KNIHA TÝŽDŇA
PREČ! PREČ!
Kým v predchádzajúcej knihe Jana Beňová ponúkla plán odprevádzania, v jej najnovšom románe/básni nachádzame plán odchodu. Je to próza o rozpadávaní vzťahu
Už prvá veta prečítaná ešte na záložke klame: „Dvojdielny román / báseň.“ Nie je to ani dvojdielny, ani román, ani báseň. Je to text zošitý z mnohých fragmentov a náčrtov. Na román sa podobá ambíciou po komplexnosti, ktorú má v sebe epika, a na báseň neustálym rozrušovaním tejto komplexnosti vpichmi detailov.
Útly text je obložený textovou výstelkou: tu pár viet na záložke, tam životopisné údaje o autorke, koláž citátov na zadnej obálke, mystifikačná klauzula, že „všetky postavy v tejto knihe sú vymyslené“, motto k prvej časti, motto k druhej časti... Toľko viet ako členov oficiálnej delegácie slov. Ani nepripravujú, ani nedopovedávajú, poukazujú samy na seba – totiž na krásu vety.
Právo vety
Táto próza je poskladaná z viet. Niektoré sú banálne, iné krkolomné, ďalšie odpočuté, presné, imaginatívne, geniálne jednoduché či jednoducho geniálne. Viaceré podráždia svojou proklamatívnosťou: „Človek niekedy potrebuje vidieť vlastnú krv.“ Prečo by musel? búri sa čitateľ tejto vety, pretože nemá rád podobné axiomatické tvrdenia, ktoré sa neopierajú o nijaký dôkaz. Keď si uvedomí vlastnú proklamatívnosť, do ktorej je primiešaná dávka predsudkov a antipatia k istému druhu štylizovania, svoj odsudok zmierni – ozaj, prečo by človek nemal cítiť potrebu vidieť vlastnú krv? Či sme už ako deti nechceli poznať tajomstvo života civením na jeho základnú látku, či sme sa nerezali, nehrýzli si prsty do krvi...
Vetovanie, vytváranie ľubozvučných je u autorky aj vetovaním, uplatnením práva veta. Autorka pociťuje nutkavú túžbu vetovať naše návyky, naše ustálené spojenia, naše očakávania. Niekedy sú to pekné obrázky a niekedy mrazivé gnómy. Poetry & prose. Lyrika kontra epika. Vety, ktoré sú pred nás postavené ako pohľad na vlastnú krv. Vety vsiaknuté do papiera našej skúsenosti.
Kerouac a Ginsberg
Autorka i čitateľ, ktorí tiež môžu byť v kontrastnom príbuzenstve, si ukazujú svoju krv a vymieňajú svoje vety. Čitateľ si nevdojak formuluje zárodky podozrenia: je to román o krvi, nie o vetách. Veta je iba vata pritlačená na naše spoločné rany.
Aj dvaja, kvôli ktorým bola táto kniha napísaná, sú v protiklade. Presnejšie – v protizápore. Nielen preto, že jeden je muž a jedna je žena, dieťa, čo má štyridsať rokov. (O tom, aké staré je dieťa ukryté v tom chlapovi, sa nepíše.) Nielen preto, že jeden je poetry, druhá prose – príležitostne aj naopak. Nielen preto, že jeden je Kerouac a druhý Ginsberg. Nielen preto, že jeden sa podobá na druhú a jedna na druhého, že každý vidí na prste toho druhého svoju krv. Nielen preto, že jedno veľké ego musí žiť, chce žiť a zároveň nedokáže žiť s druhým veľkým egom. Nielen preto, že každé objatie sa mení rokmi na zajatie. Preč, preč, ozýva sa utkvelý refrén touto knižkou.
Neutekáš od druhého, ale pred sebou
Táto próza je o tom, ako sa rozpadá vzťah. Takto povedané to znie ako slogan distribútora k zlému slovenskému filmu. Deštrukcia dvojice prebieha ako korózia hory – pomaly, ale neodvratne. Nepomáha ani únik do Paríža, ani útek za milencom, človek je v pasci escherovských labyrintov: vraciaš sa iba preto, aby si nazbieral silu na odtrhnutie sa a už na odchode cítiš, že sa zasa vrátiš. Pretože neutekáš od toho druhého, ani sa k nemu nevraciaš, utekáš od seba a pred sebou. Chrániš tak tuho tvar vášho vzťahu, až sa pod tlakom zúfalej sily rozletí na kúsky. Črep, črep. V predchádzajúcej knihe to bol plán odprevádzania, v tejto nachádzame plán odchodu.
Jana Beňová patrí k najpozoruhodnejším autorkám stredoeurópskeho priestoru. Podstatné je totiž, ako z jednotlivých starostlivo vysústružených vetičiek („Cibrím si to“), ktoré by odkazovali na básnickú prácu, nenápadne, pritom však organicky a racionálne stavia epickú konštrukciu, ktorá môže súperiť s absolútnosťou románu. Označenie román/báseň nie je teda až také mystifikačné, ako sa môže zdať čitateľovi.
Autorka teda dovolila čitateľovi nielen zazrieť krv na svojom prste, ale pozrieť sa aj na svoje vlastné rany a jazvy. Veď človek niekedy potrebuje vidieť vlastnú krv.
Ďalšie knihy
Plán odprevádzania. Café Hyena
KK Bagala. 2008
Café Hyena, tradičná kaviareň v centre Bratislavy, v ktorej sa miešajú turisti so štamgastami a milencami. Kniha o tom, aké dôležité je odprevádzať a chrániť milované bytosti. Zvlášť na ceste petržalským bludiskom. Zvlášť po tom, čo sa z neho nenápadne vytratil Minotaurus. Druhé vydanie knihy vyšlo v tomto roku s „obráteným“ názvom Café Hyena. Plán odprevádzania vo vydavateľstve Marenčin PT.
Dnes
Artforum, 2010
Jana Beňová je aj novinárka, pod pseudonymom Jana Parkrová písala do denníka SME krátke stĺpčeky na rôzne témy, zväčša aktuálne a zastávajúce jasný postoj. Mnohým z nich sa podarilo vyhnúť sa podenkovému údelu novinárskych článkov a ani po rokoch nestratili čaro, nevyprchal z nich náboj univerzálnej občianskej angažovanosti, a tak opodstatnili svoju vlastnú existenciu aj pre knižné vydanie.
Dvanásť poviedok a Ján Med
Koloman Kertész Bagala, L.C.A., 2003
Kniha plná originálneho humoru, dráždivých tém a svojských pohľadov na medziľudské vzťahy. Autorka originálnym štýlom odhaľuje vnútorný svet hlavných hrdinov a ich spôsob vyrovnania sa s tragickými, bizarnými, neraz grotesknými životnými situáciami. Čitateľa priam ochromí nejasná predtucha, že život je napriek všetkému krásny.
