Keď sa v roku 1982 objavil v kníhkupectvách román Rozum spisovateľa Rudolfa Slobodu, len málokto tušil, že práve vyšlo jedno z kľúčových diel slovenskej literatúry 20. storočia. Stačilo však pár mesiacov a po knihe sa len tak zaprášilo – všetci chceli čítať román, v ktorom sa autor priznáva k tomu, že sekerou zabil svojho psa a tlčie svoju ženu.
Pre mnohých čitateľov bolo toto dielo nestráviteľné a čudovali sa, ako vôbec mohlo vyjsť. Pre iných – a bola to menšina – to bol závan sviežeho vzduchu v slovenskej literatúre.
Po desiatich rokoch normalizácie, keď vychádzali len romány plné „pozitívnych“ hrdinov a budovateľov socializmu, či pseudohistorické zlátaniny, sa odrazu vynorilo čosi, čo nebolo ani pozitívne, ani optimistické, skôr naopak.
Píšem svoj život
„Od februára, keď som naposledy písal do denníka, píšem zrejme román, ktorý zatiaľ nemá nadpis. Som na strane 230 – čo ma môže upokojovať, ale akýsi plameň ma stále nutká, aby som epizódy stále zapletal.“ Touto vetou začína 9. augusta 1980 svoj denníkový zápis Rudolf Sloboda.
Vtedy štyridsaťdvaročný spisovateľ už takmer pol roka intenzívne pracoval na románe, ktorý neskôr dostal názov Rozum. Pred rokom mu na rakovinu zomrel otec, ktorého mal veľmi rád. Jeho rodinný život je v troskách, má za sebou pobyt na protialkoholickom liečení, trápia ho žalúdočné vredy a na svojom pracovisku, kde robí scenáristu a dramaturga, je všetkým na smiech.
Sloboda naplno prežíva to, čo dnes označujeme módnym termínom „kríza stredného veku“. Keďže s vydavateľstvom bol dohodnutý na odovzdaní rukopisu románu, pustil sa do písania bez toho, aby vedel, o čom bude písať.
Bol však rozhodnutý k písaniu pristúpiť ako k psychoterapii a vypísať zo seba všetko, čo ho trápilo.
Je to pravda?
Celý Rozum, až na niekoľko epizód, je silne autobiografický – Sloboda si prestal robiť záznamy vo svojom denníku (výber z dvadsiatich denníkových zošitov vyšiel v roku 2002) a namiesto nich voľne písal román o svojom živote. Po jeho vyjdení sa mnohí neveriacky pýtali – naozaj ten Sloboda bije svoju ženu? Naozaj býva v akejsi chate nad Devínskou Novou Vsou? Naozaj zabil svojho psa sekerou?
Jeho rozprávanie je také úprimné a autentické, že slabšie povahy knihu ani nedočítajú, pretože sa im zdá nechutná a sebaobnažujúca. Sloboda akoby si v istej chvíli uvedomil, že prekračuje hranice, a preto text ozvláštnil vymysleným príbehom akéhosi Jána Hodžu, ktorého zabije manželka Uršuľa.
Celý román však stojí na rozprávaní bezmenného štyridsiatnika, ktorý sa snaží vytvoriť námet na filmový scenár, pričom rieši rodinné problémy s manželkou trpiacou na schizofréniu, dospievajúcou dcérou, susedmi a kolegami v zamestnaní. Samozrejme, že nevyrieši nič, skôr naopak – vďaka svojmu „rozumu“ veci ešte viac skomplikuje.
V záhradnom domčeku v Devínskej Novej Vsi Sloboda žil s manželkou od polovice sedemdesiatych rokov až do smrti.
Život v socializme
Čaro Slobodovho písania však nie je len v jeho naivnej úprimnosti, keď ako dieťa vytára všetko, čo mu napadne. Kruté a drastické scény vyvažuje sebairóniou a zvláštnym „podprahovým“ humorom, ktorý funguje i dnes, tridsať rokov po prvom vydaní knihy.
Vedľajším efektom Slobodovho románu je i to, že pochoval obraz spisovateľa, akému mnohí radi verili (či už čitatelia, alebo autori) – múdreho baťka, ktorý vie byť prísny i láskavý, svedomie národa, umelca. Namiesto neho im ukázal alkoholickú figúrku, ktorá si nevie dať do poriadku vlastný život a v podstate vie len tárať. Toto mu mnohí kolegovia nedokázali odpustiť, ešte viac však nečakaný čitateľský úspech knihy.
Kým sa komunistickí spisovateľskí funkcionári spamätali, bolo už neskoro – kniha sa rozpredala a oni sa mohli len pýtať, ako je možné, že im takéto čosi prekĺzlo pomedzi prsty. V Slobodovej knihe nebol ani len náznak čohosi pozitívneho, čo socializmus ľuďom prinášal – všetci žili v akejsi čudesnej materiálnej či duševnej biede, závideli si, ohovárali sa, stále boli chorí, lenivo sa vyvaľovali v posteli a už vôbec nesnívali o krajších zajtrajškoch. Nuž a takéto „dielo“ predsa nikdy nemalo vyjsť!
Rozum forever
Niekoľko recenzentov knihu znieslo pod čiernu zem, pozitívnych (i keď opatrných) recenzií však bolo viac. Rozum postupne vyšiel vo viacerých vydaniach a prekladoch a Sloboda sa napokon dožil uznania, po ktorom toľko túžil – poskytoval rozhovory, chodil na besedy, písali o ňom štúdie a recenzie.
Rýchlo sa však slávy prejedol a neskôr mrzuto skonštatoval, že pre čitateľov navždy zostane spisovateľom, ktorý zabíja psy, dusí mačky a bije manželku.
V denníku, ktorý poctivo písal do konca života, bolo čoraz menej pasáží venovaných tvorbe, jeho depresie boli stále väčšie a radosť mu prinášala už len vnučka Magdalénka. V septembri 1995 sa Rudolf Sloboda vo svojom záhradnom domčeku obesil – paradoxne na vrchole svojej slávy, keď mu vychádzali knihy a Astorka pripravovala premiéru jeho druhej hry. Všetky úvahy o živote a smrti, ktorých je Rozum plný, akoby týmto gestom naplnil.
Úryvok z románu Rozum
Žena zapla rádio. Ozval sa zborový spev. Spievali variácie na slovenské pesničky, je to náramne dojímavé, hoci počujeme napríklad len dve-tri slová, z ktorých sa nedá zistiť obsah piesne.
Keď tenorista dospieval, žena poznamenala, že by som mal byť jemnejší, potom by som nebol taký nervózny. Ona pozná dirigenta jedného zboru, ktorý vôbec nie je nervózny a je jemný.
Poznamenal som, že zborový spev som nikdy nemal rád, lebo je v ňom čosi pomýlené. Najmä tie zmesi ľudových piesní, keď sa umnými prechodmi dostávame k novej pesničke. Žena sa nasršila, vždy vraj chcem dokázať, že všetkému rozumiem lepšie a že by som mal skúsiť napísať nejaký zbor.
Opýtal som sa, prečo ženy majú rady jemných mužov. Po tejto rečníckej otázke som poznamenal, že nikto nie je jemný, kto sa dá naverbovať do nejakého zboru, kde zadarmo spieva po večeroch všelijaké zmesi. Taký človek nemôže byť normálny. Hudba sa má robiť za peniaze – tak ako kedysi, keď sa muzikant svojou hudbou živil. Normálnemu človeku sa predsa nechce stále spievať – trebárs každý utorok či piatok. Ak sa umenie má robiť pravidelne, musí byť zamestnaním, inak zapríčiní šialenstvo.
