Zápisník ostane, iba príliš farebné fotky vyblednú

Chválu zápisníku vyslovil Peter Repka už v  60. rokoch v Mladej tvorbe.

„Píšte si, čo vidíte a cítite, pekné i škaredé, lebo zápisník ostane, iba príliš farebné fotky vyblednú,“ píše Peter Repka v úvode svojej knihy Chvála zápisníku (F. R. & G. 2011). A na doplnenie dodáva, že pod podobný text s podobným názvom sa „kedysi dávno podpísal Honelník“.

To kedysi dávno bolo pred vyše štyridsiatimi rokmi, keď Honelník alias Peter Repka hojne publikoval v Mladej tvorbe. Spolu s kamarátmi Štrpkom a Laučíkom z básnickej skupiny Osamelí bežci, či s Mitanom, Dušekom alebo Štrasserom.

V kine ako na koncerte

Práve Repkove texty z tohto obdobia tvoria prvé dve kapitoly knihy. Žánrová i tematická pestrosť boli preňho typické. „Nebol to však chvíľkový rozmar, ale požiadavka redakcie.“ A tak nepíše len o poézii („Nenuďte sa, nuda je smrteľným hriechom v poézii“), ale rovnako o umeniach iných. Napríklad v glose k Antonioniho filmu Noc napriek tvrdeniu autora filmovej hudby, že v Noci v podstate niet hudby, poznamenáva: „Ja som sa po predstavení cítil ako po koncerte.“

Ďalšími silnými žánrami Petra Repku boli interview a reportáže, z čias Mladej tvorby sú v knihe štyri rozhovory, ktorých súčasťou sú autorove komentáre či opisovanie atmosféry dialógov. V úvode rozprávania s Františkom Krištofom Veselým napríklad priznáva, že po rozhovore odchádzal s pocitom prehry. „Neodhalil som jeho druhú tvár, jeho slabé stránky. Neviem, za čo by dal svoj život.“

Na Bali sa nebáli

Reportáže z toho obdobia v knihe nie sú, keďže súborne už vyšli koncom 90. rokov pod názvom Vstaň a choď. Táto zbierka bola prvýkrát vytlačená ešte v roku 1970, no do distribúcie sa už nedostala a nastupujúci normalizátori ju zošrotovali podobne ako v tom istom roku zrušili Mladú tvorbu. Neprekvapuje, že podľa vtedajšieho šéfredaktora Jána Buzássyho bola posledným klincom do jej rakvy práve Repkova reportáž zo Sovietskeho zväzu.

Editor Chvály zápisníku Oleg Pastier sa preto rozhodol pre novšie reportáže spred niekoľkých rokov. „Dobre, keď sme sa nebáli na Bali,“ začína sa tá z Indonézie, a pútavé rozprávanie, svedčiace o neutuchajúcej Repkovej reportérskej kondícii, sa končí poznaním: „Dva týždne takmer každý deň pršalo a vrátili sme sa dohneda opálení.“

Písať o pozitívnom

Repka, ktorý sa v roku 1973 oženil do vtedajšieho západného Nemecka, v knihe zdôrazňuje, že tam je reportáž aj dnes stále veľmi obľúbený žáner. „V mnohých periodikách ich ľudia priam hltajú a tie vynikajúce majú asi viac čitateľov ako beletria.“

Po roku 1989 sa Repka postupne vracal do slovenskej literatúry, okrem spomínanej zbierky reportáží mu vyšlo niekoľko ďalších kníh a začal publikovať v Kultúrnom živote, Slovenských pohľadoch, Romboide a od roku 2008 pravidelne v SME. Práve výber z týchto textov tvorí poslednú časť knihy. Repka si v nich predsavzal - pokiaľ to nie je nevyhnutné - nekomentovať politiku a písať o pozitívnom.

Niekde na hranici tohto predsavzatia je text k dvadsiatemu výročiu novembra '89, kde spomína na to, keď sa ho vo VPN pýtali, ako dlho bude trvať, kým sa všetko dá do poriadku. Vo vtedajšej eufórii s dávkou optimizmu odpovedal, že asi desať rokov. „Vysmiali ma. Najneskôr o päť rokov to bude v pohode. Bez tej viery by sa to však vtedy asi nepodarilo.“