Pôvodne to mala byť hudba ulice. Mala v sebe čosi z drsnej živočíšnosti, kúsok z príbehov, ktoré sa tam denne odohrávajú. Štipku zo všetkých tých malých prehier a víťazstiev, ľudských minidejín, ktoré kronikárov nikdy nezaujímajú. Ak takto vnímate hip-hop, jeho dnešná podoba vám veľa radosti nenarobí. Kým odpustiť verše kaviarenským povaľačom, akým je autor tohto textu, sa možno ešte dá, oveľa ťažšie sa odpúšťajú pred zrkadlom nacvičené frázy panáčikov, ktorí v skutočnosti nemajú čo povedať. Zato chcú rozprávať k masám.
Keď ste však už pomaly chceli rezignovať, prišla ona. Speech Debelle mala za sebou nielen skúsenosť bezdomovkyne, ale aj úchvatnú schopnosť rozprávať. Bolo tam všetko: prejav aj surová poézia. Odborníci jej dali Mercury Prize, no ľudia to neocenili a Corynne Elliot to potom nezvládla. Po krátkej roztržke sa však vrátila k svojmu vydavateľstvu a na Big Dada (u nás Wegart) vychádza aj jej druhý album. už možno nie je majákom v hiphopovej tme, tak ako bol jej debut, no stále je to ona. Civilná, príjemná na počúvanie a podstatne menej príjemná, ak naozaj počúvate.
Mimochodom, až raz budú sociológovia, politici či instantné hovoriace hlavy riešiť to, prečo sa mladí nahnevaní Briti rozhodli v auguste rabovať v Londýne, nech si namiesto akademických múdrostí vypočujú tento album. Pochopia viac.
