SME

Herečka Alena Ďuránová: Vyzlečiem donaha teba aj seba

V konkurencii sa musia obracať aj mladé a pekné herečky. Herečka ALENA ĎURÁNOVÁ však hovorí, že toto povolanie stojí za to.

Herečka Alena Ďuránová (1981).Herečka Alena Ďuránová (1981). (Zdroj: PETER ŽÁKOVIČ)

V konkurencii sa musia obracať aj mladé a pekné herečky. Za hereckými príležitosťami treba neraz cestovať stovky kilometrov. Herečka ALENA ĎURÁNOVÁ je na takýchto cestách už celé roky. A hovorí, že to stojí za to.

Často cestujete za svojimi hereckými postavami z Košíc do Bratislavy a späť. Nie je to veľká záťaž?

Nielen herecká, akákoľvek práca vplýva na zdravie človeka. Veľa závisí od povahy. Niektorí moji známi umelci sú absolútne vyrovnaní, pokojní. Ja som opačný extrém, patrím medzi workoholikov. Čiže so žalúdkom už chodím k lekárovi pravidelne pred premiérami. Keď som mu opísala môj jedálny lístok, ako fungujem a čo robím, dostal amok.

Aký je?

Nútim sa raňajkovať, aj keď mi vôbec nechutí, lebo chcem iba kávu a utekať do roboty. Potom teda bežím do divadla, kde mám skúšku, tam stihnem ďalšiu kávu, potom bežím do dabingu a cestou si ešte stihnem kúpiť bagetu, ktorú do seba nahádžem. Z dabingu smerujem do rozhlasu, kde možno stihnem nejakú buchtu v pekárni a večer idem na predstavenie, a... Stop, stačí! - hovorí lekár, a tam si dáte nejaké fajné párky, klobásku, slaninku, obložené rožky, čo? Objasnil mi, že mám o desať rokov starší žalúdok, než by som mala mať podľa svojho veku. To je výsledok niekoľkoročnej poctivej práce. Ale môže sa to upraviť. Preto som začala s diétou. Je založená na mäse. Nechcem zachádzať do detailov, ale cítim sa už lepšie. Chce to pevnú vôľu. Bolo načase niečo pre seba spraviť. Už som pomaly nevedela, kam idem, na aké predstavenie a aký scenár mám otvoriť. Dátumy premiér neovládam už niekoľko rokov.

Relaxujete?

Čo to je? (Smiech). Milujem cestovanie vlakom. Z Bratislavy do Košíc to trvá šesť hodín a ja dokážem s mp3 prehrávačom na ušiach celý ten čas presedieť a dívať sa von z okna. Nepotrebujem nič viac. Vždy si vyberiem konkrétnu hudbu, ktorú počúvam ku konkrétnym predstaveniam. Pomáha mi to naladiť sa. Keď som hrala v SND v predstavení Ivanov, počúvala som hudbu z filmu Portrait of a Lady, alebo jednu konkrétnu pieseň od Lily Allenovej, ktorá ma nabudila na postavu Saše z tejto inscenácie. Na Ibsenovu Noru chodím v Košiciach pešo z domu až do divadla a väčšinou si púšťam francúzske šansóny. A keď idem na komédiu, dám si Saru Taveresovú, Lenny Kravitz je tiež fajn. A tak.

To spomínané nasadenie ste zdedili z rodiny?

Od rodičov mám veľmi silný základ. Sú z dediny - mama zastane všetky chlapské práce, dodnes obaja rúbu drevo. Som rada, že som to podedila a dúfam, že ostalo niečo aj pre moje deti. Na druhej strane, v škole mi to spôsobovalo problémy. Ale to sa nesťažujem!

sOTcom.jpg
Štvorročná Alenka s otcom a bratom. FOTO: Archív A. Ď.

Prečo problémy?

Lebo som sa nevedela emocionálne odhaliť. Mali sme s bratom tvrdú výchovu. Nie že by nás rodičia bili, ale emócie a prejavy lásky, to bolo skôr tabu. Na druhej strane, nič ma len tak nezloží na kolená. Kamošky vravia, že mám chlapskú povahu. Napriek tomu som dostala od rodičov veľa lásky, akurát ju neprejavovali až tak dotykmi a bozkami. Napríklad otec mi na verejnosti nikdy ako dieťaťu nedal pusu, keď sa so mnou lúčil. Akoby sa hanbil, pritom je to veľmi dobrý a citlivý človek. Keď som odchádzala na Konzervatórium do Košíc, mala som vtedy nejakých sedemnásť, povedala som: Oco, pusu, ja odchádzam na internát. A odvtedy sa inak už nelúčime.

Štúdium herectva sa bez emócií nezaobíde. Ako ste ich v sebe dolovali?

Bol to boj. Mala som dokonca aj pohovor s naším zlatým profesorom Paľom Hudákom, ktorý si ma na konci druhého ročníka dal zavolať a spýtal sa, či mám nejaký problém v rodine. Nechápala som, čo odo mňa chce. Hovoril, že to takto ďalej nepôjde, že keď sa nás on každý týždeň na hodinách pýta, čo je nové doma a ako sme strávili víkend, tak to nerobí preto, aby nám strkal nos do súkromia, ale aby nám pomáhal otvoriť sa, aby nás spoznával a vedel, s čím sa v nás dá pracovať. Až vtedy mi to došlo. Ja som mu odmietala rozprávať o tom, že som doma cez víkend pomáhala mame a bola s babkou, upratovala dom, ako vždy, už od detstva. Nevedel zo mňa nič poriadne vytiahnuť. A pritom vlastne len sondoval, kto sme aký typ, ako reagujeme. Jemu ďakujem, že sa to nakoniec podarilo. Pracoval s nami veľmi pekne, podľa ruskej školy. Potom odišiel, bolo nám veľmi ľúto, že nás nepriviedol k maturite.

Bolo ťažké dostať sa do situácie?

Áno, lebo to už nebolo, že urob medveďa a hráme sa na zajaca, ako kedysi v hereckom krúžku. Najprv sme sa učili veľmi dlho len chodiť do kruhu. Nevedela som, čo to má byť. Uvoľniť telo, ruky, nohy, našľapovať na chodidlá. Každý deň sme mali tri hodiny herectva a z toho sme dvadsať minút len chodili do kruhu. Robili sme iné hry: umývanie zubov imaginárnou kefkou, rúžovanie sa imaginárnym rúžom v zrkadle. Na druhý deň nás z toho profesor skúšal. A vôbec to nebolo ľahké - úplne inak to robí človek, keď to hrá, a inak, keď to robí prirodzene, ráno o sedem tridsať, keď mu o chvíľu ide autobus. Okrem toho sme robievali etudy bez slov, okruhy pozornosti, okruhy samoty, učili sme sa sústredeniu, aby nás nikto nevyrušoval, aby sme nevnímali vonkajšie ruchy, aby sme boli iba sami so sebou. Bolo to pre mňa hotové science fiction. Ale bolo to naozaj dobré. Začala som si oveľa viac uvedomovať samu seba. Telo, gestá, pohyby, mimiku aj vnútorné pohnútky.

ivanov.jpg
V trojhodinovom predstavení Ivanov (SND, 2010) hrala jednu z hlavných postáv - Sašu, statkársku dcéru, ktorá miluje Ivanova (Robo Roth).

Na východe sa bežne presadzuje ruská herecká škola?

Stretla som sa s ňou len v tomto prípade, náš profesor v Rusku študoval. Bol to vlastne len jej náznak, hovoril, že keby ju mal aplikovať na nás naplno, tak je to na viac rokov práce a oveľa väčšia záťaž. A hlavne sme boli veľmi mladí na to, aby sme to do detailov dokázali vstrebať.

Čo vám to dalo?

Naučil nás nie hrať na javisku, ale BYŤ na javisku. Teraz, po rokoch, si často vravím, že je to šialená škola. Herca veľmi vyčerpáva. A ja zatiaľ inak hrať neviem. Stretávam sa s kolegami, ktorí majú celkom iný prístup a tvrdia mi - toto ťa zabije, dlho to nevydržíš, musíš to uchopiť inak. Fakt je, že na niektoré divadelné hry ruská škola jednoducho nesedí.

Ako sa s tým pri hraní vyrovnávate?

Držím svojho hesla, že je ponižujúce oklamať diváka, robiť z neho idiota a dávať mu falošné emócie. A je to jedno, či je to rozprávka, komédia alebo tragédia. Stále skúmam, ako na to, či herec musí naozaj reálne cítiť to, čo hrá, alebo či stačí, aby dokázal preniesť emóciu. Neviem posúdiť, ktorá cesta je najlepšia, skúšala som a pracovala s viacerými kolegami, každý má svoj prístup. Je zaujímavé to sledovať. Učím sa z toho. Naposledy v inscenácii o Sándorovi Máraim, ktorú sme robili s režisérom Silvestrom Lavríkom. Stretli sme sa na javisku ako úplne neznámi ľudia, nikdy sme spolu nehrali a každý mal iný štýl. A napriek tomu to bola úžasná skúsenosť. Boli sme výborná partia, dokázali sme sa naladiť na jednu vlnovú dĺžku. Vnímali sme sa, cítili, reagovali na seba, a pritom sme boli všetci hodení do projektu odinakiaľ.

Čo je podstatné pre vaše hranie?

Vyzliecť sa donaha. Emocionálne. To je pre mňa dôležité. A je to veľmi ťažké.

Čo to znamená?

Znamená to ukázať svoje slabé stránky a skutočné emócie priamo pred divákmi a svojimi kolegami, ktorí stoja s vami na javisku. Je to zvláštne, mám však kolegov, ktorí sa nedívajú do očí, keď s vami hrajú. Dívajú sa povedzme na šepkárku, alebo niekam bokom a vedú pritom s vami intímny herecký dialóg. Nedokážu sa v dramatickej situácii pozrieť partnerovi do očí. Vtedy mu v duchu hovorím - ty nie si v situácii, ty tu nie si, to nie je fér. Hnevá ma to, ale zároveň aj baví a fascinuje, lebo sa musím o to viac snažiť vťahovať takýchto kolegov do situácie, pútať ich k sebe. Navyše som zistila, že aj mňa treba niekedy vtiahnuť, a vtedy som vďačná, ak mi kolegovia nedovolia situáciu opustiť. Je to vzájomný boj, ktorý divák ani nemusí vidieť, pretože viac vníma dej, postavy, ich konanie. My herci pod tým všetkým ešte máme hru „ja vyzlečiem donaha teba aj seba a nesmieme sa báť“.

nebezpecneZnamosti.jpg
Alena Ďuránová ako Cécile de Volange a Marek Majeský ako Vikomt de Valmont v Nebezpečných známostiach (2004, ŠD Košice).

Ako sa k vášmu povolaniu stavajú rodičia?

Môj otec si dodnes myslí, že herci sa iba hrajú ako deti na pieskovisku a ešte im za to aj platia (smiech). Chodieva na moje predstavenia, ale iba na komédie, chce sa baviť. Mama chodí tiež, aj babka, aj brat. Podporujú ma a sú na mňa pyšní.

Pochádzate z Rožňavy. Prežili ste také to ozajstné detstvo?

Tam som sa narodila, ale detstvo som prežila u babky v dedine Vlachovo. Zažila som všetky zabíjačky a diskotéky v krčme, hry na ulici a v záhrade, bunkre zo zajačincov, hrabanie sena, tunely v kopách sena, to bolo moje. Sú to super zážitky. Nedám na ne dopustiť a škoda, že to už nie je.

Kedy ste ten svet opustili?

Keď som išla na konzervatórium do Košíc. Rok predtým som ešte chodila na gymnázium v Rožňave, lebo ma nezobrali na konzervatórium do Bratislavy. Pôvodne som vlastne chcela študovať jazyky, robiť tlmočníčku a odísť do zahraničia. Ale potom prišiel obrat. Zaklopal u nás vedúci nášho hereckého krúžku, ktorý som ako dieťa navštevovala, a rozhodol sa, že zlomí mojich rodičov a stanem sa herečkou. Robil pre to všetko, chodil k nám a presviedčal ich, že to inak nemôže byť. Otec nakoniec vytiahol starú škodovku, povedal, že do Bratislavy hádam zájde, nabalili sme fašírky a išli sme na prijímačky.

vtacatko.jpg
V roku 2011 zažiarila v tragikomédii Vtáčatko, kde stvárnila hlavnú postavu, herečku Colombe. Na snímke s hercom Andrejom Palkom (ŠD Košice).

A čo ste si o tom mysleli vy?

Bola som dieťa a bolo mi to dosť jedno. Ani herecký krúžok som si sama nevybrala. Rodičia chceli, aby som sa po škole nenudila a keďže boli ľudovkári a chodili na folklór, chceli, aby som tancovala aj ja. Mamina ma jedného dňa zobrala na zápis do krúžku ľudových tancov. Na dverách bol nápis, že konkurz sa presúva. Za vedľajšími dverami bol akýsi hurhaj, tak tam zaklopala, aby sa opýtala, kedy bude náhradný konkurz, a to boli ľudia z hereckého krúžku, vyšiel vedúci a zavolal ma, vraj sa hrajú na zvieratká a na rozprávkové bytosti. Mama ma tam hneď nechala a ja som sa začala hrať. Vtedy som mala asi desať rokov.

Chytila vás táto detská aktivita?

Brala som to ako zábavu, chodili sme aj na sústredenia, robili divadielko, mali sme vystúpenia, bavilo ma to. Tak ako brata bavilo lepiť si s otcom lietadielka. Ale vôbec som nemyslela na seriózne herectvo do budúcnosti.

Bol to veľký zlom, keď ste prišli na konzervatórium?

Pravdupovediac, aj sme sa hrali, ale celkom inak. A predovšetkým, odvtedy nastúpilo dosť šialené tempo.

Ľahko ste sa vzdali túžby byť tlmočníčkou a prekladateľkou?

Počas toho roka na gymnáziu som zistila, že je to pre mňa veľmi ťažká škola, a možno to bol ten štartér, aby som herectvo skúšala naďalej. Matika, fyzika, chémia, s tým som sa nejako nevedela stotožniť. Na druhej strane, ani herecké konzervatórium nie je med lízať. Vedenie hneď na začiatku upozorňovalo rodičov, aby si zvážili, na akú školu svoje dieťa posielajú. Herecké konzervatórium je ťažká škola, špeciálne po emocionálnej stránke. A hlavne, nie je o tom, že Slovensko je Hollywood a deti po skončení hneď budú Bradovia Pittovia a Angeliny Jolie a budú zarábať veľa peňazí. Niektoré deti totiž sprevádzali rodičia s takýmito predstavami. Preto keď ma vzali, ocko sa až tak netešil.

Mali ste herecké príležitosti už počas štúdia?

Mala som naozaj šťastie. V prvom a druhom ročníku sme mali zakázané brať akékoľvek kšefty, kdekoľvek hosťovať, hrať. Ale jeden ruský režisér pripravoval televíznu inscenáciu a hľadal mladé dievča. Pedagóg Jozef Úradník teda vybral aj z nás mladších dievčat podľa toho, aké typy si želal. Režisér nám zadával úlohy, potom si ma vybral s tým, že poprosil vedenie školy, aby ma uvoľnilo. To bola moja prvá herecká príležitosť. Ten istý režisér robil na ďalší rok v košickom divadle Goldoniho Sluhu dvoch pánov a opäť ma tam obsadil. Vtedy ma videl hrať pán Kákoš, ktorý ma vo štvrtom ročníku obsadil do pripravovanej Popolušky.

emaB.jpg
Kto zabil Emu B. – epizóda z televízneho cyklu Nesmrteľní. Alena Ďuránová si zahrala modernú pani Bovaryovú (na snímke s Markom Igondom).

Vyhovoval vám takýto postup?

Začalo sa to mimo mňa jednoducho nabaľovať. Hneď po maturite som dostala angažmán v košickom divadle. Povedala som si, že nemám na čo čakať. Chcela som si popritom dokončiť piaty a šiesty ročník konzervatória, ale to sa nepodarilo. Niektorí profesori tomu neboli naklonení. Prejavili sa márnomyseľné povahy. A tak mám len maturitu. Najprv ma to štvalo, pretože som bola na skúšky dobre pripravená, mala som uzavreté všetky známky a všetky umelecké predmety, urobila som aj individuálne skúšky. A nakoniec povedali nie a nepustili ma ku skúškam. Čo znamená, že mám teraz v divadle o niekoľko eur nižší plat.

Nechceli ste skúsiť študovať na Vysokej škole múzických umení?

To bola ďalšia fáza. Keď v Košiciach nastúpil Patrik Lančarič ako šéf činohry a režisér, okamžite ma tam posielal. Ale ja som nechcela. Vedela som, že na VŠMU neradi prijímajú ľudí z konzervatória, lebo sa tam fakticky preberá to isté. A keď som si sama predstavila, že mám začínať opäť od etúd bez slov a umývať si zuby a rúžovať sa, povedala som si, že nie. Patrik bol však aj tak veľký tvrdohlavec a vďaka nemu som sa nakoniec predsa dostala do Bratislavy. Prihlásil ma na konkurz do Rómea a Júlie, ktorý pripravoval Martin Huba pre Shakespearovské slávnosti.

S akým výsledkom?

Postavu Júlie som nedostala, lebo pre nedostatok peňazí bola vybratá iba česká alternácia. Pán Huba si však na mňa spomenul neskôr, pri Amadeovi v Slovenskom národnom divadle, kde som dostala úlohu Constanse. Medzitým som zaskakovala za Dianu Mórovú vo Večere trojkráľovom. Bála som sa toho, ale napokon som to zvládla.

Čo vám hovorí ako herečke Bratislava?

Stále sem iba dochádzam. Zo začiatku to bolo celkom dobrodružné, teraz prídem, odohrám predstavenie a cestujem hneď späť do Košíc. Po tom, ako som v SND ťahala za sebou tri skúškové obdobia, som už z cestovania dosť unavená. Bratislava však v každom prípade znamená viac príležitostí a viac práce. A je to možnosť stretnúť sa na javisku s osobnosťami a zažiť atmosféru Národného divadla. Na druhej strane, herectvo sa dá robiť poctivo kdekoľvek. Moje vzťahy v košickom divadle sú rodinnejšie, ale vždy je dobré trochu zmeniť klímu.

Nechceli ste sa v hlavnom meste usadiť?

Nechcem. Košice milujem a košické divadlo tiež. Je tam omnoho väčší pokoj a cítim sa tam doma. Máme s priateľom byt, možno neskôr sa podarí malý domček. Mám tu rodinu, neviem si to inak predstaviť.

Keby ste dostali ponuku z Národného?

Dostala som ju niekoľkokrát. Nehovorím o tom, lebo niektorých ľudí hnevá, že som odmietla, ale nie je za tým žiadny negatívny postoj. Istý čas som aj uvažovala o tom, že v Bratislave zapustím korene, ale uvedomila som si, že také krásne skúškové obdobia a ten úžasný pocit na javisku s bratislavskými kolegami môžu zostať zachované jedine v prípade, keď budem fungovať na diaľku. A ešte jedna dôležitá vec – svojich rodičov veľmi ľúbim a chcem im byť blízko.

ico

Alena Ďuránová (1981)

Narodila sa v Rožňave. Vyštudovala herectvo na Konzervatóriu v Košiciach. V Štátnom divadle Košice účinkuje od roku 2000, začínala tu ešte ako študentka. Vytvorila celý rad postáv v klasických aj súčasných divadelných hrách. Za postavu Alice v inscenácii Patricka Marbera Bližšie od teba získala v roku 2002 cenu Dosky ako Objav roka. V roku 2003 hosťovala v Divadle Astorka Korzo´90 v inscenácii Neila La Buta Hry posledných dní, ktorá bola tiež nominovaná na Dosky. V Slovenskom národnom divadle účinkovala v hrách Ivanov, Vejár či Amadeus. V decembri minulého roka sa predstavila v divadelnom projekte EHMK 2013 Ako naučiť meštianskeho psa poslušnosti o Sándorovi Máraim. V Košiciach ju diváci môžu najnovšie vidieť v hre Jaroslava Vostrého Tri v tom, účinkuje aj v Ibsenovej Nore alebo ako Rosalinda v Shakespearovom Ako sa vám páči. Účinkovala v televíznom seriáli Nesmrteľní. Žije v Košiciach s partnerom, režisérom a umeleckým šéfom prešovského divadla DJZ Michalom Náhlíkom.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Ale že brutálny hráčsky notebook
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Priesady ako zo škatuľky
  6. Chceš vlastniť nový Galaxy S24, vyskúšaj ho vďaka Try Galaxy?
  7. Každý piaty zomrie
  8. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých
  1. Na zdraví záleží
  2. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  3. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  4. Jar bez únavy: Aktívny životný štýl ako liek
  5. Rozbieha sa online súboj o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  6. Súťaž Fénix – Kultúrna pamiatka roka štartuje online hlasovanie
  7. Štartuje online hlasovanie o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  8. Slováci hlasujú online za najkrajšiu obnovenú pamiatku
  1. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých 12 099
  2. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? 10 411
  3. Budúcnosť VÚSCH je v špičkovej medicíne a spokojnosti pacientov 8 773
  4. Každý piaty zomrie 8 602
  5. Devínska Kobyla teraz 6x dobrodružnejšia: Tipy, čo neprehliadnuť 3 777
  6. Trúfame si pristáť s lietadlom, ale na toto nám odvaha chýba 3 721
  7. Značka Cupra má na Slovensku už šesť nových Cupra garáží 3 507
  8. Ako sporiť na dôchodok? Radí odborník 3 078
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Elena Antalová: Vídala som iného Danka s ochrankou 25 158
  2. Peter Kysela: BUM. A je to tu. 22 455
  3. Ivan Čáni: Tomáško od Tarabov, aj ja som bol „bezdomovcom zasypaným exekúciami“ ako riaditeľ RTVS. 20 681
  4. INEKO: Ambulantní lekári zarábali v roku 2022 v priemere 4 836 eur – najviac pediatri, gynekológovia a všeobecní pre dospelých, najmenej kožní a internisti 16 634
  5. Marek Mačuha: Problém zvaný Tipos 13 758
  6. Ján Šeďo: V roku 1982 som sa stretol s mechom udretým, on stále žije ? 11 123
  7. Martin Sukupčák: Ako SPP distribúcia okráda občanov 10 805
  8. Ján Šeďo: Súhlasím s Tarabom, problémy začínajú, jeden už nakupuje v L. Mikuláši. 7 818
  1. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  2. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
  3. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 75. - V roku 1913 objavil Boris Vilkitský posledné súostrovie na Zemi - Severnú Zem
  4. Post Bellum SK: Pri vysídľovaní na nich v Budapešti kričali: vlastizradcovia!
  5. Yevhen Hessen: Založenie kryptomenovej spoločnosti: kľúčové kroky a úvahy
  6. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 74. - Podmorská expedícia Huberta Wilkinsa na severný pól - 1931
  7. Yevhen Hessen: Zákulisie vydávania: požiadavky a postup
  8. Monika Nagyova: Muži s kyticami, kde že ste?
SkryťZatvoriť reklamu