SME

Whisky: Život je najkrajší v triezvom stave

Kedysi som pil, potom ma Braňo Jobus inšpiroval svojimi ramadánmi. Najlepšie je spraviť si ho vo februári, ten má len 28 dní, tvrdí spevák skupiny Slobodná Európa.

Narodil sa v roku 1969, jeho vlastné meno je Miloslav Láber. Vyrastal v Nitre a Bratislave. V roku 1989 bol pri vzniku skupiny Slobodná Európa, s ktorou nahral niekoľko albumov, jej lídrom je dodnes. Kapela tento rok vydáva nové CD, krstiť ho bude na festNarodil sa v roku 1969, jeho vlastné meno je Miloslav Láber. Vyrastal v Nitre a Bratislave. V roku 1989 bol pri vzniku skupiny Slobodná Európa, s ktorou nahral niekoľko albumov, jej lídrom je dodnes. Kapela tento rok vydáva nové CD, krstiť ho bude na fest (Zdroj: Peter Žákovič)

Kedysi som pil, ale potom ma Braňo Jobus inšpiroval tými svojimi slávnymi ramadánmi. Vraj najlepšie je spraviť si ho vo februári, lebo ten má len 28 dní, tvrdí v rozhovore spevák skupiny Slobodná Európa.

Aké ste boli dieťa?

V ranom detstve vraj dobré. Nikdy som nebol žiadny pankáč, v desiatich rokoch som počúval Boney M, neskôr Queen a Pink Floyd, potom elektronické veci typu Yazoo, Visage, Depeche Mode. Keď sa sestra vydala za chlapíka, pracujúceho na letisku, stal som sa takým letiskovým pobehajkom, od detstva som tam trávil celé víkendy. Na gympli som už bol asi výraznejší, vytŕčal som z priemeru, väčšia časť učiteľov ma asi neznášala.

Mali ste necelých šestnásť rokov, keď sa o vás začala zaujímať ŠtB.

Raz doobeda som šiel po ulici v Nitre. Mal som kockovanú košeľu, teda žiadne výstredné oblečenie. Jediná zvláštna vec bola možno náušnica v uchu. Zastavili ma dvaja chlapíci v obleku, predstavili sa ako Štátna bezpečnosť, a ja som ani nevedel, že to je niečo iné ako Verejná bezpečnosť. Vzali ma do škodovky a odviezli na fizláreň. Cestou som si tú náušnicu schoval, a keď sme tam došli, hneď som dostal facku, že kde ju mám.

Čo vlastne chceli?

Už si to presne nepamätám, je to skoro 30 rokov. Vyhrážali sa však, že ma vyhodia zo školy, mamu z roboty, asi sa to naozaj celé začalo len kvôli náušnici. Pýtali sa, s kým sa poznám, stretávam, akú hudbu počúvam.

A potom vás zapísali ako agenta ŠtB? Lebo to je vedomá spolupráca.

Bavil som sa o tom s ľuďmi, ktorí sa venujú zločinom komunizmu a vysvetľovali to tým, že eštebáci si takto bežne zarábali prachy. Detské obete boli vhodným spôsobom na vykázanie nejakej činnosti, mali za to príplatky alebo čo. Našťastie sa na mňa v krátkom čase vykašľali.

Viackrát sa neozvali?

Asi dvakrát pre mňa prišli do školy, mama sa však o všetkom dozvedela, až keď mi prišlo predvolanie domov. Raz mi nakázali, aby som prišiel na nejaký futbal, na štadión, dokopy ma kontaktovali možno päť až šesťkrát. Potom asi pochopili, že pre nich nie som zaujímavý.

Pamätáte si, či ste niečo podpisovali?

Nepamätám, ale asi áno. Zrejme na tom prvom stretnutí, veď som bol úplne vyhúkaný z toho, čo na mňa skúšali. Bál som sa. Mal som 15 rokov!

Oplieskavali vám to niektorí o hlavu?

Ani nie. Blízki ľudia vedeli, ako to bolo, spolužiaci aj chalani v kapele tiež. Bežne som to rozprával ako príhodu. Vôbec som netušil, že som vďaka takej blbosti v evidencii ako agent. Zrazu to potom vytiahla televízia JOJ a úplne ma oblial pot, lebo som si bol vedomý, že toto všetkým nevysvetlím. Nejaký čas som bol z toho zničený, potom mi mnohí ľudia, ktorých si vážim, sami zavolali, že si z toho nemám nič robiť, lebo to bola eštebácka taktika, ako zarobiť na deckách.

1.jpg

Mal som dve koruny za plagát

Po škole ste šli do Bratislavy. Ako ste sa dostali k Tublatanke?

Ja som v Bratislave fungoval už predtým. Otec bol odtiaľ, naši spolu nežili. Na výšku sa mi nechcelo, a v krčme u Františkánov mi niekto z technikov Tublatanky ponúkol, aby som šiel na jej šnúru robiť technika. Mama sa zhrozila, ale keďže už od sedemnástich rokov som nikomu neskladal účty a žil mimo domu, urobil som si po svojom. Na šnúre sme sa potom s chalanmi z kapely skamarátili, tak som pri nich nejaký čas ostal.

Vtedy vznikla aj vaša prezývka Whisky?

Áno, vymyslel ju basgitarista Paľo Horváth, lebo som mal dlhé vlasy farby toho nápoja.

Dnes asi málokto vie, že v skutočnosti sa voláte Milo Láber.

Ani sa nečudujem, nikde to nepoužívam. Ani sa neotočím, ak by ma tak niekto oslovil.

V Tublatanke ste neskôr postúpili vyššie.

Hneď po prvej šnúre som začal robiť gitarového technika Maťovi Ďurindovi, takže som už nemusel vláčiť bedne. Neskôr som na koncertoch hral za plentou na klávesy a takisto sa spolupodieľal na textoch.

Bol to výnosný džob? Lebo Tublatanka vtedy rúcala sály.

Nie, dokonca ani pre samotných muzikantov. Vypredávali mnohotisícové haly, ale komunistický Slovkoncert im vyplácal iba nejaký štandardný tabuľkový honorár ako nejakým iným trúbam, na ktoré došlo možno 20 ľudí. Zlepšilo sa to až pred revolúciou, keď sa začali dávať aj nejaké percentá z tržby. My technici sme mali len pár korún, v skutočnosti nám šlo o iné výhody – ak ste nemali pečiatku v občianskom preukaze, že niekde robíte, oficiálne v zmysle zákona ste boli príživník. A to bol vtedy prúser na basu. Ja som si privyrábal predajom plagátov, mal som tuším dve koruny z jedného. A na každom koncerte sa ich predali tisíce. Našťastie kontroly takéto veci neriešili.

5.jpg

Uniformy, aj tie punkové, sa mi vždy bridili

Kedy vám napadlo, že môžete mať vlastnú kapelu?

Spevákom som chcel byť už v detstve. Bolo to hneď druhé po smetiarovi. Tom, čo stojí na idúcom aute. (smiech)

Aj ste sa doma metali pred zrkadlom?

Jasné, keď som mal dvanásť. Muzika na plné pecky, do toho som jačal Freddieho Mercuryho mysliac si, ako ho v pohode vytiahnem. Nevedel som však na ničom hrať, tak som kapelu neriešil, ovládal som len pár cigánskych akordov na gitare, s čím sa dali zabávať akurát tak spolužiaci.

Písal som poéziu, asi pod vplyvom kamarátstva s Jožom Urbanom. Mal som jej obrovské množstvo a dodnes ľutujem, že som to niekde stratil. Podľa mňa to boli celkom dobré veci, a takto nejako som sa vlastne dostal aj k písaniu textov.

Čo vojna?

Na tej som sa dlho neohrial, bol som tam len tri a pol mesiaca. Potom ma pustili domov, lebo som mal vyoperovanú slezinu, celý čas som trávil na ošetrovni. Na rote som nebol ani jeden deň. Tam som vymyslel pesničku Analýza dokázala hovno.

Teda už pred vznikom Slobodnej Európy?

Asi dva roky predtým. Hoci som nebol pankáč, páčila sa mi Zóna A, a keď som sa v pivárni Mamut skamarátil so Sveťom Korbelom a Braňom Alexom, znamenalo to pre mňa veľa.

Sveťo už nebol v Zóne A.

Vtedy už hral v Extipe a zháňal texty. Povedal som mu, že mám pesničku Analýza dokázala hovno, potom som mu ju zahral, veľmi sa mu to páčilo. Extip to nacvičil, dokonca som to s nimi za komunizmu spieval aj na niekoľkých koncertoch.

Nakoniec zo Zóny A odišli aj Braňo s Ozim, a keď sa so Sveťom v Mamute dohadovali na novej kapele, náhodou som s nimi šiel do skúšobne. Tam sme si zahrali Analýzu, lebo chalani nemali žiadne pesničky. Na druhý deň som vymyslel pesničku Naivná, potom prišli ďalšie texty, chalanom sa to páčilo, takže som sa nakoniec do kapely priplichtil a už v nej ostal.

Tým, že Slobodná Európa vznikla z chalanov zo Zóny A a Extipu, ste vlastne mali hneď istú množinu fanúšikov, nie?

Jasné. Vďaka tomu sme nikdy neboli začínajúca kapela, zo skušobne rovno pred vypredanú Lucernu. Prerazili sme najprv v Česku, rok po vzniku sme sa stali objavom roka naozaj prestížneho časopisu Rock and Pop, bežne sme hrávali pred päťtisíc ľuďmi s legendami ako Psí Vojáci, Půlnoc, Dežo Ursíny, Garáž a ďalšími.

Zaujímavé je, že ste sa stali punkovou legendou, hoci kapela neznie punkovo, a vy sám hovoríte, že ste nikdy neboli ani nie ste pankáč.

Slobodku ani ja osobne nepovažujem za priamočiary punk. Vždy sa mi bridili všetky uniformy, aj tie punkové. Taký ten naštvaný prvoplánový punk je mi smiešny. Viac ma bavil underground. Získali sme však takú nálepku, lebo chlapci prišli z iných punkových kapiel.

Po revolúcii bolo totiž škatuľkovanie v móde, aj na plagátoch akcií sa vždy uvádzalo, ktorá kapela aký štýl hrá. Raz niekde vystupovala Kosa z Nosa, a keď volali Špakovi, že aký štýl hrajú, povedal, nech napíšu, že normálne pesničky. Tento štýl hráme podľa mňa aj my.

6.jpg

Keby sa to otočilo, asi som dodnes v Leopoldove

Ako ste prežili revolúciu?

Intenzívne. So Sveťom sme vedeli, že sa niečo deje, takže sme boli stále v meste. Deň po sedemnástom novembri, keď sa ešte v Bratislave nič nedialo, prišiel Kňažko z Prahy a prehovoril na Hviezdoslavovom námestí.

Keď odišiel, ostalo tam asi 50 študentov. So Sveťom sme ich nahovorili, aby sme sa len tak nerozišli a niečo podnikli. Viedli sme ich po nábreží smerom na internáty Družba. Tam sme začali skandovať „poďte s nami“. Zrazu nás bolo asi päťsto. Nevedeli sme, čo s tým, tak sme šli všetci na Mlyny, kde pribudli ďalší ľudia. Tam už sa to dalo rátať na tisíce. Stáli sme na múre a navrhli, aby sme sa vydali na Mierové námestie, ale zrazu sa tam objavili nejakí ľudia, že oni sú študentský výbor. „Náš“ dav si privlastnili a rozpustili ho, lebo sa báli, tak sme sa na to vykašľali, dali si jointa a sklamaní šli domov.

To vás tak demotivovalo?

Iba na chvíľu. O pár dní som už Ďurindovými marshallmi ozvučoval prvé mítingy na námestí SNP. Viem, že keď sme to tam stavali, prišli policajti a legitimovali nás. Keby sa to vtedy otočilo, asi som dodnes v Leopoldove. Pamätám si ako sa mi triasli ruky, keď som Dubčekovi podával mikrofón. Mal som prsty aj v tom slávnom koncerte Karla Kryla na Pasienkoch.

Prosím?

Kryl zahral na námestí dve pesničky, a keď povedal, že sa nevracia do Prahy, ale ostáva spať v Bratislave, napadlo mi, že rýchlo zorganizujeme nejaký veľký koncert. Kryl súhlasil.

Šli sme na Pasienky, vybavili to, zohnal som aparatúru a o pár hodín sa to naozaj uskutočnilo. To bola fakt sila! Na televíznom zázname vidno, ako tam 20-ročný v takom smiešnom svetri Krylovi podávam teplé pivo, ktoré si odo mňa vyžiadal. To boli jedny z najkrajších dní môjho života, žili sme v neuveriteľnej eufórii a mysleli si, že o 10 rokov tu bude všetko ako na západe. (smiech) S Krylom som potom udržiaval kontakty až do jeho smrti.

4.jpg

Drogy mi všetko brali, a to som nechcel dovoliť

Po revolúcii ste však v kapele prakticky všetci prepadli drogám.

Boli sme prvá generácia, ktorá prišla do styku s tvrdými drogami. Mladí, sprostí, dychtiaci po dobrodružstve, vedeli sme iba, že to berú ľudia ako Keith Richards alebo Lou Reed. Fajčili sme už trávu, o ktorej každý hovoril, že na ňu zomrieme, pritom sme videli, že to je úplne v pohode.

Ani vo sne sme nepočítali s tým, že sa staneme závislými, chceli sme to len vyskúšať. Nepoznali sme žiadnych feťákov, nemali sme žiadne negatívne vzory ako dnes mladí ľudia všade vo svojom okolí, nič. Zdalo sa nám to nevinné ako tráva alebo pivo. Keď dva roky fajčíte démonizovanú marihuanu a všetko je v pohode, ani vám nenapadne, že tvrdé drogy sú iný kaliber.

Kde ste na ne brali peniaze?

Prvé dávky stáli možno 100 korún, o nič nešlo. Ja som do toho až tak nepadol, skôr chalani v kapele.

Sám ste ale niekde povedali, že šlo o život.

Lebo chalani do toho padli na totálku, celý život podriadili zháňaniu drogy, kradli a čo ja viem čo ešte. Ja som mal frajerku, točil videoklipy, normálne som fungoval, len občas som uletel. Nikdy som nebol otrokom drogy, v tomto som mal šťastie. Z opiátov som vycúval pomerne rýchlo.

Čo vás zachránilo?

Mal som rád život, prírodu, pekné veci a videl som, že drogy mi toto všetko berú, čo som nechcel dovoliť. Napríklad taký Braňo bol vždy skôr temná povaha, nevedel sa tešiť z pozitívnych vecí, takže bol ľahká obeť.

V tom čase ste všetci aj dosť pili. Množstvo hudobníkov trávilo viac času v Mamute a u Františkánov ako doma.

Pil som síce veľa, ale potom mi došlo, že už vlastne nerobím nič iné, len sedím na pive, dochádzajú mi prachy a motivácia. Tak som s tým začal niečo robiť. Braňo Jobus ma inšpiroval tými svojimi slávnymi ramadánmi, vraj najlepšie je spraviť si ho vo februári, lebo ten má len 28 dní. (smiech) A počas týchto pôstov, opakovaných niekoľko mesiacov v roku som zistil, že život je najkrajší v triezvom stave, dokonca som dva či tri roky nepil vôbec. Teraz si zase občas dám nejaké to pivečko, ale stále mám zapnutý nejaký výstražný systém, lebo sa mi nechce ísť smerom dolu.

Nie je to aj vekom? Kým kedysi sme dokázali celú noc flámovať a ráno byť v pohode, dnes sa z takého záťahu človek lieči aj tri dni.

Mne nikdy nebýva zle, ale vek je určite dôležitý faktor, pretože prináša skúsenosť a pokoru.

7.jpg

Tvorba pod vplyvom drog je skôr výhovorka a marketing

Mnohí umelci sa chvália, aké veľké veci stvorili opití alebo nadrogovaní. Týka sa to aj Slobodky?

Drogy vás nenaučia ani písať, ani spievať, ani hrať na gitare, to je snáď jasné. Môže vás inšpirovať skôr nejaký zážitok s nimi, to, že padnete na dno, do sračiek, nemáte prachy a tak. Ale podobnú beznádej môžete zažiť napríklad aj v koncentráku. Takže tvorba pod vplyvom drog je skôr výhovorka a marketing. Niektorí umelci si tým možno zdôvodňujú svoje konanie, ale veľké veci vďaka drogám isto nezložili ani nenahrali. Naopak.

Slobodná Európa dnes koncertuje. Aké to je po rokoch?

Máme už svoj vek, s chalanmi sa stretávame viac-menej len na koncertoch, je ich asi 60 až 70 ročne. Máme svoje rodiny a prácu, takže už spolu nechodíme každý deň na pivo. Po dlhej dobe sme nahrali singel Kríza, a čoskoro ideme do štúdia nahrať nový album. Krstiť by sme ho mali na Pohode, aspoň takú dohodu máme s Mišom Kaščákom. Sám som zvedavý, či to stihneme. Muzika nás stále baví, chodí na nás množstvo ľudí a určite sa nechystáme skončiť, kým to neprestane baviť publikum.

Dá sa z tých koncertov vyžiť?

Skromne áno, ale živia ma úplne iné aktivity, vždy som ich mal milión. Chalani sú na tom rovnako.

Kedysi dávno ste sa odsťahovali do starého mlyna mimo Bratislavy. Prečo?

Lebo ma vždy priťahovala príroda, ktorú som už spomínal. Pred 15 rokmi som kúpil mlyn z roku 1799. Najskôr sme ho využívali len na žúry, neskôr som sa pustil do rekonštrukcie a teraz tam bývam. Nechcem sa zadlžovať, nemám požičaný ani cent, tak som si všetko robil postupne, z pôvodného objektu som sa snažil zachovať, čo sa dalo. Už sa mi nechcelo riešiť, kde zaparkujem auto a nervovať sa v dopravnej zápche. Nechcel som žiť uprostred tej podivnej energie, tak som si to zariadil tak, že všetko, čo robím, dokážem zmanažovať cez telefón alebo maily.

V meste som sa už navyše nudil. Pamätám si starú Bratislavu aj s jej „prešpuráckymi“ súvislosťami a viem, akú mala dušu. Je mi za tým ľúto. Celé sa to kamsi stratilo, z toho mesta sa stal jeden preplnený, predražený a pritom gýčovo lacný azylový tábor pre kariéristov. Prežil som tam veľa pekného, škaredého, vtipného aj smutného, mám naň kamióny spomienok. Dnes je to však o niečom inom a cítim, že moje miesto je niekde inde. Samozrejme do Bratislavy občas zájdem, hlavne za posledný rok, keďže tam žije žena, ktorú milujem. Ale trvale žiť by som tam už nechcel.

2.jpg

Stres pri pilotovaní môže skončiť krematóriom

Spomínali ste, že ste vyrastali na letisku v Nitre, kde pracuje váš švagor. Potom ste však začali lietať aj sám.

Ešte ako tínedžer som plachtárčil, potom som z toho vypadol do rokenrolu, ale chodieval som si načierno zalietať s kamošmi do Trenčína. Tí ma nahovorili, aby som si spravil papiere na motorové lietadlá, a tak si to dnes užívam.

Pri mojom strachu z lietania s veľkými lietadlami, kde som zažil pár úchvatných turbulencií, by som asi do malého lietadla nevliezol. Netrasie to tam ešte viac?

Turbulencií sa netreba báť, lietadlá sú na ne konštruované. Samozrejme keby som s malým štvormiestnym lietadlom vletel do búrky, aká bola na tej osudovej Pohode, nemusí to skončiť dobre. Počasie si ale v predletovej príprave zistím vopred, a keď je to čo len trochu rizikové, neletím.

Ale inak som robil už aj terapeutické lety. Jedna baba, podnikateľka prišla, že stále musí pracovne lietať cez oceán a má fóbiu z lietania. Vzal som ju do lietadla, všetko jej ukázal, vysvetlil ako to funguje, povozil ju, dal do ruky knipel a o týždeň mi poslala sms z New Yorku, že sa už počas posledného letu nebála.

Lenže toto lietadielko má len jeden motor, veľké lietadla ich majú viac. Ak vám ten jeden vypadne, čo urobíte?

Na letisku v Trenčíne, odkiaľ lietam sa ročne nalietajú tisíce letových hodín, a za tých pár rokov žiadny motor nevysadil. U letectva si nevybavíte STK za 50 eur, servis lietadiel je veľmi prísny. Ale keby náhodou, pristanem s tým na poli rovnako ako na letisku.

Samozrejme musím mať stále na pamäti, že sa to môže stať, takže vždy lietam tak, aby som mal na dohľad vhodnú plochu na prípadné núdzové pristátie. V rámci preskúšavania mám za sebou mnoho cvičných núdzových pristátí, ani jedno nebolo problematické. Hlavne človek nesmie podľahnúť stresu, lebo väčšinou končí v krematóriu.

Akú veľkú plochu treba na pristátie?

Ak sú v pohode podmienky, ako napríklad sila a smer vetra, zabrzdím aj na 300 metroch.

Som Bohu vďačný

Navštívili ste viac ako 50 krajín, často však cestujete sám. Nechýba vám na cestách sparing?

Nechýba. Samota je najlepší spôsob na vyčistenie hlavy. Túžbu spoznávať planétu, na ktorej momentálne žijem, mám v sebe od detstva. Ešte keď som sa živil ako „bedňák“, chalani z kapely Mirky Brezovskej spomínali, že idú družobne koncertovať do Afganistanu. V Slovkoncerte som sa zapísal ako programátor syntetizátorov a pustili ma s nimi. Mal som len osemnásť rokov. Odvtedy ma to drží. Keby ste mi povedali, aby sme šli zajtra na Sibír, tak všetko zruším a idem. A ak by mi aj začala chýbať spoločnosť, v tých divokých destináciách vždy niekoho stretnem. Cestovatelia sú totiž jedna krvná skupina a miestni ľudia najväčšia inšpirácia.

Keď som prešiel pred rokom 2600 kilometrov sám na motorke po Sumatre, bolo to skvelé. Vyčistil som si hlavu, uvedomil si mnohé veci, užil si život bez telefónu, získal naspäť pokoru rovnako ako na všetkých ostatných mojich cestách. Keď sa ma aj niekto pýta, či nemôže ísť so mnou, že to trebárs zaplatí, odmietam to. Možno je to vekom, ale spoločnosti som sa presýtil, veď aj preto žijem na kopaniciach. Chcem už počúvať len ticho, nie mudrovanie a veľkomestský hukot. Toho už mám za tie roky vyše hlavy.

Dnes o svojich cestách robíte prezentácie.

A na nich sa ma mnohí pýtajú, ako na to, ako začať cestovať. Radím im, aby si hneď kúpili letenku. Keď ju už raz budú mať vo vačku, urobia všetko preto, aby to mohli zrealizovať, pričom ani peniaze nebudú pokladať za neprekonateľný problém. Keď to bude človek stále odkladať s tým, že si musí našetriť, nikdy nikam nepôjde, lebo vždy sa mu bude zdať, že niečo je dôležitejšie.

Ak si kúpi letenky, bude mať motiváciu. Mimochodom, keby som šiel teraz na mesiac do Indie, 500 eur by ma stála letenka, a ďalších 500 eur mi vystačí na kráľovský život na obdobie jedného mesiaca. Za tisícku sa teda budem mesiac voziť na motorke, kúpať sa na najkrajších plážach a chodiť po Himalájach. A ak pôjdem na dva mesiace, celé to ešte klesne. A to sa dá v Indii skromne žiť mesiac aj za 300 eur, čiže dva mesiace za 1100 eur. Teraz to porovnajte s nákladmi na bežný život v Bratislave alebo s tým, koľko miniete za 10 dní v Chorvátsku. Takéto cestovanie teda vôbec nie je drahé. Ázia je v tomto raj.

Ako často robíte cestovateľské kino?

Mám toho pomerne veľa, ide o šnúry po celom Slovensku. Vždy ma lákalo ísť niekam sám, podobne ako Nohavica, ktorému stačí len gitara a nemusí sa jedovať s kapelou, prípadne si z toho môže urobiť výlet (smiech). Cestovateľské kiná si užívam, býva na nich nabité, takže som spokojný. Organizujem ich na rôzne témy – India, Nepál, Filipíny s Indonéziou, Venezuela, Peru, Bolívia, Čile, chystám Thajsko, Laos a Austráliu. Je to taký môj nový džob a zábava v jednom. Nikdy som nemusel robiť nič, čo by ma otravovalo, a za to som Bohu veľmi, veľmi vďačný.

ico

Rozhovor bol autorizovaný, Whisky v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 143
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 548
  3. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 14 490
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 998
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 611
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 494
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 006
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 366
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg (vpredu v strede), švédsky premiér Ulf Kristersson (vpredu vpravo) a švédska korunná princezná Viktória (vpredu vľavo) pózujú pri príležitosti pristúpenia Švédska do NATO.

Uplynulo 20 rokov od vstupu Slovenska do NATO.


a 1 ďalší
Medveď hnedý.

Stratené dokumenty hovorili o zastrelení medvedice s hmotnosťou 67,9 kg.


Michal Wiezik
Ekológ a ochranár Erik Baláž.

Pochybuje, že odstrelili medveďa z Liptovského Mikuláša.


Juraj Slafkovský oslavuje gól.

Zaznamenal svoj 41. bod v sezóne.


TASR a 1 ďalší
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 718
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 667
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 470
  4. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 391
  5. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 372
  6. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 341
  7. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 8 298
  8. Juraj Kumičák: Kolaborant 6 936
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu