Dva roky, týždeň čo týždeň, písal MILAN LASICA zvláštne fejtóny – listy zo starobinca, plné zatrpknutosti, nostalgie, smútku, ale aj humoru. Teraz vychádzajú knižne. Ako by napísal fiktívny autor listov: Emil, vidíš, že sa tu nenudíme, že sa tu dejú veci. Tvoj Miro.
V týchto dňoch vám vychádza nová kniha Listy Emilovi/Na fašírky mi nesiahaj. O čom je?
„Posledné dva roky som každý týždeň písal do časopisu .týždeň listy zo starobinca. Tak ako v minulosti – fejtóny som písal dvanásť rokov – aj teraz sa toho zase nazbieralo na knižku.“
Súčasťou knihy je aj vaša divadelná hra Na fašírky mi nesiahaj. Fejtóny a hra – to na prvý pohľad pôsobí nesúrodo.
„Zdalo sa mi celkom vhodné, aby tieto dva texty vyšli v jednej knihe, pretože majú spoločné ústredné postavy, postavy, ktoré sú toho istého rangu a sociálneho zaradenia. Zdalo sa mi, že by to bolo vhodné spojiť.“
Keď ste napísali prvý list Emilovi, vedeli ste, že bude mať pokračovanie?
„Vzniklo to náhodne a spontánne a najprv som si myslel, že vznikne len ten jeden fejtón. Ale potom som si povedal, že by mohlo byť zaujímavé, keby si ten človek, ktorý je v starobinci, mimo aktívneho života, svojím spôsobom zaspomínal a okrem toho trochu odhalil zákulisie staroby. Nechcel som ich napísať toľko, ale potom som si povedal, že keď už som s tým začal, tak budem pokračovať, aby z toho mohla byť kniha.“
Nehrozí, že sto fejtónov bude monotónnych a bude čitateľa nudiť?
„Neviem. Svojím spôsobom to monotónne je, pretože sú to vzdychy starca, u ktorého už len ťažko môžu nastať nejaké veľké premeny. Ale možnože sa to niekomu bude zdať zábavné. Dostal som ponuku aj z jedného pražského vydavateľstva.“
Je v tých fejtónoch niečo z vás?
„Pri tejto téme sa človek nevyhne tomu, že opíše aspoň nejaké situácie, ktoré sa s ním spájajú. Do istej miery sú tam aj moje zážitky, aj moje pocity, ale nedá sa hovoriť o autobiografii.“
Z mnohých fejtónov cítiť zatrpknutosť. Je to váš pocit, alebo je to všeobecný pocit starších ľudí?
„Nie je to môj pocit, je to pocit pisateľa tých listov Mira. Istá zatrpknutosť je znakom staroby. Nehovorím, že sa to týka všetkých starých ľudí. Niektorí sú aktívni, nevzdávajú to, ale sú aj takíto a obávam sa, že ich je väčšina.“
Divadelná hra Na fašírky mi nesiahaj je optimistickejšia.
„Určite. Aj preto, že keď ju vidíte v divadle, tak vnímate reakcie publika, je tam veľa zábavných momentov, dokonca by som povedal, že čoraz viac.“
Môže byť zábava čítať divadelnú hru? Má to vôbec zmysel?
„Ja si skoro myslím, že nemá. Ja sám som nikdy nečítal rád hry a to aj napriek tomu, že moje pôvodné povolanie je dramaturg, že som musel a stále musím prečítať veľmi veľa divadelných hier. Pri čítaní divadelnej hry väčšinou už na tretej strane neviem, ktorá postava čo hovorí, strácam prehľad. Čiže čítať divadelnú hru je skoro nezmysel.“
Prečo by si potom ľudia mali prečítať tú vašu?
„Je jednoduchá – sú tam len dve postavy, takže sa v tom nikto nestratí.“
Keď teraz už fejtóny nepíšete, je to uzavretie súborného diela?
„Nerozmýšľam nad tým takto. Určite to nie je moja labutia pieseň.“
