Ako vzniká hit: Rivers of Babylon

Keď v roku 1991 vyšiel román Rivers of Babylon, v slovenskej literatúre sa konečne skončilo 19. storočie. Posvätný slovenský literárny jazyk sa odrazu rozviazal a začal hovoriť moderným súčasným jazykom.

„Ráno sa kurič zobúdza s takou nenávisťou v duši, že mu ani jesť nechutí. Vylihuje na drevenej lavici, škrabe si svrbiacu kožu, napnutú na vysadených rebrách, a tupo sa obzerá. Neskúša premýšľať o zdroji tejto nenávisti. Kotolňa je temná, so zájdenými a obitými stenami. Vychladnuté kotly sa rysujú v tme. Preháňa sa v nich vietor.“

Nenávisť v duši

Takto sa začína román Rivers of Babylon – obrazom starej kotolne a starého kuriča. Ten chce odísť do dôchodku, lenže vedenie hotela Ambassador, v suteréne ktorého sa kotolňa nachádza, mu robí problémy. Starý Donáth môže odísť, musí však namiesto seba zohnať náhradu. Kurič si teda vyhliadne vhodného človeka – v bufete na železničnej stanici osloví mladého dedinčana, ktorý do mesta prišiel zarobiť peniaze.

Dedinčan sa volá Rácz a po nástupe do kotolne veľmi rýchlo pochopí, že vykuruje nielen hotel, ale aj exkluzívne obchody cez ulicu. Stačí zatvoriť zopár ventilov a vďaka odstavenému kúreniu hneď pribehne niekto s pozornosťou či úplatkom. A tak sa rozkrúti kolotoč, na ktorého konci sa z Rácza stáva pán nielen celého hotela, ale i mesta.

Humor

Strhujúce rozprávanie, silný príbeh a aktuálna téma – to bol prvý dôvod, prečo ľudia siahli po Rivers of Babylon. Bestseller z knihy však urobil jazyk, akým Pišťanek román napísal – expresívny, bez psychologizovania, zjednodušený až na dreň a pritom stále literárny. Autor sa neunúval používať priamu reč, problém mu nerobili vulgarizmy ani explicitné sexuálne scény. V románe nevystupuje ani jedna pozitívna postava, väčšinou ide o hrabivé mamonárske kreatúry, vekslákov či prostitútky. Nuž a humor. Cynický, výsmešný, politicky nekorektný, nemilosrdný. Vďaka nemu sa z románu veľmi rýchlo stal kult a sám autor tohto textu bol raz svedkom, ako sa skupina dospelých mužov v krčme predbiehala v tom, kto spamäti zacituje nejakú bizarnú pasáž z knihy.

Návod na bestseller

Veľa ľudí z prostredia serióznej literatúry nechcelo veriť, že Rivers of Babylon napísal človek, ktorý v tom čase ešte nemal ani maturitu.

Rovnako si však odmietali všimnúť, že Pišťanek prešiel klasickou školou života, ktorú potrebuje každý spisovateľ – po vyhodení z druhého ročníka gymnázia (problémy s dochádzkou) pracoval ako asistent kamery v Slovenskej televízii, uvádzač v autodróme v Lunaparku, kulisár v SND, strojník v kyslikárni v Slovnafte, strojník v bratislavskej vodárni, robotník v tehelni a napokon od roku 1988 si cez kamarátov, ktorí tam už boli, zohnal lukratívny džob strážcu parkoviska oproti bratislavskému Prioru. Popritom sa aktívne venoval hudbe aj písaniu, i keď písanie bolo skôr oddychovou činnosťou. Pišťanek chápal, že za komunizmu jeho texty nikdy neuverejnia, a preto sa ani nesnažil písať tak, aby sa niekomu páčili.

Parkovisko

„Rivers of Babylon som začal písať niekedy v roku 1986. Jeden kolega z kyslikárne odchádzal do dôchodku a spomínal, že si vybavil perfektnú robotu – vraj bude brigádnicky robiť kuriča a vykurovať nejaké obchody. Vtedy som dostal ten základný nápad o tom, ako ľahko prísť k moci,“ spomína Peter Pišťanek. Inšpiroval sa Franzom Kafkom a Eliasom Canettim, rozpísaný román však nedokončil - chýbalo mu dramatické vyvrcholenie a dobrá záverečná pointa.

To všetko mu priniesla nežná revolúcia: „V roku 1988 som začal robiť strážcu parkoviska a veľmi dôverne som spoznal prostredie vekslákov, pasákov a prostitútok. A po revolúcii, keď sa otvorili hranice, odrazu parkovisko zaplnili Rakúšania, ktorí sem chodili za sexturistikou.“ Začínajúca sa privatizácia a zverejnené eštebácke aféry už len doplnili skladačku. „V roku 1990 som sa opäť pustil do písania, prepracoval som pôvodnú verziu a na jeden záťah celý román dopísal.“

1991 a ďalej

Román vyšiel v roku 1991 v malom vydavateľstve Archa. Obálku a ilustrácie vytvoril Danglár, ktorý text ešte viac umocnil. Neexistovala žiadna reklamná kampaň ani plagáty, zafungovali samotní čitatelia – tí odporúčali Rivers of Babylon svojim priateľom a odrazu knihu zháňala celá Bratislava. Dodnes vyšli štyri slovenské vydania, preklady vyšli v Česku, Srbsku, Chorvátsku, vo Francúzsku, Veľkej Británii a v Turecku. Pišťanek napísal ďalšie dve pokračovania Rivers of Babylon a množstvo ďalších kníh, pre väčšinu čitateľov však navždy zostane autorom románu, ktorý uzavrel 20. storočie v slovenskej literatúre.

Film

V roku 1996 v produkcii Mariána Urbana sa Rivers of Babylon dočkali aj filmového spracovania.

Andy Hryc si zahral Rácza, Diana Mórová Silviu, mladučká Barbora Kodetová Lenku, Ady Hajdu Video-Urbana. Napriek oslavným ódam na výkon Andyho Hryca celý film pôsobí rozpačito. Réžie sa ujal Vlado Balco, človek takmer o generáciu starší ako Pišťanek. Z celého románu si vzal len príbehovú kostru, všetko ostatné mu uniklo. Film dnes pôsobí ako zbierka trápnych epizód, často nakrútených veľmi bezradne a amatérsky – čo platí najmä pre akčné scény. Nuž a tukom obrastený prestarnutý Andy Hryc sa ani zďaleka nepodobal na nízkeho šľachovitého románového Rácza, ktorý nemal ani tridsať rokov. 

Úryvok z knihy

Pochmúrny dvor hotela Ambassador a nedostatok verejných hajzľov vždy inšpirovali okoloidúcich s plnými útrobami vyprázdniť sa práve tu. Donáth proti nim bojoval, nenávidel ich. Mal ich rozdelených na dve skupiny. Na močičov a na sráčov. Močiči boli pre starca menej nebezpečnou skupinou ako sráči. Moč sa zväčša vyparil, ostal po ňom len prenikavý zápach. Sráči však po sebe zanechávali hmatateľný a neraz i veľmi hmotný artefakt, a to privádzalo Donátha do zúrivosti. Neraz spolu s Ráczom striehli za plechovými dverami kotolne a zízajúc kľúčovou dierkou, čakali na okamih, kedy sráč so spustenými nohavicami začne svoje dielo. Hneď ako sa artefakt zdal byť dokončený, vyletel Rácz vyzbrojený poriskom od krompáča z dverí a za ním Donáth. Sráč musel holými rukami odpratať ešte teplý artefakt do kontajnera a potom vlastnou košeľou alebo iným kusom šatstva vyčistiť dotyčné miesto. Nie, vodu nemáme! odpovedal starec škodoradostne na obligátnu záverečnú otázku všetkých prichytených a skrotených sráčov.

Autor: Peter Pišťanek