Alexandrovci: Rusi, ktorí rozplakali pápeža

Vydané 26. 5. 2012 o 19:00 Autor: Petra Procházková

Majú svojich fanúšikov i fanúšičky. Niektoré ženy omdlievajú vzrušením a vášeň im zatemňuje myseľ, keď ich vidia. Ako kedysi na koncerte Beatles! Lenže na rozdiel od nich majú oveľa viac tvrdých odporcov. Nepriateľov, ktorí ich nemajú radi rovnako vášnivo ako tí, ktorí ich zbožňujú. Nesporné je len jedno. Hrajú, spievajú a tancujú dokonale.

Po pódiu poskakoval nahnevaný malý chlapík a kričal po rusky na ustrašených hudobníkov: “Neviete urobiť bodku? Neviete správne začať?“

Taktovka v jeho ruke naznačovala, že ide o dirigenta Igora Ivanoviča Rajevského. Majstra. Jedného z najlepších v Rusku.

Aj bez mikrofónu ho bolo počuť v posledných radoch pražskej Tipsport Arény. Našťastie ešte prázdnej. Diváci sa zatiaľ zhromažďovali pred vchodmi.

Tlačili sa, ako by stáli frontu na zľavnené chladničky. Väčšina z nich si lístky za cenu okolo tisícky na legendárny - kedysi sovietsky, dnes ruský - armádny súbor kúpila vopred.

Pár nešťastníkov sa snažilo zohnať vstupenku tesne pred prvým koncertom, ktorým Alexandrovci 12. mája začali v Prahe svoje v histórii vôbec najväčšie „československé“ turné. 8. júna ho ukončia v City Aréne v Prievidzi.

„Tá masa chlapských hrdiel znie neuveriteľne... je to skoro sexuálny zážitok,“ odpovedala mi trochu prekvapene na otázku, prečo sa tu tlačí, žena okolo štyridsaťpäť rokov.

Mala so sebou dcéru. „Celé gymnázium mi závidelo, že ich uvidím,“ povedala predstaviteľka mladej generácie, ktorá sa narodila dávno po pamätnom roku 1968.

Diskusia na tému „Alexandrovci: bojkot či ovácie“ by sa s týmito nadšenými obdivovateľkami nerozvinula ani v prípade, že by sa dav deviatich tisícov ľudí práve nezačal hrnúť do sály.

V rovnakej chvíli sa pán profesor Rajevskij šiel prezliecť do uniformy, ku ktorej nemá časť Čechov a Slovákov práve ten najvrúcnejší vzťah.

Majster Rajevskij

30. mája oslávi sedemdesiatpäť. Vyštudoval Vojenskú dirigentskú fakultu na Moskovskom štátnom konzervatóriu Čajkovského.

Pred päťdesiatimi štyrmi rokmi, asi bez toho, aby si to prial, sa stal misionárom ruskej vojenskej piesne.

Najskôr dirigoval sovietsky vojenský súbor vo východnom Nemecku, potom v Bielorusku. O šesť rokov neskôr sa Igor Rajevskij ocitol v Československu.

Než som sa ho odhodlala opýtať na citlivú etapu v jeho životopise, odohrali Alexandrovci dva koncerty v Prahe a ďalšie vystúpenie pred desiatimi tisíckami divákov v Pardubiciach.

Diváci pri nich šaleli a spievali so zborom nielen Kalinku, ale aj pre mňa trochu problematickú Kaťuša, pri Svätej vojne staršej generácii tečú slzy.

O umeleckých kvalitách telesa nieto pochýb. Z odborných kruhov sa už však ozvali hlasy, že tá obdivuhodná pestrosť žánrov (majú v repertoári neuveriteľných 3500 skladieb) je na škodu.

Niekto sa na ich vystúpenie zložené z vojenských patriotických aj ľudových piesní, estrádnych čísel, talianskych árií, baletu na ľudové motívy Macejka, Macejka, pozerá ako na nevkusný guláš alebo kvalitný gýč.

Pre pacifistov je neprijateľné číslo, ako osemročné dievčatko vo vojenskej uniforme spieva Kaťušu.

Vyzeral ako zlá verzia Louisa de Funesa. Umelecký šéf Alexandrovho súboru piesní a tancov, národný umelec, profesor Igor Ivanovič Rajevskij ku mne bol však oveľa vľúdnejší, než k svojim muzikantom.

Ako jeden z mála z celého vedenia súboru sa nezľakol ani témy, ktorá bola pre ostatných tabu. Okupácie.

Ako šesťročný prišiel o otca. „Bol to Hrdina Sovietskeho zväzu. Zahynul. Ako mnohí ďalší,“ hovorí a nechce to rozvádzať.

„V roku 1947 mi zomrela mamička. Mal som deväť rokov a zostal som úplne sám. Je jasné, že som skončil v armáde.“

Dokázal vyštudovať prestížnu Čajkovského vojenskú dirigentskú fakultu a stal sa dirigentom vojenských kapiel v zahraničí.

Dodnes nemá pocit, že by tým páchal nejaký zločin: „U vás som bol od roku 1968 do roku 1974. Budoval som umelecký kolektív Centrálnej skupiny vojsk. Vynikajúce teleso.“

V jeho hlase márne hľadáme iróniu. „Viete, asi sa vám to bude zdať čudné. Ale my sme aj vtedy napĺňali sály.“

Noc vo Svidníku

Že tradícia lásky k sovietskemu armádnemu muzicírovaniu vznikla práve po invázii, je šokujúce.

Hoci pán profesor nepozná zákutia českej a slovenskej duše, keď opisuje, čo zažil v okupovanom Československu, asi nechtiac mnohé odkrýva.

„Nehádzali po vás vtedy u nás kamene?” osmelím sa s otázkou, za ktorú by mi hociktorý ruský dôstojník ruku nepodal.

Rajevskij sa zamyslí: „V roku 1969 som s vojenským súborom vystupoval vo Svidníku. Prišli tisíce ľudí. Bolo plno. Vyšli sme na scénu, a ... piskot. Bolo to strašné. Ešte ku všetkému sme ako prví mali hrať pieseň o Leninovi. Ja som si v duchu hovoril: „Ak teraz dám toho Lenina, poženú nás. Bleskovo som rozhodol, že začneme tancom!“

Ľudia prestali pískať, najskôr ich pár začalo tlieskať do rytmu, nakoniec tlieskali všetci. „Dal som potom aj tú pieseň o Leninovi, a nič sa nestalo. Po predstavení za mnou prišlo asi 150 divákov, vrhli sa na mňa a prosili: Pustite dnes vašich vojakov von na noc... k nám. Nechajte ich pozabávať sa. Chápete, v akej som bol situácii? Mal som na starosti vyše sto chalanov. Viete dobre, ako sa pozerali Čechoslováci na sovietskeho vojaka po invázii. Ale povedali sme si, čert to ber. A celý súbor som na tú noc rozpustil. Na tú jedinú noc,“ smeje sa pán profesor.

Predstavujem si, ako zostal sám len so svojím zástupcom a miestnym šéfom okresného výboru komunistickej strany za stolom, ktorý sa prehýbal pod podpultovými maškrtami.

„Pozerám na to jedlo a v duchu sa modlím: Pane Bože. Vráť mi ich všetkých živých,“ priznáva.

Všetci do jedného sa vrátili o šiestej ráno. „V podguráženom stave, ale nikto nikomu neskrivil ani vlas na hlave. Boli u miestnych doma! Nalial som si pohár koňaku a na ex ho vypil. Bol to zlomový koncert.“

Nie je to príliš veľká idylka? Pri pohľade na dnešné plné sály, jasajúce davy a divákov spievajúcich Kaťuša tomu začínam veriť. Rovnako ako spomienke na ČKD.

„Než sme prišli v ČKD na scénu, niekto z nej urobil záchod. Bolo tam nakladené, odpadky, smrad,“ škerí sa profesor s odporom.

„Prikázal som vystúpiť vonku na snehu. Po koncerte sme odchádzali do autobusov a vaši ľudia vytvorili takú uličku.

Z jednej strany nám na rozlúčku spievali „Razcvetali jabloni i gruši,“ z druhej kričali nenávistne: „Rusi, padajte.“

Ako sme z uličky vyšli, začalo sa to. Vaši sa do seba pustili päsťami. Ale nám nikto neublížil.“

Disciplína, aká sa nevidí

Všetkých 120 členov súboru cestuje po bývalom Česko-Slovensku tromi autobusmi, nikdy sa nikto nestráca, neopije, nenadáva. Vládne neuveriteľný poriadok na a disciplinovanosť, ktorá sa bežne v Rusku nevidí.

Zástupcovia agentúry Ticket Art môžu byť spokojní. Turné je organizované z ich strany dokonale. Od prepravy po ubytovanie, catering (Alexandrovci jedia trikrát viac ako bežný smrteľník, lebo výdaj energie je obrovský), predaj vstupeniek aj minimálnych 16 stupňov na pódiu.

Záujem o koncerty v Česku je obrovský. Slovensko býva aj napriek historickej skúsenosti zo Svidníka oveľa zdržanlivejšie. Profesora to neznepokojuje.

Po roku 1989 k nám Alexandrovci prestali chodiť. Prvýkrát sa objavili zase až v roku 2003. Odvtedy u nás vystupujú pravidelne.

„Asi ste si od nás museli oddýchnuť, aby ste nám potom zase tlieskali,“ hovorí sólista zvaný Majster Kalinka Vadim Ananev.

„Tí ľudia na nás nechodia pod hlavňami samopalov,“ dodáva pianista Vladimir Brodskij. Nikde inde ho publikum nevíta tak nadšene ako v Čechách, a nikam nechodia tak často.

Aj keď medzi skutočné majstrovské kúsky patrí zájazd do Vatikánu. Pápež Ján Pavol II. pri famózne vykonanej národnej piesni Políčko, pole plakal.

Zástupca vedúceho súboru Michail Maruševskij sa viditeľne roztopí, keď na to spomína. „Bolo to dva mesiace pred pápežovou smrťou. Hrali sme v sále, kde sa konali modlitby. A hrali sme aj vojenské piesne. Svätú vojnu, Deň víťazstva, a pápež sa nepohoršoval."

Pán Maruševskij sa po sľubnom začiatku nenechá natlačiť do diskusie, či Česi a Slováci majú vďaka historickým skúsenostiam iný vzťah k Alexandrovcom.

Američania sa raz pokúsili vzdorovať, keď ešte za ZSSR chceli, aby súbor vystúpil v civile. „To by neboli Alexandrovci,“ odpovedalo vtedy vedenie súboru. A nešlo sa nikam. Odvtedy aj vo Washingtone hrajú v uniforme.

Mladší členovia súboru na mňa zízajú nechápavo, keď sa ich medzi jednotlivými číslami pýtam, či im neprekáža tancovať kozáčik pod päťcípou hviezdou. „To je predsa kulisa!“ Ohradzujú sa.

Podobne ako speváci chóru odetí v uniforme. „Potrebujeme rovnošatu - na politiku kašleme, je to naša práca a robíme ju, ako najlepšie vieme,“ dodávajú.

Spievali, ako najlepšie vedeli aj na nedávnej inaugurácii ruského prezidenta Vladimira Putina, ktorý zbor miluje.

Mladí členovia súboru si v autobuse vytiahnu počítače a nasadia slúchadlá, zatiaľ čo tí starší pospávajú. Pri presunoch nikto nespieva. Voľný čas trávia väčšinou v hoteli. Odpočívajú.

Turné je extrémne náročné - niekedy aj dva trojhodinové koncerty denne. Viac ako polovica súboru dnes už nie sú vojaci, ale civilní zamestnanci, ktorí jednoducho uspeli v konkurze.

Ani majster Rajevskij nenapĺňa predstavy partajného umelca. „Viac ako 40 rokov na scéne stojím chrbtom k divákom. A tiež diváka chrbtom cítim. Snažím sa s ním spojiť. Až keď sa mi to podarí, môžem sa otočiť. V túto chvíľu vždy zahrám Radeckého pochod. Vo všetkých kútoch sveta dokážem pri tejto skladbe prebudiť mŕtveho.“

Tancuje po pódiu vo vojenskom rytme, trasie hlavou a vysiela do hľadiska hromady endorfínov. Pravda. Radeckého pochod od Johanna Straussa staršieho v podaní Viedenskej filharmónie je asi väčší hudobný zážitok.

Ale vidieť Radeckého pod taktovkou Rajevského je niečo výnimočné. Ten malý muž dokáže „dostať“ diváka tam, kde ho chce mať, aj v krajinách, ktoré k Červenej armáde neprechovávajú vôbec vrelý vzťah.

ico

Kto sú Alexandrovci

Najväčší umelecký kolektív svojho druhu v ZSSR i v Rusku.

Armádny súbor piesní a tancov Alexandrovovci bol založený v roku 1928 Alexandrom Alexandrovom, autorom hudby k sovietskej, dnes ruskej hymne. Vtedy mal súbor 12 členov.

Prvé zahraničné turné absolvovali v roku 1937, keď ich Marseillaisa roztlieskala Paríž. Druhým zastavením bola Praha. Počas druhej svetovej vojny spievali na frontoch, uskutočnili viac ako 1500 koncertov v poľných podmienkach.

Za ZSSR sa im hovorilo „spievajúca zbraň“ a boli ideologickou výkladnou skriňou totalitného štátu - spievali i sovietskym vojakom v Afganistane (v 90. rokoch aj v Čečensku).

Po rozpade ZSSR hľadali novú tvár. Veľký comeback zažili po roku 1993, keď vystúpili s fínskou rockovou kapelou The Leningrad Cowboys a zahájili novú, odideologizovanú éru.

Hlavné správy

Aktualizované 18:40

Spoplatnený obsahPoplatky za platby kartami sa prudko znížia, zákazníci ich nevidia

Výnosy bánk z platieb cez kartové terminály dostanú strop, obchody ušetria milióny.

TECH.SME.SK

Hollywood ustúpil diktátorovi, vyhrážali sa teroristickým útokom

Zažijete nový 11. september, varovali hackeri, pre ktorých zastavili premiéru filmu.

ROZHOVOR

Ridley Scott: Režisér je kapitán futbalového tímu

Britský režisér prichádza do kín s veľkofilmom Exodus: Bohovia a králi.

Z DOMOVA

Snem SAV schválil odvolanie predsedu Pastoreka

Predsedu SAV kritizujú za to, že nebránil rozpočet Ústavu.

Vystúpenie Alexandrovcov v Jihlave v roku 2010.

Vystúpenie Alexandrovcov v Jihlave v roku 2010.

Foto: MF DNES – ANNA VAVRÍKOVÁ

  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní