Ostrieľaní rockoví harcovníci prejavili úctyhodnú folkovú empatiu. Výsledkom je výnimočný album.
Sú rockeri, ktorým záleží na kvalite spievaných textov, na tom, aby prinášali isté posolstvo. U niektorých z nich to zájde až tak ďaleko, že sa občas ocitnú v pozícii folkového speváka, len s akustickou gitarou, prípadne sa im za chrbtom dovtedy rocková kapela zmení na decentné sprievodné teleso.
Každého folkera to čaká
Ale pokoj si nedajú ani pesničkári. „Každého folkera to raz čaká, neodolá a skočí do rockových vôd,“ hovorí Vladimír Merta, ikona českej folkovej scény. Jemu sa to prihodilo nedávno a výsledkom je album Ponorná řeka (vyd. Galén), no nebol to celkom skok do neznámych vôd.
Už v sedemdesiatych rokoch s rockerom najlepšej povesti Vladimírom Mišíkom (áno, on je jedným z tých, ktorých sa bytostne týka úvod tohto textu) založili príležitostné združenie Čundrground a neskôr si Merta často zahral v rámci rockovej formácie Dobrá úroda, kde sa to hemžilo muzikantmi z Mišíkovej kapely Etc...
Až teraz sa však nezáväzné muzicírovanie a veselé koketovanie folku s bigbítom posunulo do novej polohy a Merta sa rozhodol vydať album s rockovou kapelou. Jej voľba nebola ťažká, od kamaráta Mišíka si „požičal“ jeho Etc..., teda dôverne známych hudobníkov.
Vo víre spodných prúdov
Napriek tomu sa však cédečko nerodilo ľahko. V štúdiu nahrali základy vyše dvadsiatky Mertových piesní a rozišli sa s tým, že každý si svoje party dohrá doma sám. „Pesničky medzi nami poletovali ako splašené kačice, nápady sa vrstvili, mizli a zasa sa vracali ako spodné prúdy ponornej rieky,“ spomína Vladimír Merta.
Nakoniec vybral desať košatých skladieb (celková minutáž cédečka sa blíži k hodine) z rôznych období, ktoré s výnimkou Ponornej rieky nevyšli na žiadnom z jeho radových albumov. A hoci asi hlavným kritériom výberu bol výsledný tvar tej-ktorej nahrávky, album prináša pomerne charakteristický prierez bohatej Mertovej tvorby.
Prečo si vravia komunisti?
K tým novším patria napríklad snová Chelsea Hotel či Intuice ženy (prekrásny duet s dcérou Sárou), naopak najstaršou je Bye, bye, Miss Blanche z roku 1976.
V istom zmysle prelomovou piesňou je Ponorná řeka, jedna z prvých porevolučných, plná nádejí, otáznikov i rozpakov z nových politických pomerov („Tvé dítě pokleká, poprvé se dnes modlí, chystá se poponést nůši plnou tvých vin, vězeň a trýznitel, oběť a kat se výhodně shodli, ale ve zpovědnicích je cítit svítiplyn“).
Len o niečo staršia je pieseň Vzdálené výstřely z leta 1989, reagujúca na krviprelievanie na pekinskom Námestí Nebeského pokoja, ktorá bola tvrdou protikomunistickou obžalobou („místa střetů se sice mění, ale rány vojáků jsou vždycky jisté, střílejí do svých vlastních dětí a říkají si bůhvíproč komunisté“).
Za ňu už Mertu nestihli potrestať, no nepriamou spomienkou na jeho predošlé zákazy je aj jediná pieseň na albume, ktorú neotextoval on - Shakespearova Píseň šaška pochádza z čias, keď ako dištancovaný folker hľadal útočisko v zhudobňovaní „neškodných“ básnikov.
Rock v službách folku
Čas, ktorý si všetci pri tvorbe albumu dopriali, umožnil nájsť kľúč k jeho hudobnej dramaturgii. Večný improvizátor Merta sa musel zriecť značného dielu absolútnej slobody, ktorú mu poskytuje sólové koncertovanie, za čo sa mu kapela odvďačila decentným subtílnym sprievodom.
Namiesto očakávaného či až obávaného tvrdého bigbítu, ktorý by prevalcoval básnické texty, ukázali rockoví matadori vzácnu folkovú empatiu, namiesto vlastných exhibícií ponúkli pestrú škálu komorného aranžmánu.
Obohatená definícia
Mertov bohatý repertoár dokazuje už niekoľko desaťročí svoju životaschopnosť v autorovom poetickodrsnom speváckom výraze, sprevádzanom „len“ jeho gitarovou virtuozitou. Nová tvár jeho piesňam nielenže nič neubrala na výpovednej sile, ale ukázala ich potenciál príťažlivo fungovať aj v rockovom šate.
Pre tých, čo potrebujú všetko, a teda aj folk či pesničkárstvo presne škatuľkovať, je dobré pripomenúť vetu klasika, že najlepšou definíciou folku sú jeho vlastné dejiny. A výnimočný album Ponorná řeka je ich neprehliadnuteľným obohatením.
