonov, ktoré sú pre Murakamiho príbehy príznačné, zabudla. V diskusii ju čitatelia doplnili o tie najdôležitejšie: sex, pivo, cigarety, whisky, hotelové izby, špagety či umývanie tváre.

Pred rokom u nás vyšla prvá časť Murakamiho príbehu Kronika vtáčika na kľúčik, prednedávnom vyšlo pokračovanie – Vtáčik jasnovidec (Slovart). Záverečná časť trilógie je naplánovaná opäť až o rok.

Počiatočné pochybnosti, či si pamätám dej prvej časti zahltenej skutočne bizarnými postavami a ich osudmi, sú preč. Murakami je totiž detailista a isto myslel aj na toto. To, ako si jeho hlavný hrdina pripravuje na obed špagety, ako si potom otvorí pivo, a akú hudbu pri tom počúva z rádia, je pre neho vari rovnocennou súčasťou príbehu, ako skúmanie hraníc ľudského vedomia a hĺbok ich vzťahov. Na pozadí zdanlivo bezvýznamných rituálov sa tak sprítomňujú všetky dôležité momenty predošlého deja.

Viac hádam netreba prezrádzať, veď do rozlúštenia príbehu nám ostáva ešte rok. Medzitým môžeme do grafu dopísať napríklad cmúľanie citrónových cukríkov.