Na konci stretnutia sa IVAN SLÁDEČEK zasmial pri predstave, že sa o svojom príbehu dočíta v novinách. „Veď ja som predsa prototypom neúspešného podnikateľa,“ hovoril pobavene. Pravda však je, že kníhkupectvo Alexis, ktoré v Bratislave vybudoval, získalo vlani architektonickú cenu Cézar a teraz ho americký online magazín Flavorwire zaradil medzi dvadsať najkrajších kníhkupectiev sveta.
Ako ste sa dozvedeli, že vás zaradili medzi top 20 kníhkupectiev na svete?
„Našiel som to cez facebookovú stránku architektov, ktorí Alexis vytvárali. Myslím, že práve oni – Martin Jančok a Aleš Šedivec – majú na tom umiestnení obrovskú zásluhu.“
Vlani ste získali aj cenu architektov za najlepší interiér, čo to pre vás znamenalo?
„Ohlasy od odborníkov sú skvelé, povzbudia. Do istej miery to beriem ako zadosťučinenie, hoci s tým nie je spojená priama finančná väzba. To, že dnes stojí Alexis, znamenalo bytostné zadlženie sa. Išli sme do toho bez akejkoľvek záruky, iba s absolútne čistým zámerom. Keby to nevyšlo – sme na ulici. Preto som rád, keď sa občas o našej malej veľkoleposti hovorí.“
Je interiér to, čo sem ľudí priťahuje?
„Interiér je pre ľudí zaujímavý a možno bude ešte rok, dva. Ale medzitým sa snažíme nadobudnúť iné prednosti. Pre mňa je to niečo ako pozlátka – v dobrom slova zmysle. Funguje podobne ako ľudské vzťahy – tie sa tiež začínajú na povrchu a postupne idú do hĺbky.“
Kedy vám napadlo, že budete viesť kníhkupectvo?
„Bol som druhák na vysokej škole a každý deň som domov chodil s iným projektom, na ktorom by som mohol robiť. Raz som v meste na káve začal listovať v jednom časopise. Na zadnej strane boli inzeráty s realitami. V jednom sa písalo: Odstúpim kníhkupectvo. Vtedy som si povedal – okej, budú to knihy.“
Neodhovárala vás rodina, priatelia?
„Vôbec, teda trochu. Vedeli totiž, že som po čomsi vlastnom veľmi túžil. Bolo takmer jedno, na čo v jeden deň natrafím. Dnes môžem povedať, že sa to stalo tak, ako sa to stať malo. Možno naschvál to boli knihy, lebo knihy sú zložité podnikanie – nikto ich totiž bytostne nepotrebuje tak ako jedlo či bývanie.“
Čo to bolo za kníhkupectvo?
„Sídlilo v centre Bratislavy na Kapucínskej. Patrilo starej panej, ktorá ho už nevládala viesť. Myslím, že sme vtedy plnili aj akúsi službu (smiech). Dali sme jej 300-tisíc korún, ktoré by jej žiadne veľké kníhkupectvo nedalo. Vedeli by, že získajú hory ležiakov, ktoré nikdy nikto nekúpi. My sme o tom nič nevedeli.“
Je to správny rozbeh?
„Ktokoľvek, kto začne v tomto storočí podnikať a nemá vizionársku ideu typu iPod, by mal byť veľkými písmenami zapísaný na nejakej pamätnej tabuli. Začať podnikať v čase, keď je takmer všetko vymyslené, keď funguje obrovská konkurencia a trh je rozdelený, je čisté bláznovstvo. Tá pani mi dala malý papierik so štyrmi telefónnymi číslami a dvoma údajmi o obrate, ktoré boli azda celkom fiktívne. Museli sme chodiť a prosiť o knihy.“
Mali ste ku knihám nejaký špeciálny vzťah?
„Nie – nie som knihomoľ. Ale knihy sú podľa mňa jedným z najdôležitejších nositeľov príbehov a múdrosti, aký bol kedy vynájdený. Ako autorovi mi vyšli dve menšie knižky, takže som k tomu nemal až tak ďaleko.“
Ako vám ten malý obchod išiel?
„Spočiatku kostrbato, potom lepšie. O nejaký čas však Panta Rhei otvorila neďaleko nás veľkú predajňu, prišla kríza a začala sa rekonštrukcia električkovej trasy. Ľudia, ktorí okolo nás dennodenne chodili, zo dňa na deň zmizli. Tržby sa prepadli o 60 percent. V tom roku som končil denné štúdium. Chcel som to celkom zabaliť. Ale rodina mi nedovolila vzdať sa.“
Krachovali ste a popri tom ste začali budovať ďalšie kníhkupectvo?
„Tak nejako – v tej malej predajni som sa naučil veci, aké sa v škole človek nedozvie. Navyše – naučil som sa veriť. V istej fáze mi však bolo jasné, že čísla nepustia. Vtedy som sa dopočul o priestore v Cvernovke. Zrazu som to celé začal riešiť, hoci som nemal ani euro. Pôžička prišla až po pol roku – keď už architekti mali zadanie a stolári pracovali.“
Ako znelo zadanie pre architektov?
„Neposlúchol som rady, že sa musíme špecializovať. Chcel som ostať v pozícii všeobecného kníhkupectva. Páčilo sa mi spojenie s dobrou kaviarňou, ktoré funguje všade vo svete, no chcel som tiež, aby u nás mohli byť koncerty, prednášky či iné akcie. Architekti to nemali ľahké – mali urobiť obchod so skladom, kanceláriou, kaviarňou a zároveň verejný priestor pre päťdesiat ľudí na ploche 140 štvorcových metrov.“
Nebáli ste sa lokality mimo centra?
„Ale čo je vlastne dobrá lokalita? Aj najväčší vydavatelia vám povedia, že je to maximálne 100 metrov napravo a naľavo od Poštovej ulice, plus nákupné centrá. Zvyšok je z hľadiska predaja kníh takmer mŕtvy.“
A čo siete? Panta Rhei či Martinus majú u nás obrovskú silu.
„Moje rozhodovanie stálo medzi možnosťami – žiť nahovno alebo nežiť vôbec. Sme tu, kde sme a môžeme iba dúfať, že to bude lepšie. Nikde nie je napísané, že sa celá situácia neotočí. Udržať sa na vrchole, to sa nedá zabezpečiť nijako inak než každodennou drinou. Aj ľudia sa menia. Je jasné, že chodia do nákupných centier a aj budú – funguje to ako jaskyňový systém. Keď prší, človek sa prirodzene schová – je to pud.“
Prečo ste zrušili internetový predaj?
„Sme takí malí, že sme si mohli dovoliť odstrihnúť sa od nedokončeného e-shopu. Napísali sme: keď niečo chcete, príďte ku nám do obchodu – do nášho f-shopu. Neviem robiť online obchod poriadne, tak ho radšej nebudem robiť vôbec. Vediem dlhé vášnivé debaty so známymi o predaji cez internet a niekedy sa nad svojimi slovami sám smejem, pretože viem, že pán lacnejší a pán pohodlnejší sú silní hráči. Rozhodol som sa však takto.“
Amazon vlani predal viac elektronických ako papierových kníh. Nie je to dobrý dôvod pre eknihy?
„Amazon to urobil úžasne – je to skvelý biznis. Anglický knižný trh je však nesmierne špecifický. Je na ňom množstvo ženských autoriek a treba brať do úvahy aj kultúrne zázemie, históriu, či dokonca fakt, že tam často prší. Myslím si, že e-kniha je najmä o tom, aby ste viac nakupovali. My momentálne okrem štandardnej informačnej webovej stránky e-svet nevyužívame, tak sa nebojím. Múdri ľudia dokonca hovoria, že e-knihy potiahnu aj predaj klasických kníh.“
Sídlite v areáli Cvernovky, ktorý kúpil nový majiteľ. Aká budúcnosť vás čaká?
„Sme prví na rane. Je však minimálne podozrivé a neslušné, že za nami nikto neprišiel. Nemáme žiadne informácie – nedá sa uvažovať nad tým, čo bude, lebo by sme sa dostali do úplnej beznádeje. Hovorí sa, že nový vlastník chce vybudovať zónu pre mladé rodiny s malými obchodmi. Tie teraz má, ale my nevieme, či nás bez ohľadu na minulosť, budúcnosť, značku či ekonomickú situáciu vysťahuje, alebo sa pokúsi nájsť iné riešenie. Nehovoriac o histórii a hodnote Cvernovky, ktoré by si zaslúžili diskusiu.“
Čo by pre vás znamenal odchod?
„Sťahovanie sa rovná celkom novému začiatku. Keď to chcete urobiť dobre a bez obrovských strát, potrebujete dva-tri roky čas a kapitál.“
Ako vás zmenil prvý a teraz druhý obchod s knihami?
„Osobne mi to pomohlo. Nevravím, že už všetko viem, to vôbec, ale niektoré veci vnímam celkom inak. Napríklad, keď je človek mladý, neutrasený, má silné ego. Chvíľu trvá, kým pochopí, že ho nemôže viesť ego, túžba byť frajer, ale že to musí byť kombinácia ega, zdravého rozumu a duše. Ale napríklad aj to, že občas musí prežuť veci, proti ktorým by sa inak búril. A čo sa týka brandže – to, že obchod prerazí – to je iba detail, toto je totiž beh na dlhú trať. Všetka česť tým, ktorí sa niečomu takému na Slovensku venujú.“
