Snažím sa o košatý román vo forme stručnej básne

Preč! Preč! je pokrik, ktorý možno podľa situácie vnímať pozitívne či negatívne, hovorí JANA BEŇOVÁ, ktorá takto nazvala svoju najnovšiu knihu. Je o štyridsaťročnej Rose, ktorá uteká od práce a muža, aby stretla ďalšieho. Smeruje na sever, lebo juh je už všetkým po tridsiatke podozrivý. Ale zvyšujúci sa vek hrdiniek kníh nemá podľa autorky zvláštny vplyv na písanie o ich radostiach a strastiach.

Po zbierkach poézie, poviedkovej knihe a románoch ste napísali román/báseň. Čo bolo skôr, rozhodnutie pre tento žáner, alebo to vyplynulo ako ideálna forma v priebehu písania?

„Mandelštam povedal, že forma je ako špongia. Vystupuje to z nej, nie naopak. Neviem si predstaviť, že by som mala premyslený príbeh a potom hľadala, ako ho napísať. To, ako to viete povedať, určuje predsa aj to, čo si vlastne trúfate vysloviť a čo vám to vlastne povedať umožní.“

Možno to považovať za experiment alebo uzavretie istého žánrového oblúka?

„Ale choďte, aký experiment? Jednoducho sa už roky snažím o košatý román vo forme stručnej básne. Myslím, že nič nové.“

Kým prvý román Parker mal podtitul Ľúbostný román, o Pláne odprevádzania ste sa vyjadrili, že to je tiež román ľúbostný, teda aj. Najnovšia kniha je tiež o vzťahoch ženy a muža, či presnejšie - mužov. Je veľký rozdiel písať o protagonistke mladučkej, mladej či ešte stále mladej, hoci už so štyridsiatkou na krku?

„Nie. Je to stále to isté. Niečo sa odohráva vnútri a niečo naokolo. Občas sa to bije, občas trie, občas je to napätie, občas plezír. Snažím sa to pozorovať, pomenovať, pripúšťať si to.“

Názov knihy Preč! Preč! neznie príliš optimisticky. Môže evokovať vyháňanie niekoho/niečoho či unikanie pred niečím/niekým. Okrem technickej stránky, realizácie, ide asi viac o umenie prijať takéto rozhodnutie. Je ťažšie vyháňanie či unikanie?

„Preč! Preč! je pokrik. Že neznie optimisticky? Záleží na situácii. Napríklad človek môže byť veľmi šťastný, ak sa mu podarí niekoho konečne vyhnať. Vyduriť na cestu. Postrčiť do vlastnej dráhy. Trebárs aj seba samého.“

Motto prvého dielu knihy vraví o unikajúcom kameni - ten nakoniec argonauti, ktorým slúžil ako kotva, museli zaliať olovom. Druhý diel uvádzate citátom Rimbauda, aby sme si nikdy nedali odrezať nohu. S istým zveličením to možno vnímať tak, že prvý prípad naznačuje riešenie, ako zabrániť úniku, a druhý zasa o nevyhnutnosti zachovať si šancu na útek. Je to tak?

„Niekoho zaleje olovo, inému odrežú nohu, sú to len rôzne spôsoby, ako zabrániť pohybu. Tieto sú definitívne a brutálne. Svet ich ponúka omnoho viac a elegantnejších. Už Thoreau predsa zbadal, že väčšina ľudí žije v ’tichom zúfalstve‘.“

Je príznačné, že v žánri román/báseň sa otvára aj „súboj“ poézie a prózy, premietajúci sa aj do životov ľudí, deliacich sa na básnikov a prozaikov, na Sonov a Rosy, čo sú protagonisti knihy. „Básnici stoja vždy najvyššie, prozaici im musia slúžiť,“ píšete. Ale Son to pri Rose nemal jednoduché...

„Neviem, ja nie som Rosa ani Son a kniha nie je autobiografická. Aj keď hovoriť to je asi márne. Samozrejme to neznamená, že v knihe nie sú motívy typické pre mňa, môj život, môj svet. To sú tie, ktoré sa opakujú. Tie, čo sa ozývajú znovu a znovu, trochu podrastú či sa vydajú iným smerom. Ale písanie je vlastne hľadanie ako o nich hovoriť. Ako! Ako! Ide pritom o pár neodbytných tém, refrén, ktorý stojí vždy na začiatku a udáva rytmus. Každá kniha je len jeho cibrením.“

Hoci vzťahy postáv sú komplikované a situácie neraz neveselé, opisujete ich bez pátosu, v stručných textových strihoch, s ľahkosťou a jemnou iróniou. Mnohé vety sú bonmotmi s vysokou šancou na zľudovenie („Zrútiť sa? Na to treba psychiatra.“) a univerzálne použitie ponúka slogan „Na toto sme sa my predsa nenarodili“. Pristihli ste sa, že ste túto vetu už niekedy aj vy mimovoľne použili v bežnej reči?

„Je to vlastne taká trochu ironická veta. Trochu zároveň trúfalá, samozrejme. Lebo ten, kto hovorí, že sa na niečo nenarodil, akoby vlastne naznačoval, že sám dobre vie, na čo sa teda vlastne narodil. Čo mu v živote patrí. Tiež je to veta z vysilenia. Taká dajme tomu – dievčenská. Alebo slečinkovská. Na druhej strane je takéto trúfalé vyhlásenie niekedy celkom na mieste. Nedávno som si v jednej knihe podčiarkla slovo sebaúcta. Jednoducho ma zrazu ohromilo. Kedy ste ho počuli či videli napísané naposledy? Kde? Kde? Stále počúvam, že si mám všetko ’užívať‘ a v piatok si ’resetovať hlavu‘. Ale sebaúcta? Kam sa to slovo prepadlo? Jeho strata je práve jednou z tých vecí, na ktoré sme sa nenarodili.“