Každý rok jedna nová zbierka básní Mily Haugovej. Takto to aspoň približne platí posledných deväť rokov, odhliadnuc od tých pred nimi, keď zbierky vychádzali v dvoj-trojročných intervaloch.
Po Pomalej lukostrelkyni je teraz na pultoch už jej devätnásta zbierka. Volá sa Plant Room a aj čísla v nej opäť majú (trochu iný) zmysel.
Stále mieri
Pod názvom zbierky je dátum – 22. 5. 2011, pri venovaniach je dátum, pod mnohými básňami sú tiež čísla dní, mesiacov a rokov. Nie – pre Haugovú to nie je nič nové. Značí básne dátumami, niekedy aj časmi, tak ako celkom bežne značíme aj my, viac či menej dôležité stretnutia, plány, termíny odovzdania prác, kľúčov a (daňových) priznaní.
Je to iba bod, akoby farebný papierik prišpendlila na nástenku. Ako keď hodíte šípku do terča alebo vystrelíte šíp – niekde sa zabodne, do jedného jediného miesta, ale čo to vlastne znamená? Mila Haugová je veľmi pomalá lukostrelkyňa, lebo kým sa trafí do toho (správneho) bodu, tak vyrozpráva príbeh strelca, šípu, bodu aj stromu, na ktorom visí terč. (Z)rastie s tým stromom, so sebou, s ním, vo svojej „rastlinnej izbe“, „to sme my. S jediným telom (to je všetko, čo na cestu dostaneme).“
S večne zeleným srdcom
Ostáva verná svojim témam – prežívaniu vzťahu k mužovi, k vlastnej rodovej príslušnosti, k náboženstvu, k ďalekým krajinám aj známym miestam, objaví sa spomienka na matku, báseň venovaná dcére aj vnučke.
Prehlbuje útržky dní a vytvára z nich akúsi skladačku asociácií, inokedy veľmi precízne volených slov, ktoré sa možno ozývajú iba hlboko vo vnútri – „Kde sa stráca sila na posmrtný život? Cítim ako niekde v súhvezdiach Gemini&Virgin vzniká nová zem pre TO, čo nemá miesto TU; ne-ospravedlňujem sa, lebo žijem.“
Na krku jej visí zelené srdce, čo si zapamätáva vzťahy a ich priestory. Podstatným sa stáva rastlinozviera – „najbližšie ku mne je rastlinozviera / príde počuje rozumie vie sa / dohovoriť s Bohom“. Objavuje sa na viacerých miestach, táto „bytosť vyklonená zo seba“. Je ako pozorovateľ, ktorý nás sprevádza od nepamäti. Ako to, čo nás prežije, to, čo nevieme a ani nemôžeme v sebe či okolo seba ovplyvniť. A Mila Haugová, ako vždy, o tom hovorí s napätím a presnosťou.
