Víťazné ťaženie výtvarného umenia v prestížnej literárnej cene pokračuje. V dvoch predchádzajúcich ročníkoch ju za svoje texty získali kunsthistorici, tento rok na nich nadviazal aktívny výtvarník.
„Som profesionálny výtvarník, no jednej veci som neporozumel,“ povedal na úvod svojej laureátskej eseje Dezider Tóth (pri svojej päťdesiatke v roku 1997 si zmenil umeleckú identitu notárskym zápisom na Monogramistu T.D), ktorý včera získal Cenu Dominika Tatarku za knihu Nie som autor, som metafora. „Akoby mi nepostačoval jazyk výtvarného umenia, akoby ma neuspokojovala jeho všeobecne platná čitateľnosť, tak píšem.“
Pocta metafore
Nemal pri tom na mysli svoje komentáre k výtvarným problémom, ale písanie, ktoré má ambície zaujať samo osebe, ktoré túži po ocenení, „možno raz aj Cenou Dominika Tatarku. Teraz porota svojím verdiktom prekukla moje ambície,“ zabával sa v brilantnej eseji, uvedomujúc si, že túto poctu nemožno získať dvakrát.
Ocenená, veľkoryso a netradične poňatá monografia Nie som autor, som metafora s množstvom reprodukcií, ale aj osobných výpovedí a ďalších textov, značí pre tohto vysokoškolského profesora, umelca, venujúceho sa maľbe, akčnému a konceptuálnemu umeniu, objektom a inštaláciám, splnenie veľkej túžby.
„Galéria nie je definitívnym arbitrom toho, akú hodnotu som vytvoril. Pre mňa je podstatné čítanie mojich vecí, čítanie v širšom zmysle. A na to je kniha ideálne médium,“ povedal pri uvedení monografie, ktorá vznikla v spolupráci vydavateľstiev O. K. O. a Slovart. A prečo metafora? „Nejde o zľahčovanie ani rezignáciu, naopak, prihlásenie sa k metafore je priznaním nedostatočnosti a až toto priznanie vás legitimuje viesť dialóg s tým, čo už bolo, ale aj s tým, čo sa len narodí.“
Život v tatarkovskej obci
Cena Dominika Tatarku je určená autorovi za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na Tatarkov duchovný odkaz. Tatarkovské inšpirácie sa pre Tótha či Monogramistu T.D viažu k hlbokým 60. rokom, keď spoznal jeho Prútené kreslá.
„Neskôr, v čase normalizácie, sa začalo pre mňa to, o čom Tatarka písal a čomu som predtým neporozumel: Žiť život ako súčasť obce. Obce neveľkého spoločenstva autorov, ktorých oficiálna moc vytlačila na okraj,“ čítal ďalej vo svojej eseji.
Zhudobnené partitúry
V čase pôsobenia na neoficiálnej scéne vytvoril Tóth aj série kresieb na notovom papieri nazvané Partitúry. Tieto vizuálne parafrázy partitúr sú založené na výtvarných paradoxoch, slovných a vizuálnych hrách a neboli určené na zhudobnenie. Odvčera to už neplatí.
Tradičnou súčasťou ceny v predošlých sedemnástich ročníkoch bolo aj výtvarné dielo od spriazneného umelca. Tohtoročný laureát však včera s prekvapením dostal do rúk cédečko. „Tentoraz som, so zreteľom na fakt, že oceneným je práve výtvarník, rozmýšľal nad niečím originálnym,“ hovorí gestor tohto aktu Daniel Fischer.
„Napadla mi hudba, postupne sa vykryštalizovali mená virtuózov Jozef Lupták a Boris Lenko, ktorí nielen vystúpili na ceremoniáli, ale nahrali cédečko so skladbami Bacha či Tavenera. A oblúk sa uzavrel, keď Lupták zhudobnil staré Dežove partitúry, ktoré majú svoju svetovú premiéru práve na tomto cédečku,“ hovorí Fischer.
Doterajší laureáti
1994 Milan Hamada (Sizyfovský údel)
1995 Ivan Kadlečík (Hlavolamy)
1996 Pavel Vilikovský (Krutý strojvodca)
1997 Ivan Štrpka (Medzihry. Bábky kratšie o hlavu)
1998 Pavel Hrúz (Hore pupkom, pupkom sveta)
1999 Ľubomír Lipták (Storočie dlhšie ako sto rokov)
2000 Dušan Dušek (Pešo do neba)
2001 František Mikloško, Gabriela Smolíková, Peter Smolík (Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989)
2002 Katalin Vadkerty (Maďarská otázka v Československu 1945 – 1948) Ján Johanides (Nepriestrelná žena)
2003 Rudolf Fila (Cestou)
2004 Stanislav Rakús (Nenapísaný román)
2005 Tomáš Janovic (Maj ma rád)
2006 Kornel Földvári (O karikatúre)
2007 Jozef Jablonický (Samizdat o disente) Milan Lasica (Bodka)
2008 Ján Buzássy (Bystruška),
Mikuláš Huba (Ideál – skutočnosť – mýtus. Príbeh bratislavského ochranárstva)
2009 Juraj Mojžiš (Voľným okom II)
2010 Iva Mojžišová (Giacomettiho smiech?)
