JANA JURÁŇOVÁ urobila knihu rozhovorov s novinárkou Agnešou Kalinovou. Tvrdí, že na jej osude sa zrkadlia všetky premety 20. storočia.
Prečo ste sa rozhodli pre knižný rozhovor s Agnešou Kalinovou?
„Jednou z podstatných častí našej činnosti v ASPEKTE je dlhodobý projekt Histórie žien, v ktorom si všímame osudy menej známych žien. Agneša Kalinová nepatrí k strateným ženským hlasom, ale bolo veľmi podnetné venovať sa nielen jej novinárskej kariére v Kultúrnom živote, Slobodnej Európe a iných médiách, ale na pozadí ’veľkých dejín’, na ktorých sa nejakým spôsobom spolupodieľala, sledovať aj jej životné osudy i osudy iných ľudí – ich „malé dejiny“. Napokon aj ona sama bola prekvapená, koľko z osobného života a najmä z rodinných osudov sa do knihy dostalo.“
Nebol to úmysel?
„Nejakú predstavu som mala, ale nevedela som presne, kam nás ten proces dovedie. Z feministických prístupov k rozhovorom so ženami viem, že takáto práca – intenzívna a dlhodobá – poznačí obe strany: aj tú, ktorá sa pýta, aj tú, ktorá odpovedá. Keď sme sa do toho pustili, veľmi rýchlo vysvitlo, že z rozhovoru vzíde podstatne košatejší text, než som si pôvodne predstavovala, a bola som tomu veľmi rada. Kniha zachytáva verejne známe veci, napríklad politické dianie, ľudí z okruhu novinárskej či širšej kultúrnej obce, rôzne súvislosti, napríklad prečo židovskí intelektuáli uverili falošným komunistickým ideálom... Ale je tam aj rovina osobného života, rodiny, jemných tkanív vzťahov – teda rovina, ktorá je vrastená do našich životov.“
Aká bola vaša príprava?
„Okrem toho, že som sa ponorila do čítania kníh súvisiacich s obdobiami, ktoré sú aj v knihe zaznamenané, mi Agneša Kalinová z Mníchova poslala veľmi veľa materiálov. Na rozdiel od nej mám veľmi zlú pamäť, a tak mi musela napríklad pripomenúť, že som s ňou niekedy v roku 1992 robila rozhovor pre Slovenské pohľady okrem iného aj o tom, prečo sa na Slovensku tak darí nacionalizmu a populizmu. Postupne bolo tých materiálov viac a viac, napokon, na Slovensku už vyšlo niekoľko kníh pamätí manžela Agneše Kalinovej – Ladislava Jána Kalinu. To bol tiež pozoruhodný zdroj informácií, z ktorého som sa dozvedela veľa o nej a jej rodine. Na každé obdobie som sa musela zvlášť pripraviť. Nadácia Milana Šimečku pred rokmi robila projekt spomínania na holokaust, ktorého súčasťou bola aj Agneša Kalinová, tie spomienky sú veľmi bolestné, sama som sa toho bála. Ale keď tieto príšerné veci ľudia museli prežiť, nemôže mi padnúť zaťažko nechať sa do toho vtiahnuť.“
Hovoríte, že rozhovor poznačí obe strany. Ako to poznačilo vás?
„Prešiel mnou osud inej ženy so všetkými detailmi, široko rozvetvenými vzťahmi. Osud, ktorý obsiahol takmer celé 20. storočie a kus 21. storočia. Tá práca bola veľmi intenzívna a tak som ňou nemohla zostať nepoznačená.“
Čo vás pri práci najviac zaujalo?
„Fascinovalo ma mnoho vecí, ale najviac hádam to, čo sa na prvé prečítanie z knihy asi nedá celkom vylúpnuť – to množstvo skrytých osudov, fascinujúcich príbehov, ktoré sa vynárajú, potom zasa strácajú a v toku rozprávania sa znovu niekde objavia. Tie spletité osudy ľudí vytvárajú skutočné 20. storočie – boľavé, ukrutné aj plné nádejí, no i sklamaní.“
Ako to prebiehalo? Boli ste dvakrát v Mníchove...
„Dvakrát niekoľko dní, nahrávali sme dlhé hodiny. Rozprávali sme sa, ja som viac počúvala, Agneša rozprávala. Moje otázky boli skôr doplňujúce. Nenahrávali sme štandardný rozhovor, nechala som plynúť rozprávanie. Chcela som, aby mala moja partnerka v rozhovore pocit bezpečia, absolútnej otvorenosti a priaznivého prijatia. Nepripravovala som si vopred otázky, skôr tematické okruhy. V priebehu práce vysvitlo, že jednoduchý chronologický princíp bude najlepší. Nemala som ambíciu tlačiť ju k múru, vypytovať sa na veci, ktoré by možno chcela povedať sama, no na inom mieste a v iných súvislostiach.“
V súčasnosti vychádza veľa životopisnej literatúry.
„Chvalabohu, že generácia osemdesiatnikov a dokonca aj starších ešte dnes vládze písať memoáre v akejkoľvek podobe. Je veľmi vzácne, že títo ľudia dokážu reflektovať okrem mnohých prežitých desaťročí ešte aj obdobie 23 rokov, ktoré uplynuli po páde komunizmu. Je mimoriadne cenné, že ich skúsenosti sú niekedy - ako je to v prípade Pavla Branka – zaznamenané až s krutou úprimnosťou. Pri príprave knihy som sa venovala aj memoárovej literatúre v našom priestore. V Česku vyšla kniha Pavly Frýclovej o osude Kataríny Pošovej, pochádzajúcej zhodou okolností z Košíc. Bola o niečo mladšia ako Agneša Kalinová, prežila holokaust v koncentračnom tábore. Z obdobia povojnového ’budovania’ komunizmu bola pre mňa nesmierne cenná kniha Zdeňka Mlynářa Mráz přichází z Kremlu, ktorá je nielen fascinujúcim zápisom zákulisia politiky v roku 1968, ale aj úprimným vyznaním, ako je možné, že inteligentný človek uverí smrtonosnej ideológii.“
Agneša Kalinová podpisuje knihu, v rade čaká Pavel Branko.
V čom je rozdiel takejto literatúry oproti životopisnému rozhovoru?
„Kto chce napísať pamäti, musí mať dôvod, musí sa na to pripraviť, musí mať ambíciu povedať to sám za seba. Pre Agnešu Kalinovú, ako to aj sama povedala, bolo dobré, že som istú mieru zodpovednosti a impulzu a potom aj štruktúrovania knihy prebrala na seba. Mňa to zasa veľmi bavilo – hľadať možnosti takéhoto spomienkového veľmi rozsiahleho rozhovoru – alebo skôr dlhého rozprávania.“
Nie je výhodou rozhovoru, že občas môžete niekoho potlačiť k tomu, čo by sám nepovedal?
„Pri príprave, nahrávaní, prepisovaní a niekoľkonásobnom redigovaní som vedela, že nebudem moju partnerku v rozhovore do ničoho tlačiť, bolo by to kontraproduktívne. Snažila som sa vytvoriť čo najväčší priestor, aby mohla slobodne povedať to, čo je pre ňu dôležité a zaujímavé. Napokon, rozhovor ako každý iný text, čítame aj tak cez vlastnú skúsenosť. Vlastne aj v rozhovore sú vypovedané aj tie veci, ktoré nie sú vypovedané viditeľne alebo počuteľne.“
V úvode ku knihe píšete, že nikoho neohovárala.
„Agneša Kalinová rozprávala o ľuďoch s takou priazňou, že som si uvedomila, že som takú osobu zrejme ešte nestretla. Samozrejme, niektorých – právom – neušetrila, a to je dobre. Veď dejiny, ktoré sa prevalili cez jej rodinu, zanechali naozaj spúšť – a tú nespôsobilo koleso dejín, ale konkrétni ľudia.“
Ako prebiehala autorizácia?
Nahrali sme 44 hodín materiálu. Prvú redakciu som urobila už pri prepisovaní. Keď som prepísaný text „učesala“, Agneša s ním veľmi intenzívne pracovala: dopisovala, škrtala, spresňovala. Takto sme to otočili zopárkrát. Som veľmi rada, že podľa niektorých odoziev je aj v písomnom zázname počuť jej dikciu.
Píšete, že na jednom osude sa odzrkadlilo 20. storočie. Ako to storočie vidíte, keď sa naň pozeráte cez osud Agneši Kalinovej?
„Bolo ťažké, spôsobilo veľa bolesti. S výnimkou prvej svetovej vojny Agneša Kalinová všetko zažila: slobodného ducha 20. rokov, avantgardy, ale i začínajúci fašizmus 30. rokov, vojnu, holokaust, stalinizmus, slobodný nádych v 60. rokoch, normalizáciu... 20. storočie bolo svojím spôsobom príšerné, no ľudia aj v tých najťažších časoch žili svoje životy. Súkromie môže byť vonkajšími okolnosťami úplne zničené, inokedy človek napriek vonkajším okolnostiam prežije peknú mladosť, lásku, je plný nádejí, ktoré sa vyplnia, alebo aj nie. Žiadny režim nemôže ľuďom zobrať úplne všetko. Aj v hrozných chvíľach má ľudský život nezničiteľnú silu. To ma pri práci na knihe fascinovalo.“
