Fedor Gál: Takto premýšľam, takto žijem

Vydané 2. 5. 2012 o 18:00 Autor: Tomáš Gális

FEDOR GÁL hovorí o svojej novej knihe, o potrebe dialógu i svedomí krajiny.

Dnes vychádza vaša kniha Několik dnů. Prečo vznikla?

„Píšem celý život. To by však nestačilo. Ešte sa musel objaviť pán Padevět z vydavateľstva Academia, ktorý navrhol, či by som nenapísal niečo pre edíciu Paměť. Povedal som mu, že nie som schopný napísať pamäti, pretože celú minulosť vidím len v momentkách a súčasne ma baví písať o súčasnosti. Súhlasil. Tretí dôvod je, že ma to bavilo. Je to príbeh posledných 22 rokov a aj keď to nie je radené chronologicky, musel som sám sebe povedať, čo to boli za roky.“

V niektorých kapitolách načnete päť tém, niektoré spomeniete len jednou vetou. To môže niektorým čitateľom prekážať.

„Potom im prekáža, aký som. Ja som takýto. Som roztržitý, expresívny, istým spôsobom povrchný a na množstvo vecí nepoznám odpoveď. Takto premýšľam, takto žijem. Stále chcem robiť päť vecí naraz. A keď okolo mňa nie je partia ľudí, ktorí sú ochotní doťahovať tie veci do konca, tak po mne nie je nič (smiech).“

Nie je škoda, že veľa príbehov v knihe nemá koniec?

„Môj skvelý kamarát Pavol Frič mi povedal, že sa mu najviac páčila kapitola, v ktorej vediem e-mailový dialóg s anonymným slovenským nacionalistom, ktorý si hovoril Matej. Tá konverzácia nebola a ani nemohla byť nikdy ukončená. Podobne je to s dialógom s Eugenom Gindlom. Ten tiež nemohol byť nikdy ukončený, pretože my dvaja žijeme v iných vesmíroch. Napriek tomu sme výborní kamaráti. Veľkú časť knihy tvoria momentky, dialógy, ktoré nemali záver. Zdalo sa mi nefér zahrať sa post factum na chytrého, pretože tí ľudia nemajú šancu reagovať. Ale dialóg milujem ako žáner i ako metódu poznávania sveta. Akurát sa už čoraz ťažšie vedie.“

Na jednom mieste píšete, že už v dialóg neveríte.

„Jeden z mojich najlepších kamarátov a môj guru Peter Zajac mi raz povedal, že dialóg možno viesť len s ľuďmi, ktorí žijú v rovnakej paradigme. Ja som s ním dlho vrelo nesúhlasil. Ani s Matejom, ani s Eugenom Gindlom nežijem v jednom svete, ale tieto dialógy sú pre mňa fascinujúce práve tým, že nie som v konflikte názorov, len kultivujem a doťahujem svoj vlastný názor. Kvôli takým ľuďom, ako je Matej, ide skôr o paralelné monológy a nie o dialóg. Navyše, po páde komunizmu sa stal dialóg oveľa komplikovanejším. Svet sa rozpadol na tisícky izolovaných svetíkov, ktoré majú starosti samy so sebou. V globálnom i lokálnom meradle.“

Kapitola, ktorá sa venuje lustráciám, je len citátom z vašej staršej knihy Z prvej ruky. Nebolo čo ku kauze Jána Budaja dodať?

„Lustrácie pre mňa boli traumatizujúcou udalosťou. Po druhé, ľudia, ktorí neprešli lustráciami, sa s tým sami nevyrovnali. Jano Budaj je len symbolom tohto všetkého. Aj posledný film Zuzy Piussi je absolútnym dôkazom toho, že lustrácie sú pre Jána Budaja rovnako bolestivý príbeh, ako v roku 1990. Tretí dôvod je, že ako ide čas, nabaľuje sa na ten príbeh milión rôznych interpretácií, hovorí sa o politickej poprave, konšpirácii, mocenskej hre... Chcel som vernou citáciou ukázať, že sa nič také nestalo.“

Úvahy o novembri 1989 často preplietate so súčasnými problémami v Českej republike. Prečo takéto spojenie?

„V Česku žijem už dvadsať rokov. Keď chcem rozprávať o svojom každodennom živote, musím hovoriť o Prahe a Čechách. Po druhé, odkedy som odišiel zo Slovenska, zostalo vo mne niekoľko tém, ktorých sa neviem zbaviť a ani neviem, či majú koniec. Napríklad Čo to je národ? Neviem písať špekulatívne ani akademicky a ani ma to nebaví. U mňa sa to teda prelína s príbehmi, ktoré zažívam v Česku.“

Mnohé z týchto českých príbehov – Natálka, tábor Lety, korupcia – sú traumou buď spoločenskou, alebo len vašou.

„Neviem očistiť rozprávanie od svojej mentality. A to je mentalita človeka, ktorý sa narodil v koncentráku, ktorý nemal otca, ktorý považuje rasizmus, xenofóbiu, nacionalizmus za problém. Za posledných päť rokov som sa venoval smutným témam. Bol to film Krátka dlhá cesta, Slovensko 1989 – 90, projekt Pre Natálku a najnovšie film o rozpade Československa. Všetky tie projekty sú smutné, ale to neznamená, že taký je svet. Také je moje verejné myslenie. Palo Frič mi povedal: Fedor, neviem komu to píšeš, ale my, tvoji kamoši, budeme radi, že budeme mať doma kúsok z teba.“

Môže byť človek, ktorý sa venuje takýmto témam svedomím krajiny?

„Tým nie je nikto, ja už vôbec nie. Do roly svedomia sa pasuje také množstvo ľudí, že máte problém si vybrať. Ľavicový intelektuál v Česku si vyberie Bělohradského, Kellera, Peheho, Přibáňa. Čo sú naozaj mysliaci ľudia z tejto časti spektra. Pravicoví si vyberú niekoho iného, aj keď teraz mi nikto taký nenapadá (smiech). Mimochodom, keď nie som schopný označiť verejne známych pravicových intelektuálov, niečo to hovorí. Minimálne to, že intelektuáli inklinujú k ľavicovému pohľadu na svet. Ale ľudí, ktorí sa snažia hovoriť verejne, je veľmi veľa a každý sa snaží počúvať len toho, kto zarezonuje s jeho vlastným hodnotovým vybavením.“

To znie trochu smutne. Naozaj si to myslíte?

„Neviem, kto je taký v Česku. Havel chvíľku bol, Klaus už svedomím nie je. Dokonca si myslím, že dnes niečo ako zdieľané svedomie neexistuje. To by sa musel objaviť dalajláma. Ale v týchto pomeroch by nemal šancu. Keby si chcel založiť ašram v Brne, rozbehla by sa petícia proti ašramu.“

Posledné kapitoly vašej knihy sú venované starnutiu, smrti, Bohu.

„Keď som mal šesťdesiat, dal som si ako program vyčistiť stôl, aby po mne nezostal bordel. Stále ho čistím. Súčasťou čistenia je všeličo, okrem oného aj to, aby som sa vyrovnal s tým, že starnem. Začal som komunikovať s kamarátom psychiatrom Jirkom Berkom, ktorý sa stará o starnúcich a umierajúcich ľudí. Starnutie, umieranie, smrť je stále tabu téma. Nikto o tom nehovorí, ako keby to každého nečakalo, ako keby to nebol základný problém. To nie je morbídna téma, morbídne sú skôr tie inštitúcie, morbídna je spoločnosť, ktorá ľudí posiela zomierať preč, pokiaľ možno krutým spôsobom.“

Spomenuli ste film o rozpade Československa. Čo to presne bude?

„Bude to film aj dokument. Celé to staviame na autentických výrokoch, medializovaných informáciách, osobných svedectvách a archívnych materiáloch. Úplne sa vyhneme neskorším fabuláciám.“

Pôjdete aj za Vladimírom Mečiarom?

„Ten vtedy narozprával toľko, že nebude treba. Jeho autentické výroky prekvapia aj jeho samotného. Slovenskí občania, ktorí nezažili rok 1989 ako rozmýšľajúci ľudia, budú šokovaní, aký kultúrny genotyp bol položený do základov Slovenskej republiky. Aké tváre mali tí ľudia, akú rétoriku, aké výrazy. To neboli žiadni láskaví, tolerantní, premýšľajúci a múdri ľudia, to boli hajzli. To nie je dobrý základ pre život. S tým sa budú musieť ľudia vyrovnať, pretože minulosť nezmenia a je to ich vlasť, domov, ktorý musia mať radi.“

Je možné, aby sa s tým krajina vôbec niekedy vyrovnala?

„Samozrejme. Ľudia sa s tým vyrovnajú, keď už príbehy otcov zakladateľov nebudú súčasťou ich mentálnej výbavy. Každý čin zanecháva stopu. Kto vymaže Remiáša? Spôsob privatizácie? Mečiarova stopa existuje, ale nie je intelektuálna. On nikdy nenapísal múdru stať, je to expresívny rečník, ale keď to prepíšete, je to hrôza.“

Hlavné správy

AKTUALIZOVANÉ 20:20

Barack Obama: Na útok Severnej Kórey odpovieme a odpovieme primerane

Americká FBI potvrdila prvé dohady. Za útokom na filmovú spoločnosť Sony Pictures má byť Severná Kórea.

BYSTRICA.SME.SK

Spoplatnený obsahKotleba: Zamestnanci mi posielajú dary, nemám dôvod ich odmietnuť

Župan Banskobystrického samosprávneho kraja prišiel o 170-tisíc na právne služby, rozpočet mu škrtli poslanci.

KOMENTARE.SME.SK

Cynická obluda: Staré vykopávky

Vykopávky je najlepšie garážovať. Lacné vtipy na úrovni ich autora.

KOMENTARE.SME.SK

Spoplatnený obsah2014: Rok, keď Slovensko prišlo o dôveryhodnosť

Robert Fico počas tohto roka demontoval 20-ročný zahraničnopolitický konsenzus.

Fedor Gál (1945, Terezín) vyštudoval chémiu, ale potom sa venoval sociológii a ekonómii. V roku 1989 bol jedným zo zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu, po rozpade Československa sa usadil v Prahe. Stál pri zrode TV Nova, vydavateľstva G plus G a niekoľkých nadácií.

Fedor Gál (1945, Terezín) vyštudoval chémiu, ale potom sa venoval sociológii a ekonómii. V roku 1989 bol jedným zo zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu, po rozpade Československa sa usadil v Prahe. Stál pri zrode TV Nova, vydavateľstva G plus G a niekoľkých nadácií.

Foto: SME – TOMÁŠ BENEDIKOVIČ

  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní