Správa spoza zrkadla autorovej duše

Kniha Zanzibar je zavŕšením Bielikovho pútnického triptychu. Nie je však len o tomto ostrove, autor sa v spomienkach vracia aj k pobytom v iných krajinách.

Ak je svet jediné poznateľné miesto, kde sa odohráva trpký človečenský údel, tak duša - tá nesmrteľná - je priestor, kde sa rozvíja dialóg s najhlbším Ja i s Bohom. Neraz protirečivo a v pochybnostiach.

Výtvarník, básnik, prozaik a pútnik Robert Bielik - slovo cestovateľ by v jeho prípade bolo povrchné - vydal novú knihu Zanzibar (Petrus). Zdá sa, že nateraz ňou završuje triptych Gompa: Kláštorný denník, Sansilia a Zanzibar.

Tentoraz to nie je správa z budhistického kláštora, ale z ostrova pri východoafrickom pobreží, kde žije prevažne moslimská komunita. Bielika viac ako slnečné pláže a podmorský svet zaujímajú mešity a ich vnútorné svetlo a ticho. Predstavuje sa ako citlivý pozorovateľ obyčajného života a zvyklostí domorodcov, objavuje kolorit a atmosféru Kamenného mesta, snaží sa pochopiť súradnice duchovných, kultúrnych i etnických tradícií.

Stretáva sprievodcu Jamesa Taylora, chlapca Jusufka, ktorého strýko je terorista, narkomana Rafaela, indického starožitníka Loknara, švajčiarskeho Kurda Iana či Moskovčanku Larisu... S každým prežíva jeho príbeh, v rozhovore so zaujatím ozrejmuje cestu hľadania.

Sympatické je, že autor sa v texte podrobuje aj sebareflexii, často ironickej. A nepoznám iného slovenského spisovateľa, ktorý by prečítal diela toľkých filozofov a teológov! Bielik s nimi vedie diskurz, platnosť ideí a mravných kódexov si overuje v rôznych náboženských systémoch, ale aj v úvahách pri dotýkaní sa viery a jej tajomstva či askézy svätých mužov...

Zmyslom jeho hľadania sú veci presahujúce ľudskú prirodzenosť, ale aj mystickosť či spiritualita. Inak povedané - vo všetkom vidno princíp lásky k blížnemu.

Zanzibar nie je knižka iba o ostrove, ktorý bol kedysi prekladiskom otrokov. Autor sa v spomienkach vracia aj do Ruska ku kňazovi a disidentovi Alexandrovi Meňovi, ktorého na prahu slobody zabili sekerou, spoznáme bolívijského predavača suvenírov hrbáča Pepina, ktorý jedným okom vyzerá turistov pred múrom katedrály v Copacabane. A s hrdinom, ktorý je autorovým alter egom, putujeme v Indii okolo posvätnej hory Arunáčala.

Robert Bielik vie čitateľa nenútene vtiahnuť do svojho rozprávania, premiestniť ho na neznáme miesta, ktoré mu sprostredkúva aj v čiernobielych fotografiách, a ponoriť ho do svojich úvah nanajvýš farbistým, pútavým a hĺbavým spôsobom.

O tom, k čomu dospel pri svojom putovaní, výstižne hovoria tieto riadky: „A potom sa ma na chvíľu zmocnil pocit, že všetky miesta tejto Zeme sú mojím domovom a všetci ľudia mojou súčasťou.“

A zároveň sa po dlhých rokoch naplnil radosťou, nie mučivou, ale „prostou radosťou z faktu, že žijem“. Kto siahne po Zanzibare, v knižke objaví autentický a nenapodobiteľný odtlačok autorovej mysle i duše.