Na americkú poetku a intelektuálku spomínajú hnutia za práva žien, homosexuálov aj protivojnoví aktivisti. Z jej diel sa predal takmer milión výtlačkov.
Bola priekopníckou feministkou v čase, keď ešte feministky v spoločnosti nemali veľké slovo. Lesbou, ktorá písala o sexuálnej láske medzi ženami, v čase, keď to v Spojených štátoch považovali za nebezpečné. A Židovkou v čase, keď v Európe Židia zomierali v holokauste.
Adrienne Richová (16. 5. 1929 - 27. 3. 2012) spájala politiku s umením. Štátne umelecké vyznamenanie od prezidenta Billa Clintona v roku 1997 odmietla pre „cynickú politiku" vlády. Zdalo sa jej nespravodlivé v čase radikálneho nárastu rozdielov v rozdelení bohatstva a moci v spoločnosti.
„Prezident nemôže zmysluplne oceniť vybraných umelcov, keď sú ľudia všeobecne takí zneuctení," vysvetlila vtedy Richová.
Neskôr spolu s ďalšími umelcami odmietla účasť na básnickom sympóziu v Bielom dome na protest proti vojne v Iraku.
Naopak, celonárodnú knižnú cenu National Book Award v roku 1974 prijala, ale nie sama. Prebrala ju v mene všetkých žien a na pódium vyšla s ostatnými nominovanými finalistkami.
Manžel sa zastrelil
Ako staršia z dvoch dcér protestantskej matky, ktorá bola pianistkou a skladateľkou, a židovského otca sa narodila v roku 1929 v Baltimore. Na dráhu poetky ju už v detstve naviedol jej otec, uznávaný lekár a odborník na tuberkulózu.
Úspechy a ocenenia ju sprevádzali od mladého veku. Jej poézia sa však vyvíjala od klasického verša inšpirovaného jej mužskými básnickými vzormi k voľnému veršu a radikálnemu angažovanému obsahu za feministické aj ľavicové myšlienky, ako aj k otvoreným úvahám o láske a sexualite.
Jej premenu bolo podľa kritičky Ruth Whitmanovej ohromujúce sledovať. „V jednej žene vidno históriu žien 20. storočia. Od opatrnej tradičnej poslušnosti k nesmiernemu uvedomeniu," napísala v roku 2002 pre britský denník Guardian.
Richovej osobný život sa pritom spočiatku vyvíjal celkom obyčajne. Ako 24-ročná si zobrala ekonóma s titulom z Harvardu Alfreda Conrada a do tridsiatky mala tri deti, všetko synov. V tom čase už napísala prvé úspešné básnické zbierky.
S manželom sa však čiastočne pre jej náklonnosť k ženám odcudzili a v roku 1970 sa rozišli. Krátko po tom spáchal samovraždu.
Richová o tom až do svojej smrti takmer vôbec nehovorila. So svojou partnerkou spisovateľkou Michelle Cliffovou prežila viac než tridsať rokov.
Po celých Spojených štátoch ju preslávila jej tretia zbierka básní Obrázky zo života nevesty (Snapshots of a Daughter in Law) z roku 1963. Dielo, ktoré sa považuje za vrchol jej tvorby, vydala o desať rokov neskôr.
Zbierku Potápanie do vraku (Diving Into the Wreck) poetka a kritička Margaret Atwoodová nazvala „jednou z mála kníh, ktoré vás prinútia zamyslieť sa nielen nad tým, čo si o nej myslíte, ale aj nad tým, čo si myslíte sami o sebe".
Inšpirovali ju muži
Richovej verše o ženských právach z tejto zbierky sa spomínajú na mnohých miestach: „My sme, ja som, ty si / pre zbabelosť či odvahu / tie, čo si nachádzajú cestu / späť na toto javisko / nesúc nôž, fotoaparát / knihu mýtov / v ktorých / chýbajú naše mená."
V dospelosti spomínala, že všetci, ktorí ju básňami v detstve inšpirovali, boli muži. Muži dominovali aj ako učitelia na univerzitách a výskumníci.
Za desaťročia aktívnej tvorby sa to Richová pokúšala zmeniť aj v rámci dvoch desiatok básnických zbierok a niekoľkých próz, prednášala tiež na viacerých univerzitách.
Z jej básnických zbierok sa predalo podľa jej vydavateľa 750- až 800-tisíc kusov.
Politika nie je banálna
Čoraz intenzívnejšie prítomné politické témy v jej dielach im podľa viacerých kritikov škodili. Richová však nad kritikou len mávla rukou.
„Jeden chlapík mi povedal, že politika urobila moju poéziu banálnou. Nemyslím si, že politika je banálna, nie pre mňa."
Jej cieľom bolo „vytvorenie spoločnosti bez nadvlády", no o sile svojho média si nerobila ilúzie. „Poézia nie je liečivý krém, emocionálna masáž či jazyková aromaterapia. Nie je to ani návod či bilbord," povedala v prejave pri udelení ceny za celoživotné dielo pred šiestimi rokmi.
Napriek tomu podľa New York Times poéziu videla ako „maják s ostrými hranami, ktorým možno osvetliť životy žien a ženské povedomie".
