Prežil nezvyčajné detstvo, preliezal bunkre v okolí Dukly a počúval hororové vojnové spomienky. Svoj rodný kraj opísal v surreálnom cestopise Carpathia. Jeho debut sa ocitol medzi finalistami Anasoft litery. S MAROŠOM KRAJŇAKOM sme sa zhovárali aj o regióne na hraniciach troch štátov.
Píšete o východe, ale ani raz ste nepoužili slovo Rusín či rusínske nárečie. Prečo?
Dej sa odohráva na východe Slovenska, ale aj v juhovýchodnom Poľsku a na juhozápadnej Ukrajine. Novela je o istom priestore, ktorý v relatívne krátkom čase stratil svoju kompaktnosť, o priestore, ktorý bol aj násilne zdeformovaný a z ktorého sa vytráca jeho „prirodzená civilizácia”. Termín Rusín som nepoužil zámerne. Jeho „nepoužitie“ je metaforou na to, ako vnímam vývoj v danom prostredí.
Ako ho teda vnímate?
Stále tu prebieha postupné vyľudňovanie. Okrem dávno vyľudnenej poľskej časti sa to teraz postupne deje aj na Slovensku. V regióne dlhodobo prebieha aj veľmi silná asimilácia. No a tieto dva trendy spôsobia to, že rusínske etnikum minimálne na území Slovenska a Poľska už zrejme v tomto storočí zanikne úplne. V optike mojej prózy tak „nemalo zmysel pomenovať to, čo sa stráca a čoskoro sa aj definitívne stratí“.
Úplne?
Ak sa dobre pozriete na situáciu a zohľadníte všetko, čo zohľadniť treba, tak dospejete naozaj k záveru, že úplne.
Vy sám hovoríte ešte rečou Zón, ako v Carpathii nazývate rusínsky jazyk.
Áno, je to môj materinský jazyk.
Takže ľudia ako Andrij P., ktorý vo vašej novele chodí a vysiela múdre hlasy a múdru hudbu, aby oživil Zóny, už nemajú šancu?
Andrij P. je jediný z mojich hrdinov, ktorý sa snaží celou svojou bytosťou túto oblasť zachrániť, ale je to beznádejné. V skutočnosti sú možno aktívni ešte mladí ľudia, ktorí majú síce na východe korene, ale žijú už inde. Pred sčítaním ľudu vznikla, myslím, že to bolo v Prahe, iniciatíva, ktorá v tejto súvislosti robila osvetu predovšetkým cez internet.
Koľko ľudí sa prihlásilo k rusínskej národnosti?
K národnosti sa prihlásilo asi 35- tisíc ľudí, k rusínskemu jazyku ako k materinskému sa prihlásilo ešte asi o 20-tisíc ľudí viac. Nárast oproti predchádzajúcemu sčítaniu mohol byť spôsobený pravdepodobne aj zmienenou internetovou iniciatívou.
Ani inštitúcie ako prešovské Divadlo Alexandra Duchnoviča nepomáhajú rusínskej menšine?
DAD vnímam ako veľmi kvalitnú kultúrnu inštitúciu. Jej existencia ma teší, ale je to intelektuálna platforma. Neviem, či je zmysluplné s takýmto divadlom ešte putovať po dedinách, ktoré vymierajú. Možno to má logiku v mestách ako Svidník, Medzilaborce alebo Stará Ľubovňa. No lepšie to vedia posúdiť asi priamo v DAD.
Nachádzame niečo z rusínskej kultúry aj vo väčšinovej kultúre?
Masová rusínska kultúra sa „zasekla“ pred rokmi vo folklóre a ďalej sa vyvíjať reálne nemohla. Ale to isté sa stalo vo všetkých regiónoch Slovenska. Tradičnú kultúru nahradila „spoločná oficiálna slovenská“, šírená hlavne cez televíziu a rozhlas. Pri Rusínoch však figurovalo ešte niekoľko ďalších negatívnych faktorov, ako napríklad ich nie celkom prirodzená a citlivá ukrajinizácia.
Ako vnímate dokumentárne filmy venujúce sa tomuto prostrediu, napríklad Osadné Marka Škopa?
Ľudia film prijali, ale mňa na ňom rušilo, že bol spracovaný cez konvenčnú optiku.
Akú?
Režisér podľa mňa pracoval (určite v tom nebol jeho negatívny zámer) s floskulami, ktoré hovoria o ľuďoch so silnou inklináciou k religióznemu životu, o ľuďoch so sklonom k alkoholizmu a o ľuďoch, ktorí konajú na základe špecifických mentálnych schém. Charakterizovať takto rusínsky vidiek je podľa mňa nepresné. Myslím, že v tomto regióne sa načrtnuté problémy vyskytujú v podobnej miere ako na väčšine Slovenska.
Označenie „Rusnák“ znie na východe trochu pejoratívne. Ako vnímate takéto nálepky?
Rusnák je prirodzený a zrejme aj historický termín, ktorým sa Rusíni spontánne sami identifikujú. Rovnaký termín na ich identifikáciu používa aj okolité obyvateľstvo. Ak hovoríme o použití výrazu na vyjadrenie „pejoratívnosti“, žiaľ takéto niečo je typické zrejme na celom Slovensku. Niečo podobné sa dá pozorovať napríklad aj v Bratislave, kde si uťahujú z východniarov či zo Záhorákov. A keď sa venujeme východu, tam sa ako nadávka používa aj slovo manták, čo je prirodzené pomenovanie pre Karpatských Nemcov. No a samozrejme ako nadávka sa používa aj slovo Maďar a Žid. Slovensko je žiaľ stále pomerne intolerantná spoločnosť a má problémy s xenofóbiou.
Boli podľa vás Rusíni za socializmu preferovaní alebo nie?
Rusínska národnosť bola oficiálne zakázaná. „Zhora“ bola pravdepodobne pre politické okolnosti „nahradzovaná“ ukrajinskou a s tým sa väčšina ľudí prirodzene vôbec neidentifikovala. Istý strach mohol plynúť aj z dôsledkov povojnovej výmeny približne šestnásťtisíc ľudí medzi Československom a Sovietskym zväzom. Rusíni, ktorí sa tam zo Slovenska pod vplyvom lživej a podvodnej propagandy a agitácie vysťahovali, čoskoro podali svojim príbuzným svedectvo o hrôze, ktorá tam na nich čakala.
Netúžili byť spojení s národom, ktorý hovoril podobnou rečou?
Takto otázka určite nestojí. Čo je vlastne podobná reč? Podobnou rečou je aj slovenčina a poľština. O žiadnych výraznejších snahách o spojenie s Ukrajinou som nikdy nepočul. Takéto niečo v minulom storočí určite neexistovalo v prirodzenej forme. Bežní ľudia chcú žiť pokojným životom. Riešia svoju rodinu, prácu a obyčajné veci. Ukrajina bola vnímaná ako súčasť Sovietskeho zväzu, o ktorom všetci vedeli svoje a desili sa toho. Osobne som mal skôr pocit, že sa Rusíni možno aj práve preto chceli radšej asimilovať so Slovákmi. Riadená ukrajinizácia bola pravdepodobne jedným z faktorov, ktoré asimiláciu silne popohnali dopredu.
Vedeli by ste nakresliť Zóny 0, 1, 2, 3, o ktorých v Carpathii píšete?
Je to šifra, ktorá sa dá bežne rozlúštiť iba sčasti. Jej úplné rozlúštenie nemá byť pre čitateľa podstatné – je to opäť moja metafora na nezrozumiteľnosť celej situácie. Zóna 0 leží na juhovýchodnom Poľsku. Je to región, ktorý bol po vojne v rámci akcie Wisla násilne vysťahovaný poľskou armádou. Zóna X leží na Podkarpatskej Rusi. Zóny 1, 2 a 3 sú na Slovensku. Zóna 1 je prirodzene vyľudnená, sú to obce so starými ľuďmi, ktorí možno dobre ani neovládajú iný jazyk ako rusínštinu. Zóna 2 je priestorom, kde sa ešte bežne hovorí týmto jazykom, ale hovorí ním už len stredná generácie, mladí ho už postupne opustili. Zóna 3 bola kedysi prirodzenou súčasťou danej etnickej enklávy, ale dnešný stupeň asimilácie je už zásadný a po rusínsky tam už nehovorí prakticky nikto.
Poznáte dobre aj Podkarpatskú Rus?
Je to pomerne veľká oblasť, časť z nej som prešiel niekoľkokrát. Stretol som sa tam so zaujímavým fenoménom, keď na éru Československa ako na najlepšie obdobie spomínajú so silnou nostalgiou predovšetkým starší ľudia.
Vo vašej knihe akoby sa zastavil čas.
S časom sa hrám v texte dosť absurdne. Oscilujem v ňom a to je moja metafora na „nezvrátiteľnosť“. Všetko speje k fatálnemu záveru ...
Keby ste mohli, čo by ste navrhli na oživenie regionálneho rozvoja?
Hypoteticky sa táto oblasť môže oživiť len cez výrazné ekonomické aktivity.
Práve o to sa snažil socializmus, či nie? Nespomínajú tamojší ľudia na socializmus v dobrom?
Ak sa pozriete na výsledky z posledných parlamentných volieb, vidíte, že nostalgia pretrváva. Výsledky volieb však indikujú aj to, že volili predovšetkým starší ľudia, pretože mladí odišli.
O rodnom Svidníku nepíšete veľmi lichotivo. Pýtate sa, či je to vôbec mesto, formalizovaná usadlosť.
Určite to nie je nelichotivá pasáž, resp. mojim zámerom nebolo napísať niečo negatívne. To mesto vzniklo v roku 1964, má svoje špecifická, je pre mňa zvláštne.
V blízkosti Duklianskeho priesmyku prekvitá ešte tak vojenská turistika, ako sa na ňu pozeráte vy?
Turisti sú do značnej miery mladí Česi. Jedných úprimne zaujíma história, ďalší po minulé roky prečesávali hory a hľadali rôzne vojenské predmety a ich pozostatky. Údajne zbierali aj muníciu a hovorí sa, že so stále použiteľnou trhavinou mali obchodovať.
Vy ste zažili zvláštne detstvo, mohli ste loziť po opustených bunkroch, to asi v človeku zostane, však?
Bral som to ako niečo prirodzené. Keď som vošiel do lesa či do bunkra a našiel tam kostru, samozrejme, zľakol som sa, ale nepovažoval som to za niečo mimoriadne. Vlastne som s tým akoby podvedome rátal, pretože takéto príbehy som počúval bežne. Až neskôr som si začal uvedomovať, že to bolo niečo nezvyčajné.
Živí a mŕtvi sa vašimi príbehmi preplietajú akoby nič.
S fenoménom zomierania som prichádzal do kontaktu cez rozprávania pamätníkov vojny. Ako dieťa som bol často v kontakte so starými ľuďmi, z nich stále vychádzali tie najvypuklejšie zážitky, ktoré ich silne poznačili. Celé detstvo som počúval príbehy o tragédiách. Celá oblasť bola silne zamínovaná a nachádzalo sa tam aj po vojne veľa ďalšej nevybuchnutej munície. Spôsobilo to, žiaľ, veľmi veľa utrpenia.
Jedna z postáv Carpathie hovorí o krutostiach, ktoré sa stávali a vyzýva rozprávača, aby skúsil pochopiť, že taká bola doba.
Jeden z hororových príbehov, ktorý som ako dieťa počul, bol o zamrznutom vojakovi, ktorému usekli predkolenia a doma ich rozmrazili, aby mu mohli stiahnuť čižmy. Údajne sa to naozaj stalo, ale samozrejme nebol to štandard. Išlo o niečo veľmi vypuklé a dotyčného za to samozrejme všetci odcudzovali.
Aké mali domáci vzťahy k Nemcom a neskôr Sovietom?
Ak hovoríme o dedine, kde žili moji starí rodičia, tak tam sa nemecká armáda správala k civilistom pravdepodobne veľmi slušne. Dôvodom bolo možno to, že v dedine mal byť ubytovaný generál. Ľudia však nemali úplné informácie. Blízky Tokajík bol vystrieľaný a vypálený, na poľskej strane v lemkovskej oblasti sa Nemci k civilistom správali zrejme výrazne horšie. Ľudia tiež nevedeli o tom, čo sa stalo s vysťahovanými Židmi. Neskôr prišli dedinčania do kontaktu s nesmierne vysilenými a vystresovanými Sovietmi, ktorí na Dukle prešli peklom.
Kedysi bola úcta k bojovníkom za slobodu súčasťou komunistickej ideológie.
Na Slovensku neboli počas komunistickej éry tieto udalosti interpretované a predkladané takou formou, aby si hrdinskosť ľudia dokázali ešte aj teraz primerane uvedomovať. Čo je veľmi zaujímavé, v Česku je v situácia iná. Tam je viacero spolkov, ktoré sa venujú vojnovej histórií. Dukla je pre nich dôležitým miestom a symbolom, ktorý si vážia.
Vo vašej novele sa nájdu aj slávni rodáci, okrem Andyho Warhola napríklad aj Diana Krall.
Informácie o jej koreňoch na Slovensku sú známe. Bol som na jej koncerte, na ktorom to sama potvrdila a povedala, že jej predkovia pochádzajú z východu. Z niekoľkých zdrojov som zachytil, že by mohli byť práve z nášho kraja.
Ako by ste označili svoj štýl?
Moja vydavateľka Magdaléna Fazekašová ho označila za impresionistický, je v ňom kus magického realizmu. V rámci slovnej hry sme to spolu nazvali „magický impresionizmus“.
Teraz už žijete v Bratislave. Máte nejaké rituály, ktoré musíte absolvovať, keď sa vrátite domov?
Posledné roky som si vždy doniesol horský bicykel a prechádzal som po vyľudnených a vypálených dedinách na poľskej strane. Je to veľmi zvláštny kraj.
A čo pirohy? Tie tiež musia byť?
Pirohy sú v mojom texte metaforou spojenou s prístupom potomkov emigrantov, ktorí chcú prísť do kontaktu so zaniknutou tradíciou.
Na jednom mieste románu im radíte, aby ani nechodili naspäť.
Je to samozrejme pomerne „hyperbolické radenie“. Po nežnej revolúcii tam mnohí z nich prichádzali, ale nerozumeli situácii, nevedeli čo majú čakať.
