Ľudmila Peterajová vydala celoživotné poznámky. Nepodlieha ilúzii spomienok, bilancuje dôsledne a presne
Vyberte si z ponuky našej víkendovej kritickej prílohy Fórum ››
Mottá v úvode kníh sú neraz len formálnou ozdobou toho, čo nasleduje. Prvé slová knihy Ľudmily Peterajovej „o živote ako divadle, v ktorom bola skôr divákom, a nie predstaviteľom hlavnej úlohy“, sú ale skutočným návodom, ako čítať jej spomienkové bilancovanie vlastného života, umeleckého sveta a dejín, ktoré jej niekedy nedovolili byť iba divákom.
Ak v mladosti veríme ilúzii zajtrajškov, vekom je to naopak a podliehame skôr milosrdnej ilúzii spomienok. Peterajová však spomína takmer s úradníckou presnosťou, opierajúc sa o svoje poznámkové zápisníky, ktoré si od ranej mladosti až obsesívne viedla. Teraz svoje celoživotné poznámky prvýkrát vydáva knižne. Píše predovšetkým o sebe, čo sa možno v takom rozsahu v slovenskom dejepise umenia deje premiérovo.
V úvodných kapitolách sa „zapisovateľka” mení z roztopašného a zvedavého dievčaťa na odbojnú gymnazistku, nestotožnenú s farizejskou pretvárkou slovenského štátu a zanietenú vysokoškoláčku nainfikovanú budovateľskou eufóriou. Povojnové roky štúdia na Filozofickej fakulte v Bratislave sú exkurziou po akademickom svete filozofie, estetiky, jazykov a dejín umenia. K tomu výstava Rodinových sôch vo foyeri univerzity, Sokola v UBS, premiéry divadelných hier Simone de Beauvoir či Petra Karvaša a Leopolda Laholu, filmy Casablanca či Občan Kane. A, samozrejme, nedeľné brigády a budovanie Trate mládeže.
Zlomené roky
Rokom 1949 sa očarenie končí. Nasleduje príbeh podobný mnohým ďalším. „Odviezli ma na Špitálsku ulicu k „dvom levom“... Obvinili ma, že som Rajkova špiónka... Pocit opustenosti v samotke bol strašný. Na samotu treba dozrieť. Pre dvadsaťdvaročné živé dievča bola neznesiteľná.“ Vrátila sa po pol roku so skúsenosťou, ktorá sa zaiste podpísala pod jej mnohé neskoršie životné rozhodnutia.
Pripútanie sa k bratislavskému výtvarnému životu napĺňalo jej zvedavosť a ambíciu písať. A opäť, zachytenie zdanlivých drobností búra jednostrannosť pohľadov na výtvarnú scénu 50. rokov. Nezabudnuteľná je historka o hádke Štefana Bednára s Viliamom Chmelom o tom, kto bol väčší partizán. Či prvé stretnutie s krásnou Ester Martinčekovou-Šimerovou, alebo zachytenie atmosféry malého bratislavského „Montmartru“, ateliérov na streche domu na rohu Záhradníckej a Karadžičovej.
Ako mrazivý kontrapunkt končí kapitolu „reportážou“ k výstave Výtvarná úroda v pavilóne UBS z roku 1951. Možno prvej výstavy, na ktorej niekto z presvedčenia, niekto zo strachu, ale takmer všetci dokazovali, že vedia socialisticky tvoriť.
Najlepšie roky
Životný opus Ľudmily Peterajovej je spojený s prácou v Slovenskej národnej galérii. Bola autorkou niekoľkých prvých monografických výstav umelcov, dnes už klasikov slovenskej moderny, ale aj výstav, ktoré reagovali na živé pnutie 60. rokov. Keby sa aj na všetko zabudlo a všetko by zapadlo prachom času, tak výstava „Generácia 1909. Svedomie doby“, otvorená v polovici 60. rokov je tou, s ktorou sa neprestane „počítať”. Nielen preto, že išlo o prvé koncepčné zhodnotenie silnej generácie umelcov, ale aj o ich galerijné “povýšenie” na ikony slovenského moderného umenia.
Väčšinu galerijných výstav pripravila v pracovnom tandeme s Karolom Vaculíkom, ktorý sa časom prehĺbil v partnerstvo. Bol to vzťah spoločensky komplikovaný a nebolo asi ľahké uniesť túto nekonvenčnú situáciu. Čas však ukázal, že boli tým šťastným párom, ktorý k životu potrebuje len seba samých a najmä vo vyprahnutých časoch normalizácie bol ich jediným, ale istým kapitálom.
Otázky a pochybnosti
Život Ľudmilu Peterajovú, tak ako väčšinu ľudí v reálnom socializme, postavil pred etické otázky ako prežiť a nezašpiniť si ruky realitou. Ako si zachovať elementárnu morálnu integritu a uchrániť si odbornosť. Peterajová sa rozhodla zostať v hre. Prečo? Jej pokorne ľudská odpoveď, objavujúca sa v spomienkach na niekoľkých miestach, len ťažko nájde sudcu. Avšak otázky a pochybnosti zostávajú a ona ich čestne priznáva.
Neznesiteľné pomery v SNG a okolo kurátorskej dvojice vyriešila odchodom na Vysokú školu výtvarných umení. Tu prežila zvyšok normalizácie. Že opäť s nasadením svedčí aj to, že bola jednou z troch pedagógov školy, ktorým študentský štrajkový výbor v roku 1989 vyslovil dôveru.
V slovenskom dejepise umenia je už veľa ženských mien, a len čas ukáže, či sa im podarí vystúpiť z tieňa svojich textov ako Ľudmile Peterajovej a obstáť v tom skutočnom i tom umeleckom svete.
O autorke
Prof. Ľudmila Peterajová (1927) je historičkou umenia, ktorá sa podieľala na formovaní povojnového slovenského dejepisu umenia. Vyštudovala romanistiku a spočiatku sa venovala výtvarnej publicistike, orientujúc sa na problematiku slovenskej umeleckej moderny.
Od roku 1953 pracovala v SNG najprv ako knihovníčka, potom až do roku 1973 ako vedúca oddelenia súčasného umenia.
Od roku 1965 pôsobila na VŠVU, kde prednášala dejiny umenia,
V roku 1970 bola kurátorkou národnej expozície na Benátskom bienále. Slovensko reprezentoval Jozef Jankovič, ktorý vystavil osem plastík, medzi inými aj dielo Biela modrá červená. Pavilón bol z politických príčin otvorený s dvojmesačným oneskorením.
V roku 1964 na pôde SNG spolu s Karolom Vaculíkom pripravila monumentálny expozičný projekt Generácia 1909. Svedomie doby. V slovenskom dejepise umenia došlo prvýkrát k syntetickému umeleckohistorickému zhodnoteniu výtvarnej tvorby vtedy strednej generácie slovenských výtvarníkov, zväčša pražských absolventov umeleckých škôl (Bauernfreund, Bednár, Hoffstädter, Kostka, Majerník, Matejka, Milly, Mudroch, Nemčík, Nevan, Pribiš, Studený, Šimerová-Martinčeková, Želibský a iní).
Je autorkou mnohých výstav, katalógov a knižných monografií (Bedrich Hoffstädter, Cyprián Majerník, Albín Brunovský, Magdaléna Robinsonová, Ester Martinčeková-Šimerová).
V roku 2005 vyšla jej kniha Nepýtaj sa na svoj osud... Život a dielo Karola Vaculíka (Petrus).
Autor: Beata Jablonská
