Kafka a Remarque pocítili, čo je delete

V ére informačného pretlaku sústredila kurátorka Petra Hanáková diela autorov používajúcich gestá odstránenia, separovania a vymazávania.

Človeka poteší, keď objaví, že hrdina nejakého umeleckého diela sa honosí rovnakým priezviskom ako on. A ak je tým človekom umelec, nemôže to nechať len tak. Ani Peter Kalmus to nenechal len tak a keď zistil, že v jednom z aforizmov Franza Kafku vystupuje istý Kalmus, všetok text naokolo vymazal, až zostal len úryvok „o ňom“.

Samozrejme, takýto artefakt ešte viac potešil kurátorku Petru Hanákovú, ktorá pre svoj projekt nazvaný Delete. Umenie a vymazávanie sústreďovala diela autorov používajúcich vo svojej tvorbe gestá a procedúry odstránenia, oprostenia, vybielenia či začiernenia, separovania. Proste vymazávania, deletovania, použijúc jazyk počítačovej techniky, ktorý slovko delete preslávil.

Kalmus myslel aj na Kerna

„V dnešnom svete presily informácií je veľmi produktívne vedieť, ako a čoho sa vedome zbavovať a vzdorovať priveľkej informačnej záťaži,“ hovorí kurátorka, ktorá si pre výstavu v Slovenskej národnej galérii vybrala diela štvrťstovky slovenských výtvarníkov. „Až na jednu výnimku ide o veci, ktoré nevznikali pre túto výstavu, ale vyhovovali mojej téme.“

Pre úplnosť treba dodať, že Kalmus nemyslel iba na seba, ale z Remarqueovej knihy Miluj blížneho svojho zasa vypreparoval len vety, ktoré sa týkali istého Ludwiga Kerna. Vzdal tak hold jeho menovcovi, svojmu kolegovi výtvarníkovi Michalovi Kernovi a výsledkom je absurdný, no svojím spôsobom čarovný text, poskladaný z viet obsahujúcich meno Kern.

„Výstava je prepojením diel klasikov konceptualizmu, u ktorých princíp vymazávania mal často motív politický, viažuci sa na cenzúru, manipuláciu médií a (ne)slobodu slova, s líniou súčasného postkonceptuálneho umenia, kde je dominantná snaha vzdorovať informačnému pretlaku,“ hovorí Hanáková.

Expozíciu neskladala chronologicky, ale skôr „medzigestovou asociáciou“. A tak sa Dezider Tóth (Monogramista T.D) predstavuje privlastneným (teda autorsky posväteným) nájdeným anonymným poobíjaným objektom pašiového príbehu s „vybieleným“ Kristom a oproti nemu je podobne privlastnený objekt - práca Magdalény Kuchtovej, ktorá z vlastnej krstovej košieľky obradne po rokoch odpárala svoje meno.

Mondrian na webe

„Na druhej strane aj umelci jednej generácie používajú formálne to isté gesto, ale s rozdielnym výsledkom, čo vidno na vystrihovačkách a situačných zásahoch do novín či kníh u Tótha, Júliusa Kollera a Ľubomíra Ďurčeka,“ hovorí kurátorka.

Vystavené diela pritom popri svojich primárnych konceptuálnych posolstvách zaujmú aj esteticky, čo je určite prípad kolektívnych fotografií Otisa Lauberta. Tóthove smútočné oznámenia zasa pripomínajú malevičovské čierne štvorce alebo textu zbavené webové stránky Mareka Kvetana evokujú Mondrianove obrazy.

Kvetan sa do deletovskej koncepcie priam ponúkal aj ďalšími prácami, niekde z fotografií amerických miest odstráni neodmysliteľné reklamné nápisy či ukáže notoricky známe pohľady na dôverne známe metropoly s absentujúcimi Hradčanmi alebo Bratislavským hradom.

Oslobodzujúca knižnica

Na staršie konceptuálne akcie nadväzuje video z pouličnej akcie Veroniky Šramatyovej, ktorá namiesto všadeprítomných rozdávačov všetkých možných letákov ponúka okoloidúcim prázdny kus papiera, kým Zuzana Janečková vstúpila do výstavy až ex post verziou popisiek jednotlivých diel v Braillovom písme.

„Gesto vymazania obrátila a do výstavy vtiahla aj nevidomého diváka, ktorého vymazanie z vizuálnej komunikácie si bežný návštevník výstav obyčajne neuvedomuje. Aj toto je jedna z ciest, ako tematizovať delete,“ konštatuje Hanáková. Práve poukázanie na ikonografickú bohatosť zdanlivo úzko definovaného pojmu delete bolo jedným zo zámerov jej kurátorskej výstavy.

Tá sa začína i končí v diele Jaroslava Vargu, ktorým je veľká knižnica. Jednoduchá oslobodzujúca avantgardistická negácia, knižnica ako tabula rasa, s knihami-neknihami s čistými chrbtami, na ktoré diváci môžu písať akýkoľvek titul. Ak už bola reč o odkazoch na slávne výtvarné legendy, tak sa priam ponúka vpísať tam aj magrittovskú parafrázu: „Toto (nie) je kniha.“ A niekde vedľa tiež: „Toto je fakt dobrá výstava.“