FÓRUM
Mať všetky možnosti byť šťastný, a nevyužiť ani jednu

KNIHA TÝŽDŇA

SKRACHOVANEC 

Thomas Bernhard (1931 – 1989) je jedným z reprezentatívnych predstaviteľov povojnovej, po nemecky písanej prózy a drámy. Pozornosť však pútala nielen jeho literárna a dramatická tvorba, ale aj inscenovanie mediálnych a sebaprezentačných škandálov. Bernhard vždy stál v dlhom rade nekompromisných kritikov spoločensko-politických reálií Rakúska. Prekričal Karla Krausa pred sebou i predstaviteľov súčasnej literatúry, napríklad J. Haslingera či Franzobela.

Rakúsku a Rakúšanom adresoval množstvo obvinení a urážok dávno pred rokom 1988, keď viedenský Burgtheater uviedol jeho hru Námestie hrdinov. Žlčou mu totiž hýbala krotká, alibistická interpretácia rakúskej vojnovej minulosti, jej „prekonávanie“, prejavy novodobého nacizmu, antisemitizmu a malomeštiactva.

Osudové stretnutie s genialitou

Román Skrachovanec z vydavateľstva Kalligram (Der Untergeher 1983) nesie viac poznávacích znakov Bernhardovej spisby. Sú nimi najmä motívy smrti a outsiderstva, ale i formálne, kompozičné a konštrukčné princípy: zložitá, náhle prerušovaná syntax, od hlavného prúdu reči odbočujúce dodatky a vysvetlenia, obsedantné opakovanie určitých slov, pridlhé súvetia, text nečlenený na odseky. Tie sú len na samom začiatku, kde uvádzajú podstatné témy, pričom za štvrtý odsek možno považovať celý zvyšný text. Chýbajúcu priamu reč nahrádzajú nepriame, kurzívou vysádzané citáty. Svojvoľne rozmiestnené interpunkčné znamienka treba chápaťskôr ako autorovo odporúčanie, kde má nasledovať prestávka.

Kniha je naratívnym sólom anonymného rozprávača, sumarizujúceho spomienky a fakty. Študoval v salzburskom Mozarteu u Horowitza, tak ako jeho priatelia Glenn Gould a Wertheimer. Rozprávač a Wertheimer si raz vypočujú Goldbergovské variácie v podaní Goulda a pochopia, že majú do činenia s géniom, že v interpretačnom umení nikdy nemôžu dosiahnuť to, čo on. Hoci sú vskutku výnimočnými koncertnými klaviristami, rezignujú. Najmä Wertheimera, zmietaného rozpormi a protikladmi, postihne úpadok. Žije bez hudby a koncertného krídla, v jednom byte so sestrou. Ľúbi ju a tyranizuje. Ona sa mu však vzoprie a opustí ho, vydajúc sa za švajčiarskeho priemyselníka. Wertheimer, ktorý „takmer stále zomiera na sebaľútosť“, za ňou vycestuje a obesí sa na strome neďaleko od jej domu.

Obstáť sám pred sebou

Ešte predtým do otcovského poľovníckeho zámočka pozve kamarátov – umelcov, ktorými vždy pohŕdal. Kúpi si ich dva týždne trvajúcu prítomnosť, a zatiaľ čo oni flámujú, on im na bezcennom a úplne rozladenom klavíri hrá Bacha a Händla, „do bezvedomia“. Naostatok ich „vykomplimentuje“ zo sídla a vyberie sa v ústrety smrti. Jeho život, umenie a outsiderstvo ajskrz tento tragický akt zúfalstva vyjaví svoj existenciálny obsah. Wertheimer stroskotá, potvrdiac slová hostinskej, že „ľudia ako pán Wertheimer, hoci majú všetky možnosti byť šťastní, nikdy nevyužijú jedinú možnosť.“

Wertheimer tak ako iné postavy z Bernhardových hier (riaditeľ divadla Minetti, bývalý herec Bruscon, spisovateľ Moritz Meister, filozofi Ludwig, Starý herec) si vybrali umenie alebo filozofiu ako životný koncept v reflexívnej obrane proti každodennej prázdnote, chorobám a smrti. Dobrovoľne sa zriekli spoločnosti a jej inštitúcií, žijú v ústraní a vyslovujú prehnane kategorické odsudky: „Všetky rakúske hostince sú špinavé a nechutné“ a „Salzburčania boli vždy otrasní ako počasie v ich meste“, vraví rozprávač v Skrachovancovi.

Sú mizantropmi a neuznanými géniami. Ich megalomanské myslenie a konanie ovláda sebazničujúca túžba po dokonalosti, posadnutosť životným dielom ako prostriedkom, ktorý človeku aspoň poodkryje zmysel života. Sebe zadané úlohy však nevedia splniť, to jest obstáť hlavne sami pred sebou.

Prekladateľ Juraj Dvorský zohľadňuje „neuralgické body“ Bernhardovej literárnej reči, hoci pri nadmieru komplikovanej vetnej skladbe siahol aj po riešeniach na úkor zrozumiteľnosti a štylistickej korektnosti. K prehreškom proti slovenčine treba prirátať i nahrádzanie väzby čoraz + druhý stupeň adjektíva („v stále kratších intervaloch“), nesprávny tvar privlastňovacieho zámena v jednotnom čísle („svojím spôsobom“) či používanie opytovacieho zámena vo funkcii podraďovacej spojky. Ale vďaka za Bernharda, keďže na Slovensku ho máme stále žalostne málo – v podobe kníh i na javiskách.