Ivan Štrpka po desiatich rokoch vydal revíziu básnickej knihy Bebé: jedna kríza
Básnici sa hrajú s časom hru. Chronológia im nič nehovorí, začiatok a koniec hravo spochybnia. Hovoria nám, že čítanie básnickej knihy od prvej strany po poslednú je len začiatok a koniec je v nedohľadne. Básnici sa hru s časom hrajú storočia; vo svojich básňach živo komunikujú s autormi, ktorí sú už dávno mŕtvi.
Čítať Ivana Štrpku znamená podujať sa na investigatívny projekt, ktorý nemá koniec, hoci výsledky sú dobré a skúsenosť nezameniteľná. Znamená to nechať sa vtiahnuť do textu a pustiť sa s ním, ale tiež s Fernandom Pessoom, Lévinasom, Blakeom, Goethem a mnohými inými do vzájomného vyjasňovania okolností skutočnosti ľudského bytia. Nič menej. Znamená to na konci knihy sa dozvedieť: „A tým sa všetko začína.“
Všetky milostné listy sú smiešne
Kým Bebé sa v slovenskom jazyku stáva menom, v portugalčine ostáva oslovením. Koho Fernando Pessoa oslovuje bebé, vieme z epištolárneho dokumentu Cartas de amor, milostných listov Fernanda Pessou s Ophéliou Queiroz. V Pessoovom fiktívnom svete literárnych heteronymov s autonómnymi osudmi a poetikami má toto pôvodne neliterárne dielo zvláštne postavenie, hoci otázky, či vôbec môže byť nejaký text v kontexte Pessoovej tvorby považovaný za neliterárny, sú na mieste.
Napokon, aj do tejto listovej avantúry sa zamiešal Pessoov heteronym Álvaro de Campos, ktorý mu niektoré listy dokonca diktoval. Camposova báseň Všetky milostné listy sú smiešne robí z Ophélie viac literárnu ako skutočnú postavu a to tým, že vôbec vznikla. Bebé prináša do Štrpkovho náročného hľadania pessoovskú voľnosť a hru. A tým sa to všetko začína.
Bebé sa skrýva v Bebé. Kde sa skrýva veža?
Štrpkova zbierka, či skôr básnická skladba je v základnej rovine záznam putovania s Bebé, je venovaná, obetovaná Bebé. Niektoré básne naozaj preberajú formu listu. Desivá, krehká, mlčiaca, detská, pokojná Bebé je vo všetkých ústrednou postavou. Mohla by byť pokojne hrdinkou z filmov Luca Bessona, ďalšia Johanka, Leeloo, Mathilda, Nikita. Bebé z iného sveta sa necháva viesť svojím sprievodcom, ktorý sa pokúša vidieť pre ňu nový svet jej očami a necháva sa tak novým svetom viesť ňou.
Básnická skladba Ivana Štrpku nesie prvky príbehu, príbehu – cesty, cieľ je slonovinová veža, ku ktorej je básnický subjekt (ako vždy štrpkovsky živelného tónu) neodolateľne priťahovaný. Samozrejme, „všetko je symbol a analógia“, zvoláva autor Pessoov verš, ktorý spolu s Goethem (všetko je znamenie) naznačuje, že čo vidíme, je niečo iné. Analogicky k Blakeovmu svetu v zrnku piesku, nebu v divokej kvetine, večnosti v hodine a nekonečnosti v dlani, aj v dlani Bebé, ktorá ju na konci knihy otvára a prekvapene v nej nachádza „číru vec“, „res cogitans“, „akúsi veľkú mincu“ a napokon nôž.
Štrpkove putovanie s Bebé je reverzné, cestovateľov „bez mihnutia míňa ktosi beznohý“, Bebé odráža zrkadlo, do veže „nemožno vojsť „ a „možno ju uzrieť len zvnútra“. Cesta je boj s jazykom, skúšobné pokusy s mlčaním, písanie je „krízou schopnosti hovoriť“, opisovanie cesty je vytváranie cesty, vytváranie cesty je „vpísanie sa do vlastnej skutočnosti“. A tým sa všetko začína.
Mimochodom
Bebé: jedna kríza je naozaj tajomná kniha. Jej prvé vydanie vyšlo aj nevyšlo v roku 2001 vo vydavateľstve Knižná dielňa Timotej v symbolickom náklade a keď po desiatich rokoch vydalo vydavateľstvo F. R. & G. jej novú verziu, zopár skalných, ku ktorým sa kniha dostala, veľmi dobre vedelo, že toto uhrančivé dielo k nám už raz nazrelo.
Medzitým Ivan Štrpka vydal niekoľko kníh, naposledy zbierku Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad, ktorá mala podobne neistý osud. Vyšla aj nevyšla, dlhší čas nebola v kníhkupectvách. O dobe, keď knihy vychádzali a nevychádzali, lebo boli skartované alebo vydané neoficiálne, či oficiálne po desiatich, dvadsiatich rokoch, si myslíme, že už je za nami. Istá analógia s dneškom sa ponúka, dôležité však je, že v záhyboch neustále pulzujú podstatné básnické diela ako je Bebé: jedna kríza, ktoré sú nad vecou a nad časom. A o to tu našťastie práve ide.
Ivan Štrpka
Narodil sa 30. júna 1944 v Hlohovci.
V rokoch 1963 až 1969 absolvoval štúdium španielčiny a slovenčiny na Filozofickej fakulte UK.
Spolu s Petrom Repkom a Ivanom Laučíkom založili v roku 1964 básnickú skupinu Osamelí bežci.
Krátko pôsobil v redakciách Kultúrneho života a Mladej tvorby.
V 70. rokoch mal z politických dôvodov zákaz publikovať.
Od roku 1970 pracoval vo vydavateľstvách Slovenský spisovateľ a Tatran, od roku 1973 bol dramaturgom vysielania pre deti a mládež v Slovenskej televízii.
V rokoch 1987 - 1988 bol zástupcom šéfredaktora Mladých rozletov a neskôr zástupcom šéfredaktora Literárneho týždenníka.
Po revolúcii bol v rokoch 1990 až 1993 šéfredaktorom obnoveného Kultúrneho života a v rokoch 1999 až 2011 šéfredaktorom Romboidu.
Knižne debutoval v roku 1969 zbierkou Krátke detstvo kopijníkov – Cena Ivana Kraska za debut.
Z ďalších kníh: Tristan tára, Teraz a iné ostrovy, Pred premenou, Správy z jablka, Všetko je v škrupine, Krásny nahý svet, Modrý vrch (texty piesní pre Deža Ursinyho), Rovinsko, juhozápad. Smrť matky, Medzihry. Bábky kratšie o hlavu, 25 básní, Tichá ruka, Veľký dych: Psychopolis, tenký ľad, Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje, Rukojemník (román), Básne I (súborné vydanie štyroch zbierok).
S Repkom a Laučíkom spoluautor kníh Pohybliví v pohyblivom a Pohybliví nehoria (editor Oleg Pastier) – rozhovory, korešpondencia, dokumenty, manifesty, úryvky z denníkov apod.
V roku 1997 získal Cenu Dominika Tatarku, je aj držiteľom ďalších ocenení.
Prekladá zo španielčiny a portugalčiny.
Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov.
Autor: Katarína Kucbelová
