Kniha Aviončan (vydavateľstvo Rak) predstavuje výber z troch zbierok poviedok, ktoré vyšli v rokoch 1998 až 2000. Nápadité ilustrácie Jakuba Dvořáka evokujú predmetné obdobie, koláž Pavla Taussiga i dobové pohľadnice vytvárajú spolu s obálkou pekný rámec pre 17 poviedok, pri ktorých Julius Matis (1946) pripúšťa pojmy „kronika“ a „presne podľa skutočnosti“.
Bratislavský Avion postavili ako komplex 120 bytov, autor tam žil od narodenia do roku 1966, dôverne pozná i jeho okolie. O tom svedčí množstvo reálií a mien osobností, dotvárajúcich genius loci mesta. Zväčša slúžia na dokreslenie atmosféry, prostredia a vzťahov medzi obyvateľmi Avionu.
Autorské spomínanie
Najdôležitejšie sú však vzťahy chalanov, medzi ktorými je aj protagonista: jedináčik, nemotorný, tučný, ktorý dokáže zo strachu zradiť. Medzi avionskými chlapcami nemá preto dobrú pozíciu. Autor sa ako jedna z postáv objavuje v texte aj menovite, a teda možno hovoriť o autorskom nostalgickom spomínaní.
„Bývam za Avionom, pred Avionom, hneď pri Avione. No len málokto mohol povedať tak hrdo ako ja: Bývam v Avione. Aviončania boli zvláštna kasta chalanov, vyberaní horenosi, pretože to boli deti úradníkov, lekárov, profesorov, architektov,“ píše Matis.
„Pamätám sa,“ hovorí protagonista, aby na inom mieste autor použil rozprávača vševediaceho či druhú osobu. Často sa striedajú obdobia, niekedy ide o nesúlad medzi časom rozprávania a časom udalostí. Autor stavia na lineárnom rozprávaní a na opisoch, tie sú detailné a v knihe asi najlepšie.
Boli to zvláštne časy
Na opačnom póle je publicistická ilustrácia doby, aktualizácie zobrazovaného, konfrontácia minulosti a súčasnosti a priame hodnotenie politických udalostí, ktoré, našťastie, má v sebe väčšinou humor a iróniu. Detský pohľad personálneho rozprávača je lepší než dospelého a vševediaceho. Nevhodne pôsobí súčasný slang v inom historickom čase a málo precízna štylizácia s množstvom klišé.
Príbehy chlapcov z Avionu – to sú prvé nezbedníctva na dvoroch a v pivniciach, prvé žuvačky, školské lásky, prvé cigarety i holenie, ale aj prvé knihy a hudba (Beatles, rokenrol), či rakúska televízia a Hlas Ameriky. „A čítali sme ostošesť, pretože knihy, ktoré medzi nami a našimi kamarátmi kolovali, nebolo dostať v kníhkupectvách. Písali sa neskoré päťdesiate...“
Aj preto je Matisova kniha vhodná pre mládež a zaujímavá pre tých, ktorí sa pamätajú na Bratislavu 50. a 60. rokov, lebo „boli to zvláštne časy“. Ak by sa autor málo úspešne nepokúšal o umeleckú prózu, mohla kniha byť veľmi dobrým umeleckým dokumentom.
