KNIHA TÝŽDŇA
MASLO NA NAŠICH HLAVÁCH
Milan Šútovec najmä ukazuje, že je tvrdým kritikom nielen bezmennej spoločnosti, ale aj jej konkrétnych členov, najčastejšie politikov
„Čosi zásadné sa veru v tejto spoločnosti zmenilo nie k horšiemu, ale rovno k veľmi zlému: ľudia akoby zrazu nepoznali a nemali nijaké kritériá dobrej výchovy, dobrého vzdelania a dobrých mravov. No ak ich naozaj nemajú, ak to nie je iba zdanie, ktoré pominie, tak ich nemajú aj preto, lebo reálne kritériá i reálny úsudok o samej sebe očividne stratila a už ich nemá ani spoločnosť.“
Nie je nič staršie ako včerajšie noviny. A čo potom zbierky starých novinových textov?
Veľká väčšina včerajšej publicistiky môže zaujímať akurát tak študentov žurnalistiky, mapujúcich v rámci diplomovej práce nejaké obdobie v živote konkrétnych novín alebo konkrétneho autora. Napriek tomu sa občas objaví kniha, ktorá nie je márna a ktorej obsah je požívateľný aj po desiatich rokoch od výroby.
Vydavateľstvo Kalligram sa takýmto publikáciám venovalo pomerne pravidelne v rámci svojej edície Domino. Zlaté časy sa skončili a „zobrané články“ sa v edičnom pláne objavovali čoraz menej. Akoby už nebolo o čom, akoby boli články z porevolučných čias a z čias mečiarizmu, ktoré vychádzali na prelome storočí, zaujímavejšie ako tie z neskoršieho obdobia. Jedna z najnovších kníh s názvom Maslo na našich hlavách (Fejtóny a iné veci z rokov 2002 – 2010) od literárneho vedca Milana Šútovca ukazuje, že to tak nemusí byť.
Starý ironik
Ako naznačuje už úvodný citát z osem rokov starého článku Namáhavé plávanie neplavcov v smotane, niektoré veci sa nezmenili ani náhodou a dali by sa pokojne uverejniť aj dnes. Alebo platí opak a citát patrí k tým povzdychom, ktorými každá staršia generácia častuje tie mladšie a spomína na staré zlaté časy, keď bolo všetko oveľa lepšie ako tie dnešné? Ostatne, Šútovec to v úvode knihy tak trochu pripúšťa.
V tomto i v ďalších článkoch však najmä ukazuje, že je tvrdým kritikom nielen bezmennej spoločnosti, ale aj jej konkrétnych členov, najčastejšie politikov. (Mimochodom, k politickým glosám by boli vhodné aj vysvetlivky, čas v slovenskej politike uteká akosi rýchlejšie ako inde.) Nie je v tom však zatrpknutosť či nemilosrdný hnev, ale skôr nadhľad a niekedy aj drsná irónia.
Napríklad v článku Kultúra v marazme: „Ľudia z takzvane liberálneho a demokratického prostredia, teda v zásade väčší či menší priaznivci dnešných mocenských pomerov a mocenských kruhov (slovo „elity“ je tu predsa len málo náležité) viac-menej mlčia jednak z určitej lojality, jednak zo zahanbenia, a jednak i z pocitu akejsi akoby vlastnej viny: niektorí sa nevedia zbaviť dojmu, že v uplynulých pomeroch... sa tu predsa len žilo akosi kultúrnejšie, že kultúrne statky boli akési dostupnejšie, ale vari aj kvalitnejšie a že ten dnešný deficit kultúrnosti majú na svedomí aj oni sami. Nemali robiť prevraty.“
Provinčná spoločnosť
Šútovec je v knihe niekedy veľmi aktuálny, inokedy napíše článok na základe starého novinového výstrižku, ktorý objavil len náhodou. Pláva medzi slovenskou a európskou politikou, medzi svojím panelákom a račianskymi vinohradmi a Afganistanom, medzi mestskými bláznami a slovenskou justíciou. Napriek tomuto širokému záberu, ktorý nemusí vyhovovať každému čitateľovi, sa ale v mnohých variáciách vracia k jednej téme – k téme provinčnosti a nedospelosti slovenskej spoločnosti.
V článku Futbal: pre nás bez nás, venovanému majstrovstvám Európy pred štyrmi rokmi, napríklad píše o húfiku slovenských futbalových nádenníkov, ktorý „má vari najväčšiu starosť o svoje frizúry, ale už roky nevie predviesť konkurencieschopný dostatok futbalového citu, morálky, inteligencie, hravosti, šikovnosti, vytrvalosti, rýchlosti a sily...“
Na príklade budovy, v ktorej sídli ministerstvo spravodlivosti a najvyšší súd (Dôstojnosť sedmoslivkárov a jej medze), zase ukazuje nielen smutný stav našej justície, ale aj neschopnosť aktívne vytvárať celkový dizajn a imidž tohto štátu: „vchod, nad ktorý architekt Dedeček zavesil akési železobetónové a omramorované čosi, čo vám ide spadnúť na hlavu a čo vás pri vchádzaní nabáda inštinktívne sa prikrčiť.“
Čo si s takouto, často až nemilosrdnou kritikou počať? Vyrastieme z toho niekedy? Keďže ide o zbierku článkov, uverejnených v priebehu ôsmich rokov, a nie o širšie koncipovanú knihu, žiadnu zázračnú odpoveď u Šútovca nenájdeme. Len miestami až banálne naznačuje, že zodpovednosť je aj tak každý deň na každom z nás.
Ďalšie knihy
Semióza ako politikum alebo „pomlčková vojna“
Kalligram, 1999
Kniha venovaná štátu, ktorý za predchádzajúce storočie osemkrát zmenil meno a ktorý si nevedel nájsť svoju identitu a aj preto sa nedožil ani svojich osemdesiatych narodenín.
Mýtus a dejiny v próze naturizmu
Literárne informačné centrum, 2005
Publikácia sa v dvoch častiach zaoberá všeobecnou problematikou i konkrétnymi dielami významného inovatívneho literárneho smeru prvej polovice 20. storočia. Prvá časť , ktorá samostatne vyšla už v roku 1982 pod názvom Romány a mýty, sa venuje všestranným analýzam a interpretáciám diela Margity Figuli Tri gaštanové kone, diela Dobroslava Chrobáka Drak sa vracia a sugestívnemu baladickému románu Františka Švantnera Nevesta hôľ. Druhá časť publikácie s názvom Post scriptum predstavuje svojho druhu dodatok k prvej časti: zaoberá sa jednak románom Život bez konca a vrcholnými dielami autorov naturizmu s výberovou bibliografiou.
Demokratické ovzdušie a politický smog
Kalligram, 2002
Kniha je určená všetkým tým, ktorí majú ešte stále záujem o dobré spoločenské ovzdušie v tejto krajine. Úlohou nás všetkých, ale predovšetkým intelektuálnych a kultúrnych elít spoločnosti je, aby pomáhali prečisťovať politikou zasmogovaný vzduch.
