Tichý je naspäť v pivnici, tentoraz v krásnej divadelnej

Divadlo Husa na provázku uviedlo hru o „geniálnom outsiderovi“ - Miroslavovi Tichom.

Takmer po celý život fotografa Miroslava Tichého (1926 - 2011) považovali za osamelého čudáka a životného i umeleckého babráka, za alkoholika a blázna, ktorý síce mal čiastočné maliarske akademické vzdelanie a zopár rokov aj maľoval, ale od polovice 50. rokov až do svojej smrti žil opustený v moravskom Kyjove.

Odfotil a zahodil

Vlastnoručne si zhotovoval čudesné „fotoaparáty“ a s takýmito obskúrnymi kamerami tajne zvečňoval najmä kyjovské dievčatá a ženy bez akejkoľvek snahy o kompozíciu či rafinované „estetizovanie“. Špeciálne ho zaujímalo „šmírovanie“ na ulici a najmä v lete na plavárňach. Fotografie vyvolával s pomocou vlastnoručne zhotovených prístrojov, rovnako kurióznych ako jeho kamery, a nestaral sa o ostrosť; občas dodatočne obťahoval siluety ceruzkou alebo ich koloroval.

Keď bol hotový, pohádzal fotky na dlážku, kde ich obhrýzali myši. Dnes by sme povedali, že aj v najtuhšom režime žil slobodne, nezávisle, alternatívne, začo občas skončil v blázinci alebo na polícii a jeho fotografie jednoducho vyhádzali na ulicu.

Oneskorená sláva

Až začiatkom 21. storočia objavili historici umenia pôvab Tichého snímok, ich jedinečnú atmosféru, autentickosť, originalitu. Nasledovali výstavy v najrešpektovanejších svetových galériách od Centre Pompidou v Paríži až po londýnske Victoria and Albert Museum; fotografie Miroslava Tichého dnes dosahujú rekordné sumy.

A práve o tomto moravskom „geniálnom outsiderovi“ uviedlo divadlo Husa na provázku v Brne svoju najnovšiu premiéru. Autormi sú Simona Petrů a Petr Jan Kryštof, režisérkou nedávna absolventka VŠMU Anna Petrželková, ktorá však už urobila vyše desiatky inscenácií v divadlách na Slovensku i v Česku. Hra má pôvabný názov: Tichý Tarzan (zcizené deníky fantoma erotické fotografie).

Obdivuhodná invencia

Z prítmia pivničnej scény sa vynára zdevastované vlhké obydlie kurióznej bytosti, ktorá sedí skrútená v ošarpanom kresle. Dlhé úzke skľavené prsty chaoticky gestikulujú, zvláštna škrípavo melodická reč sa jej rinie z úst a večne prižmúrené oči nervózne tekajú okolo seba.

Po dlážke sa povaľujú desiatky zdevastovaných fotografií, z pozadia sa vynárajú a opäť miznú postavy, ktoré ju prenasledujú, trápia, obdivujú, zneužívajú; snažia sa ju „scivilizovať“, zaradiť, strestať, zachrániť.

Sú to všetko úzkostné predstavy alebo reálne bytosti z mäsa a krvi? Erotické fantázie alebo banálna každodennosť? Sen alebo skutočnosť? Invencia režisérky a hercov je obdivuhodná, sureálny štýl inscenácie dôsledný, svetelný dizajn sugestívny, hudba Petra Hromádku kongeniálna. A Ivana Hloužková v hlavnej postave Tichého patrí medzi najfamóznejšie herecké výkony, aké som v poslednom čase zažil.

Eufória aj utrpenie z existencie na pokraji represívnej spoločnosti a v intimite vlastnej bytosti sú zhmotnené v stiesnenom prostredí pivničného divadla priam hmatateľne. Veľké malé divadlo!