Uvažovanie o hudbe je plné klišé. Pankáči sú smiešni rebeli bez štipky talentu, metalisti uškriekané postavičky utápajúce sa v hlukových stenách, noiseri zablúdili do klubu, keď vlastne hľadali fabriku na spracúvanie ocele a hiphop, to sú tie uhrovité decká šibrinkujúce ručičkami do gramatických rýmov.
Podobné reči sú samozrejme nezmyslom. Zistíte to napríklad vtedy, ak si pustíte piaty Blockheadov album Interludes After Midnight (Ninja Tune / Wegart) . Tony Simon na ňom znovu ukazuje, aká plnohodnotná môže byť takáto muzika aj vtedy, keď jej síce pre nedostatok lepších označení stále hovoríme (post) hip-hop, len v nej akosi chýba rap.
Pritom podobné albumy postavené na samplovaní a crate diggingu vlastne robia prinajmenšom dve ďalšie veci. Jednak nostalgicky oživujú muziku, na ktorú by sa možno úplne neprávom zabudlo, no zároveň ju aktualizujú, umiestňujú do nových kontextov a originálne ju prerábajú na ďalší zážitok.
Tou druhou – bytostne súvisiacou – je však tiež to, že ukazujú, ako je koncept autorstva a nedotknuteľnosti muziky, na zlosť niektorým aj domácim kapelám, zastaraný až mŕtvy. Bez samplovania, remixov, mashupov či bootlegov by dnes nevzniklo množstvo zaujímavých skladieb.
Lenže práve to klišé niekedy nepustí. A tak, ako niektorí ľudia neuznajú, že zaujímavé môžu byť aj metal, aj klasika, aj punk, dokonca aj zvuky zbíjačiek prekryté udieraním do skla, tak iní nepripustia, že skladba môže byť len ďalšia plocha, s ktorou sa možno ďalej hrať.