Nie je to celkom pravda. Celých päť rokov – od roku 1972 do roku 1977 – hrala v Bratislave kultová kapela Kaleráb Gigant. Až neskôr prišli väčšinou džezrockové skupiny z doteraz nezmapovanej vlny, ktoré tvorili zaujímavú bratislavskú subkultúru: Soľ nad zlato, Fórum ‘57 s klaviristom Petrom Breinerom, skôr artrocková Ars Nova, nesmierne talentovaný a akademicky vzdelaný multiinštrumentalista Jozef Kolkovič so svojím Nautilusom (v roku 1979 emigroval do USA) či Tagore. Tento svet je mŕtvy. Hudba minulosti žije iba z konzerv – nahrávok. Komunistický režim spôsobil, že mladé, progresívne veci sa nenahrávali. A tak môžeme obdobie, dôležité pre pochopenie kontinuity vývoja, reštaurovať iba z rozprávania súčasníkov.
Kapelníkom skupiny Kaleráb Gigant bol klávesista MARTIN KELLENBERGER, ktorý sa neskôr etabloval ako výtvarník a ilustrátor kníh. Jeho spolupracovníkom bol brat, gitarista Andrej Kellenberger. V Kaleráb Gigante sa vystriedalo niekoľko hudobníkov, kapela hrala na prvých Bratislavských džezových dňoch. Tento rok sa Martinovi Kellenbergerovi podarilo splniť si svoj tridsaťročný sen a vydal comebackový album Kaleráb Gigant (SQ Music).
Rytmickými groovmi, bohatou harmonickou výstavbou a džezovými sólami pripomína Steely Dan a podobné formácie, ktoré si pomáhajú džezom a rhythm and bluesom. Napriek celkovej zložitosti idú do ucha a refrény sú výrazné. Texty (Hevier, Janík, Kellenberger) sú plné bratislavskej atmosféry s trochou nostalgie, občas mierne insitné, ale zachytávajúce zvyšky bratislavského genia loci. Prekvapivý je kapelníkov spev – starý Kaleráb Gigant hral inštrumentálne skladby. Zo starej zostavy je tu gitarista Andrej Kellenberger a saxofonista Dodo Krajčovič, rytmiku tvoria výnimoční hudobníci, basista Anton Jaro a bubeník Oldo Petráš.
Album je plný bratislavskej atmosféry. Čo je pre vás Bratislava sedemdesiatych rokov?
„Spomínam si hlavne na to snaženie. Dnes sa mi zdá, že sú snaženia orientované viac komerčne. Vtedy sme si požičiavali knižky, chodili do kina, na koncerty. Boli sme väčší idealisti. Určite to bolo tým, že sa nedalo cestovať, žili sme v izolácii, ale tú mladosť, vášnivosť a muzikalitu nemohli zastaviť. Je jasné, že keby sme sa vyvíjali v slobodnom prostredí, tak hráme viac.“
Skupina bola známa veľkými nárokmi na seba, na kvalitu svojej činnosti.
„Vedeli sme si všetko spríjemniť. Neboli drogy, odmena bolo pre nás pivo alebo víno a tatársky biftek vo vinárni u Františkánov. Možno následkom tých obmedzení sme mali väčšie nároky na kvalitu, išli sme do hĺbky, boli sme v hudbe ponorení.“
Ako prišlo ku comebacku?
„Nikdy som neprestal hrať úplne, hrával som si sám doma, cudzie skladby, začali mi prichádzať na myseľ moje staré veci a postupne mi napadali aj nové skladby. Tak som začal brata a kamarátov otravovať, že čo, profíci, poďme urobiť comeback Kalerábu. Napísali sme noty, objednali štúdio.“
Je to bilančný album alebo ste naň zaradili aj nové skladby?
„Väčšina vecí je nových, ale sú tam aj staršie skladby. Najstaršia je z roku 1974.“
V čase, keď ste hrali, zúrila najtvrdšia normalizácia. Hovorí sa, že džezrock bol vtedy v Československu preto taký rozšírený, lebo komunisti umelo potlačili rockovú scénu. Ako ste to vnímali?
„Je to možno pravdivá teória, ale my sme tie tlaky až tak nepociťovali. Džezrock zasiahol takmer všetkých mladých ľudí. Dnes je to viac podelené. Nevedeli sme, čo je totalita, žili sme v nej od narodenia. Samozrejme, stávalo sa, že keď sme mali dlhé vlasy, tak nám ich v škole ostrihali, keď sme hrali príliš hlasno, tak nám vypli svetlo. Naša kapela bola predovšetkým o kamarátstve. Bez vzťahov by to nemalo význam. Teraz viem, že v normalizačnom období to bol taký postvzdych slobodnej hudby.“
