Folkové združenie, ktoré sa rozišlo v roku 1987, vydalo druhý album.
Triquetra je slovo, ktorého význam každý nepozná. Pochádza z latinského významu tri rohy, definuje sa aj ako kruh rozdelený na tri časti či trojitá kombinácia, a teda skrýva v sebe posvätnú moc čísla 3, ktoré je základom mnohých náboženstiev. To už dáva istú predstavu o význame triquetry, ktorú si folkové združenie Slnovrat zvolilo ako názov svojho nového albumu, no zatiaľ nie o dôvode prečo.
Vraj to bolo ľahké, podľa Triquetra Studia, kde sa nahrávala väčšina cédečka, no rovnako ľahko možno vystopovať aj symboliku spomínanej magickej trojky - Slnovrat si práve v marci pripomenul 33 rokov od svojho vzniku.
(Nedožité?) Kristove roky
Keď v roku 2009, pri tridsiatom výročí zrodu Slnovratu, vyšiel jeho prvý oficiálny album Nikdy tak nebolo, vnímalo sa to ako to malý zázrak. To, čo sa pre nevôľu režimu nepodarilo v časoch najväčšej slávy týchto pesničkárov, predstavujúcich pre ich oddané publikum vzácny závan slobodného vnímania slobodnej tvorby, ale ani po novembri, keď sa „už mohlo“, sa nakoniec predsa len napravilo.
A prešli tri roky, a je tu ďalší album, Triquetra, ktorý si dávno neexistujúci Slnovrat venoval tentoraz k svojim Kristovým rokom. Naozaj neexistujúci? A sú tie Kristove roky dožité či nedožité?
Faktom je, že združenie oficiálne fungovalo len osem rokov, a v nepretržitom hraní pokračuje len trio posledných mohykánov Jednofázové kvasenie (Janoušek, Svozil, Valúch), ktorí nesú odkaz Slnovratu a sú pre mnohých jeho synonymom. Ale faktom je aj to, že všetci ostatní aj naďalej píšu nové pesničky a jednotlivo, hoci len sporadicky, si zahrajú aj na verejnosti. A všetci spolu, ako kedysi, vždy na vianočnom koncerte pri zimnom slnovrate.
Ucelená mozaika
Kým spomínaný albumový debut spred troch rokov bol čistým archívnym dokumentom, dôstojným a vzácnym (dvojCD malo podtitul Pesničky z rokov 1979 - 1984), terajšia Triquetra predstavuje týchto už plusmínus šesťdesiatnikov v aktuálnej podobe a forme. Väčšina zo štrnástich skladieb je nových, z komorných aranžmánov cítiť väčší dôraz na muzikálnosť a z prejavu zasa hráčsku disciplínu.
Hoci stále ide o tie isté, kompozične, textársky a interpretačne rozmanité osobností - Janouška, Kazimíra, Lachkého, Maloviča, Maška, Michaloviča, Svozila (prítomnosť tohto hráča na dychové nástroje potvrdzuje výnimku z pravidla, že folker je autorom hudby, textu aj interpretom) a Valúcha (chýba iba Hoffman, „ale nabudúce prídem!“), album pôsobí ako ucelená mozaika.
Triquetra tak nevyznieva len ako ad hoc projekt, potreba osláviť tridsiate tretie narodeniny, ale prekvapujúco potvrdzuje akúsi spolupatričnosť a kompaktné prelínanie jednotlivých tvorivých polôh. Až sa možno žiada priam kacírsky povedať, že tento pocit je pri poslednom albume intenzívnejší, než v dávnych hviezdnych časoch, keď sa títo folkeri združovali výlučne „len“ na názorovej báze.
Od tohto konštatovania sa potom logicky odvíja otázka, či treba s ďalším albumom čakať až na ďalší numerologický impulz.
