SME

Daniel Hevier: Keby som chcel, tak som milionárom

Keby spisovatelia neboli dotovaní, a to nehovorím o sebe, decká krikľúňov, čo to napádajú, by sa nenaučili čítať, písať ani žiť, tvrdí v rozhovore spisovateľ a textár.

Narodil sa v roku 1955 v Bratislave. Vyrastal v Prievidzi, vyštudoval estetiku a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu, neskôr bol na voľnej nohe ako profesionálny spisovNarodil sa v roku 1955 v Bratislave. Vyrastal v Prievidzi, vyštudoval estetiku a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracoval v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu, neskôr bol na voľnej nohe ako profesionálny spisov (Zdroj: Karol Sudor)

Keby spisovatelia neboli dotovaní, a to nehovorím o sebe, decká krikľúňov, čo to napádajú, by sa nenaučili čítať, písať ani žiť, tvrdí v otvorenom rozhovore spisovateľ a textár Daniel Hevier.

Niektorých od kníh odradilo povinné čítanie diel na školách a spracúvanie čitateľských denníkov. Ako pôsobili na vás?

Ako jediný v triede som ich miloval. Moje zápisy vyzerali ako malé samizdaty. Zapisoval som si aj údaje z básnických zbierok či poviedok, ktoré neboli povinným čítaním, dokonca som si robil vlastné ilustrácie či portréty autorov. Moje denníky sa tak občas objavili aj na rôznych školských fórach, kde ich ukazovali ako vzor. Škola ma teda určite nenudila ani neodrádzala od čítania.

Čím bola vaša mama?

Učiteľkou. Učila slovenčinu a hudobnú výchovu. Aj mňa. Niekedy som si to odniesol za spolužiakov. Keďže nemohla fyzicky trestať cudzie decká, občas ma švihla sláčikom po hlave.

Tým sa to vysvetľuje.

(smiech) Doma sme síce museli poslúchať, ale obaja rodičia boli dosť osvietení. Vôbec zo mňa nechceli mať zázračné dieťa či nebodaj spisovateľa. Vyháňali ma von hrať futbal, knihy ma však bavili viac. Našťastie akceptovali moje záľuby. Keď som povedal, že chcem byť bubeníkom, otec ma rovno prihlásil do Pionierskeho domu a kúpil aj školu hry na bicie.

V činžiaku?

Áno, ale bubny mi už nekúpil. (smiech). Mali sme však klavír, takže som sa mohol venovať aj tomu, čo ma obohacovalo. Naopak, televízor, ktorý by mi kradol čas, sa u nás kúpil, až keď som maturoval.

Extrémom sú aj ľudia, ktorí sa nevedia nikam začleniť, prípadne sú nešťastní, a tak sa až nezdravo utiekajú ku knihám. Miesto skutočného života žijú tie fiktívne.

Aj ja som mal obdobia samotárstva, ale vždy som sa dokázal vrátiť z cesty uzavretia do seba. To mi zostalo dodnes. Neprenášal som svoj život do literatúry, ale literatúru do života. Foglar alebo Twain na to boli ideálni autori. V ôsmej triede som dokonca nahovoril kamaráta, aby sme sa obliekali podľa vzoru Rýchlych šípov. Mal som to prepracované od ponožiek až po pokrývky hlavy.

Straník zo mňa nikdy nebude

Dievčatá sa balia okrem iného na gitary či motorky. Dali sa aj na knihy?

Keď som si medzi spolužiačkami urobil výberové konanie na frajerku, ostali štyri. Jedna z nich sa potom stala mojou dlhoročnou láskou. Nepísal som jej iba básničky, ale rovno celé knihy. Malo to pozitívnu odozvu, chodili sme spolu 10 rokov. Pravdou je, že počas strednej školy som už jazdil na motorke a hral aj spieval v kapele, tak neviem. (smiech) Dokonca som robil divadlo a venoval sa výtvarnému umeniu.

Už za socializmu ste boli na voľnej nohe. Nebolo to podmienené kompromismi so svedomím, teda nadprácou voči režimu?

Pred sebou samým, lebo nemám dôvod presviedčať o tom aj iných, môžem prehlásiť, že som žiadne kompromisy nerobil ani nemusel robiť. V poézii som sa pohyboval v takých oblastiach, kde ideológia nemala dosah. Čo už naideologizujete v básničke o prírode?

Ideologických básní na témy, kde by to nik nečakal, bolo plno.

Najväčší tlak v tejto oblasti som zažil asi vtedy, keď som publikoval v prílohe Vojtecha Mihálika, ktorý ma vyzdvihoval ako talent. Lenže vždy s poznámkou, že ešte nie som ideologicky dozretý. Sám sebe som vtedy určil limity – môžem písať o rodnom kraji alebo o robotníkoch, keďže otec bol robotník, hoci s doktorátom filozofie. Nikdy som však nepísal ódy na komunistickú stranu, o partizánoch ani proti americkým prezidentom. Angažovanosť sa stala sprofanovaným slovom, a tak sa musí pre dnešnú dobu nanovo definovať.

Prečo otec skončil ako robotník?

Po roku 1968 doplatil na to, že chodil do kostola. V Prievidzi sa stal takou čiernou ovcou, hoci nešlo o politiku. Nikdy nebol v strane ani v podzemných cirkevných štruktúrach. Bol to taký slušný človek – samotár.

Do strany vás nechceli?

Nemali na to platformu. Nemal som totiž nijakého zamestnávateľa, ktorý by ma nútil chodiť na stranícke vzdelávanie. Raz skrsla v Zväze spisovateľov myšlienka, že by nás troch na voľnej nohe - Mitanu, Dušeka a mňa, mali ideologicky podchytiť, ale ani jeden sme na to nereagovali. Nemal som vyhrážky, iba pokušiteľské ponuky. Raz ma na zastávke električky jeden etablovaný spisovateľ a funkcionár oslovil s tým, aby som vstúpil do strany, že zo mňa urobia šéfredaktora nejakého časopisu. Odmietol som, a tým to aj skončilo. Mimochodom, vstupy do rôznych strán som odmietol aj v novej dobe. Straník zo mňa nikdy nebude.

Odpúšťam ti, aj keď si pekná sviňa

V zoznamoch ŠtB ste vedený ako kandidát tajnej spolupráce. Ako ste sa tam dostali?

Je to kategória, o ktorej dotyčný nemusel vedieť.

Vy ste to vedeli?

Dozvedel som sa to až po zverejnení zoznamov. V tomto mám čisté svedomie. Spôsobili to Angličania, možno som sa stal obeťou medzinárodných záujmov. (smiech) V rokoch 1988 a 1989 sa tu totiž začal etablovať British Council. Ten niekoľkým prekladateľom a spisovateľom ponúkol pobyty v Anglicku. Bol som medzi nimi. O pár dní si ma za to pozvali na Februárku, čo ma dosť vyľakalo, a začala sa obvyklá procedúra dobrého a zlého policajta. Dobrý sa pýtal, čo to bolo s tými Britmi, a aká je atmosféra v umeleckej obci. Odpovedal som neutrálne a všeobecne, nebol som totiž taký tĺk, aby som si nespočítal, že im ide o sprosté udávanie.

Potom nastúpil ten zlý, ktorý ma vytiahol pred budovu a donútil krúžiť okolo eštebáckej základne. Na záver mi položil otázku – keď vás zavoláme nabudúce, prídete? Spýtal som sa, čo sa stane, ak nie. Reagoval, že ma predvedú. V disidentských kruhoch som sa nepohyboval, takže som nebol poučený, čo robiť. Reagoval som inštinktívne, podľa svojho svedomia. Keď mi neskôr telefonicky zavolali, že sa stretneme v kaviarni, neprišiel som a schoval sa u kamaráta Svetozára Mydla. Ešte párkrát sa ozvali a skončili to. Jedného z tých eštebákov som stretol aj po zmene režimu, pozrel som sa mu do očí a povedal mu v duchu: Odpúšťam ti, aj keď si pekná sviňa. Ty si teraz budeš v pokoji podnikať, a ja budem donekonečna vysvetľovať v novinách, ako to bolo s mojim kandidátstvom tajnej spolupráce.

Čo cenzúra?

S ňou som nemal žiadne problémy, občas prišli len také smiešne zásahy. Napríklad keď sme so skupinou Team urobili pesničku Nároční, nejaký čas sa nemohla vysielať pre pár dvojzmyslov.

„Naši fotrovia skvelí sú z nás trochu nervózni?“ alebo „Chceme naozaj všetko, čistý vzduch a čistú hru, je váš svet naozaj klietkou, vaše cesty, večný kruh“?

Napríklad. Alebo jedna z kníh sa mala volať Mäsožravé mesto, ale keďže práve vtedy boli nejaké problémy so zásobovaním mäsom v Poľsku, navrhli mi, aby som dal iný názov. Nazval som ju Elektrónkový klaun, netrval som hlúpo na pôvodnom názve, prišlo mi to smiešne.

Deti vraj prestali čítať. Jedni vravia, že je to nezmysel, iní sa sťažujú, že čítajú už len e-maily a odkazy na sociálnych sieťach. Čo si o tom myslíte?

Vnímam to diferencovane. Sú deti, ktoré čítajú celé hodiny, iné nečítajú vôbec. Či ich je dnes menej, netuším. Ani v mojom detskom veku predsa nečítali všetci. Takéto štatistiky ma však nezaujímajú. Píšem, aj keby to malo byť len pre jediného čitateľa, prípadne pre mňa samého.

Čo ovplyvňuje, či a koľko ľudia čítajú?

Spoločenská klíma, ľudská atmosféra. Ak panuje tá dnešná, ktorú nazývam „permanentná nasratosť“, človeku sa nechce nieže čítať, ale ani dýchať, žiť, vyjsť z domu. Naopak, v 60. rokoch to u nás vrelo, prišla dobrá muzika aj filmy, a na tom sa zviezla aj literatúra. V tvorivej klíme sa vždy číta veľa, v hluchých časoch to klesá.

Nikdy v histórii sme sa nemali tak dobre ako teraz. Nie je to moja myšlienka, ale súhlasím s ňou. Aká nasratosť tu má potom vplyv na čítanie?

Napísal som aforizmus: Ľudia sa musia mať dobre, aby si kupovali knihy, a ľudia sa musia mať zle, aby ich čítali. Tento paradox vystihuje môj názor. Ak niekto nemá na chlieb a mlieko, nebude si kupovať výpravné monografie. Ak je pri peniazoch, nekúpi si zase Dostojevského, lebo žije úplne iný život.

2.jpg

Keby som chcel byť milionárom, tak ním som

Kde ste dnes vy?

Nesťažujem si, je vecou osobného rozhodnutia každého človeka, ako sa bude mať. Ja som si podvedome povedal, že zo mňa nikdy nebude milionár.

Nie je to z núdze cnosť?

Keby som ním chcel byť, tak ním som. Býval by som vo vile, mal autá a slušný životný komfort. Lenže som zistil, že podvedome i vedome robím všetko preto, aby som sa tejto ceste vyhol. Preto som neskončil ani v politike, ani v reklame, hoci obe branže vynášajú, a hoci ma obaja títo diabli chceli stiahnuť do svojho pekla.

Zrejme ste tušili, že raz príde milionárska daň.

(smiech) Aj ja chcem mať veci, aj ja chcem vlastniť, ale knihy, filmy, obrazy, nie peniaze na účte. Môj postoj k materiálnym statkom je takýto – vyjdem z domu, nájdem si prvú predajňu automobilov, hodiniek alebo oblečenia, vojdem, a kúpim tú najlacnejšiu vec. Čas, ktorý ušetrím tým, že nevyberám, je pre mňa hodnotnejší ako to najlepšie auto. Koniec koncov, dnes je dobré každé. Aj malá fiatka, aj bavorák vás v pohode dovezú do Košíc. Zarobené peniaze radšej vkladám do kníh, ktoré mám či vydávam, do svojej slobody, že nemusím každý deň chodiť do práce a makať na nejakého kapitalistu. Radšej vstanem a poviem si, že budem robiť to, čo chcem. Nejakým zázrakom sa mi to darí desiatky rokov.

Existuje tendencia posudzovať kvalitu kníh aj podľa predaja. Ak idú na odbyt, sú označované za komerčný brak. Ak ich nikto nechce, označia sa za umenie. Nie je v tom rozpor?

Čo je dnes komerčná literatúra? Nemôže byť komerčne úspešným aj kvalitné dielo, napríklad Eco? V mojom vydavateľstve sme vydali veľa kvalitných kníh, po ktorých sa len tak zaprášilo. Nerobím teda rozdiely medzi kvalitou a dobre predávanou knihou. Predsa nie je pravda, že čo sa nepredáva, je dobré, a čo sa predáva, je automaticky zlé. Robil som texty pre Team, a keď sme predali pod 100-tisíc albumov, označovali sme to za prepadák. Komplexy z dobrého predaja teda určite nemám. Hádam si nebudem vyčítať, že niektoré moje veci idú na dračku, a tak by mali byť automaticky nekvalitné.

A čo je kritériom kvality?

Postavte vedľa seba dvoch rovnocenných univerzitných profesorov s rovnakou kariérou, vkusom, renomé, erudíciou. Jeden označí napríklad Rúfusa za svetového autora, druhý za podpriemerného okresného básnika. Každý z nich svoj názor obháji traktátom na 20 strán. Čo si vyberiete? Pre mňa je kritériom to, aby som sa pod svoju prácu nehanbil podpísať, aby som ju mohol ukázať a odkázať aj svojim deťom.

hevier_tasr.jpg

Pravdy sú len jedny

Urobili ste hymnu pre Superstar. Určite ste počuli názory, že to bola katastrofa, hoci komerčne úspešná.

Čím je text pesničky Kým vieš snívať, určenej pre konkrétny segment v konkrétnej televíznej relácii, zlý? Sú tam slabé rýmy, nezvládnuté frázovanie, nedostatky v poetike? Alebo je to zlé iba tým, že to napĺňa limity daného žánru – napísať pieseň, ktorú si bude spievať celý národ? Nech mi niekto pokojne dá argumenty, prečo je to zlé. Ale nie také, že neznáša Haberu, Superstar, komerčné programy a televízie. Očakávam literárno-estetické argumenty. Ale o tom by sme polemizovali veľmi dlho. Žijeme v dobe rozkolísaných hodnôt a tejto problematike sa bude treba venovať.

Babku, ktorá miluje Senzus, ťažko presvedčíte, že lepší je Beatles, keď jej neposkytuje rovnaký zážitok. Iný príklad – vy považujete knihy Tam Tam od Borisa Filana za dobré, iní ich považujú za vyfabulovaný brak.

Toto sú však témy, ktoré nemajú riešenie. Jeden kamarát s prezývkou Ďoďák mal na to peknú hlášku – „pravdy sú len jedny.“

Nádherné.

Ja viem, čo je pre mňa brak, a viem argumentovať a zdôvodniť, keby mi to za to stálo. Pri týchto hodnoteniach je predsa celkom ľahké dohodnúť sa minimálne na krajných mantineloch – čo je navrchu a čo naspodu. Shakespeara si asi nik netrúfne označiť za gýčového autora. Škála uprostred je však variabilná a vecou osobného vkusu. Ja za seba môžem povedať napríklad toto: volám sa Daniel Hevier, mám za sebou sto kníh a od 12 rokov čítam kvalitnú literatúru. Mám prečítanú takmer celú slovenskú a relevantnú časť svetovej. Ja s týmto backgroundom ti hovorím, že XY je geniálny a YZ je sračka. Podpísaný Daniel Hevier. A je na poslucháčovi alebo oponentovi, či moje argumenty aj s tým podpisom vezme alebo nie.

Taký Hviezdoslav naháňa mnohým husiu kožu, nedokážu ho dočítať. Pritom je uznávaný.

Medzi kamarátmi sme tohto autora nazývali „Hviezdosrav“, pretože nás štvala tá fetišizácia, umelý mýtus a národný komplex. Potom som si ho začal čítať a zistil, že je to geniálny a veľký básnik. Áno, veľký básnik je aj Krasko alebo Laučík, ale v literatúre sa, našťastie, nedajú vytvoriť poradovníky kvality.

Čo však „vlastní“ človek, ktorý dokáže oceniť Hviezdoslava v porovnaní s tými, ktorí mu nevedia prísť na chuť? Iný príklad – kým ja som Hellera nedočítal, manželka je z neho uveličená. Analogicky to funguje aj s operou – niekto ju miluje, iný utečie z lóže.

Ja som začal čítať Hlavu XXII opakovane a racionálne s tým, že predsa nemôžem byť taký blbec, že ma to po desiatich stranách nebaví. A nebavilo. Hellera som zatiaľ odložil. Človek oceňujúci Hviezdoslava teda nemá v sebe nič „navyše“, len má v sebe niečo „iné“. To je tá krásna vec, nazvime ju tajomstvom umenia. Keby sa to dalo racionálne vysvetliť a vytvoriť algoritmus na úspech či uplatniť nejaké know-how, máme tu milióny geniálnych a úspešných autorov.

Nepáčia sa vám knihy o Harrym Potterovi s miliónovými predajmi. Iní ich označujú za literatúru, ktorá priviedla mnohé deti k čítaniu.

Prečítal som si zo záujmu, ale pozor - bez záujmu, Dana Browna, chcel som aj Harryho Pottera. Po piatich stranách som rezignoval. Títo autori nerobia literatúru. Je to fiktívny či príbehový priemysel podporený rafinovaným marketingom či zneužitím ľudskej túžby po tajomstve, mystériu. Už dávno neboli literatúra, filmový priemysel či výtvarno tak zaharaburdené bosoráctvom ako v dnešnej dobe.

hevier_funtal.jpg

Reči o kvalitnej tvorbe pod vplyvom alkoholu a drog sú bláboly

Sú autori, ktorí priznávajú, že si pre inšpiráciu potrebujú vypiť, prípadne dať aj tvrdšie drogy. Skúšali ste?

Nikto pod vplyvom týchto drog nevytvorí nič dobré, a týka sa to aj tých, o ktorých sa to traduje. Dokonca aj Charles Bukowski povedal, že opitý človek nenapíše nič dobré, prípadne po vytriezvení zistí, že sú to bláboly. Podľa mňa sú všetky tie reči o kvalitnej tvorbe textov alebo muziky v nadrogovanom stave len súčasťou imidžu. Bežnému prijímateľovi totiž dobre padne romantizujúci opar okolo nejakej veci, lebo sa na to dobre pozerá v nejakom životopisnom filme. Vezmime si práve Bukowského – 16 hodín denne poctivo sedel za stolom a písal, potom šiel do krčmy, kde sa opil a rozbil zariadenie. Čo z toho je príťažlivejšie pre vznik legendy? Ako filmár nakrúti sedenie za stolom?

Ste abstinent?

Mal som obdobie, keď som alkohol trochu spoznával, ale rýchlo som zistil, že mám v sebe sebazničujúce gény, ktoré by ma doviedli na dno. Radšej som teda vycúval. Víno a pivo je pre mňa len súčasť stravy, ako príloha k jedlu.

Čo drogy?

Vždy som sa bál, že keby som s nimi skúsil experimentovať, mohli by ma stiahnuť. Neviem, či by som im odolal. Správam sa teda sebazáchovne a nikdy som ich neokúsil.

Ste úspešný textár, máte na konte desiatky hitov. Dá sa z toho pohodlne vyžiť?

Tantiémy ma ešte stále dokážu dvakrát ročne vytrhnúť z toho najhoršieho. Umožňujú mi prežiť niekoľko mesiacov. Žijem z pesničiek a divadiel. Je to taký základ, ktorý sa stenčuje, lebo nové hity nepribúdajú a staré sa hrávajú menej. Zvyšný polrok sa musím živiť aj inými aktivitami. Hoci nie som nikde zamestnaný, chodím dennodenne do roboty. Mám pracovňu aj ateliér. Moja pracovná doba je 16 hodín denne a 12 mesiacov do roka. Chce si to so mnou niekto vymeniť? (smiech)

Niektoré texty vám Habera ohrdol, napríklad skladbu Ľudia nie sú zlí. Keď z nej I.M.T. Smile urobil hit, Habera vám povedal, že chce práve taký text, aký ste urobili pre Táslera. Paradoxne, ten zase v knihe Dalibora Hladíka vraví, že presne nerozumel, čo znamenajú verše „kašli drahá na slzy, odvlečiem ťa do herne.“

Celý život som pre Haberu a Team tvoril na hudbu, kde má textár menšiu slobodu, lebo hudba ho obmedzuje. Písal som si teda aj texty pre iných, teda na piesne, ktoré hľadajú speváka. Toto bol jeden z nich. Priebežne som ho kdekomu ponúkal, až prišiel Jožko Šebo a dal ho Táslerovi. Našťastie text sa stretol s dobrou hudbou a vznikla pecka.

A čo znamenalo to „odvedenie do herne“? Metaforu na to, že chlap si vezme babu a „pohrá“ sa s ňou?

Bola to narážka na skutočné herne, tých tu predsa po revolúcii vznikalo veľa. Kedysi sme kočky vodievali do galérií na výstavy, po zmene režimu však zanikali a vznikali herne s automatmi a ruletami. Na druhej strane ani ja ako autor nemusím racionálne vedieť, čo som napísal. To sa mi stalo pri pesničke Držím ti miesto, ktorá sa nečakane hrávala aj na pohreboch. Keď umrel niekto mladý, zahrali mu ju. Dovtedy mi nenapadlo, že to môže mať aj tento význam – držím ti miesto, lebo aj ty raz za mnou prídeš na druhý svet.

Môže vzniknúť hit len vďaka dobrému textu, teda napriek melódii a aranžmánu?

Určite. Julo Kinček si spomenul, že keď sa robila skladba Držím ti miesto, odovzdal som asi 29 rôznych refrénov, jeden horší od druhého. Jeden končil slovami „kruhy na vode“ a „vďaka náhode.“ Dnes som presvedčený, že keby tam ostali „kruhy na vode“, nikdy sa z toho nestane hit. Nesedelo by to k tej melódii, nestalo by sa to sloganom. Alchýmia tohto druhu je fakt záhadná.

Za svoj najlepší text považujete Líšku pre Janu Kirschner. Prečo skončila u nej?

Od začiatku som ju písal ako text pre ženu. Team nikdy nevedel zhudobňovať hotové texty. Ak aj niečo dostali, nakoniec to odmietli, tak som na to rezignoval. Líška bola hotovým textom, ktorý nebolo komu dať. Potom prišiel Jožko Šebo, že má nejakú spievajúcu missku, a chcel texty. Naveľa som mu dal tento, dnes som tomu rád. Jana to urobila výborne.

Ako vznikajú texty? Náhlym osvietením či krvopotným sedením v snahe niečo vytvoriť?

Aj tak, aj tak. Raz som bol kdesi v Tatrách a Habera na mňa reval do telefónu, že má naťahané káble a zaplatených technikov, ale nemá čo spievať. Že ho nezaujíma moja inšpirácia alebo kríza, a mám začať makať, tak som mu text nadiktoval do aparátu. Vás tiež nezaujíma, že som teraz po krk v robotách, že nemám kedy autorizovať tento rozhovor.

1.jpg

Každému sa môže prihodiť strata súdnosti

Písali ste aj pre Joža Pročka, Tweens či Sisu Sklovskú. Ak niekto robí pre Team, kde zaznievajú poctivé vokály a je v tom istá zručnosť, nie je také niečo podliezanie vlastnej latky?

Nikdy v živote som nemusel nič robiť pre peniaze. Ak nejaké prišli, bol som rád, ale nikdy som nefungoval tak, že niekto prišiel, zaplatil si ma, a ja som pre neho robil proti mojej vôli a presvedčeniu. Sklovská je skvelá speváčka, o tom azda nik nepochybuje. Tweensky boli talentované dievčatá, zaujali ma ako tvorivý problém. Robiť pre Pročka pri jeho obmedzených schopnostiach intonovať tak, aby to bavilo mňa aj poslucháča, bolo tiež výzvou. Nedávno som tie skladby počúval, a podľa mňa ide o skvelé veci. Dokonca si myslím, že dnes by som už také dobré texty pre neho nedokázal napísať. Pesnička Slovenská rely je taká dobrá, že nebyť pod ňou podpísaný ja, tak poviem, že autor toho textu je génius.

Napísali ste vôbec text, z ktorého dnes nemáte dobrý pocit?

Mne sa páči všetko, čo urobím. (smiech.) Ak sa mi nepáči, tak to nikomu nedám. Predsa si nemyslíte, že si po napísaní nejakej veci poviem – teda, to sa mi zas podarila debilina, kde by som ju tak mohol uplatniť? Čo dám von, za tým si musím stáť. Musím mať pocit, že v danej chvíli som urobil toľko, koľko som vedel, mohol a vládal. Koľkokrát mi Team vrátil text aj desaťkrát. Habera dokonca robil habaďúry, takmer až podrazy, že jednu vec dal otextovať dvom textárom bez toho, aby im to priznal. Až neskôr som sa dozvedel, že napríklad hudbu na Svet lásku dal aj Petrovi Uličnému. Až potom si vybral moju verziu.

Viacerí textári urobili výborné veci, a dnes píšu texty, ktoré zarážajú. Napríklad Kamil Peteraj, autor nejedného skvostu, píše pre Kristínu. Čo sa musí stať, aby niekto stvoril Vyznanie pre Mariku Gombitovú a dnes napíše Horehronie?

Nechcem hovoriť o konkrétnych menách, ale všeobecne. Každému sa môže prihodiť istá strata súdnosti. Jednoducho píšete, ste úspešný, až uveríte, že všetko, čo robíte, je dobré. Také sklony mám aj ja. Keď však Team chystal album Mám na teba chuť a ja som ho mal otextovať, v istej chvíli som šiel za Haberom a povedal mu, nech sa nehnevá, ale neviem to a nechcem to. Keď som si to porovnal s nasadením pri starých hitoch typu Prievan v peňaženke, zrazu som si pripadal ako staré cesto. Radšej som cúvol. Jednoducho som stratil motiváciu a chuť robiť pesničky. Kto si to neustriehne, môže skončiť tak, ako spomínate. Keď začnete robiť s talentom ako s produktom, zmizne živočíšnosť, už to nie je ono.

Som urážlivý a citlivý na názory iných o mne

Nedávno ste dokončili knihu o Teame, čo bude ďalej?

Niektorí moji vydavatelia dostali grant na niektoré moje knihy. Musím ich teda napísať, aby o tie granty neprišli. (smiech)

Bez grantov to nejde?

Celý život som robil bez nich.

Rypák by sa spýtal – prečo by sme mali z daní dotovať vaše knihy?

Ja by som mu odpovedal, prečo by som mal dotovať cestu zo Stropkova do Prešova, ak po nej nikdy nepôjdem.

A sme doma – prečo majú byť niektorí podnikatelia dotovaní a iní nie?

Keby neboli dotovaní spisovatelia, a to nehovorím o sebe, decká týchto krikľúňov by sa nenaučili nielen čítať a písať, ale ani žiť. Nevedeli by, že toto je čierne a toto biele, zlé a dobré, normálne a nenormálne. Národ si niektorých ľudí váži, a tak si ich chráni, nechce, aby podochli od hladu. Na čo sa ľudia chodia pozerať po dovolenkách? Na automobilky, šroty, alebo na katedrály, obrazy, koncerty a iné veci, ktoré sú hoci aj dotované?

Otázka znie trochu inak – prečo pekár nemá mať dotácie na chlieb a murár na tehly, ak ich spisovateľ dostáva na knihy?

Názoru týchto ľudí rozumiem, veď som sa odmalička živil svojou prácou bez akejkoľvek podpory či grantov. Ale názor, že prácou je len to, čo sa robí lopatou, sa mi zdá byť hlúpy.

To netvrdím. Faktom je, že systém grantov nemôže byť spravodlivý. Ak Hevier dostane peniaze, iný ich nedostane, a naopak. Môže byť horší od vás, ale má známeho v komisii a je za vodou. Koľko takých prípadov tu bolo.

Iste, aj mňa také veci poburujú. Na druhej strane nechcem hádzať všetkých do jedného vreca. Ak niekomu moja práca stojí za to, knihu si kúpi. Ak nebudem mať čo ponúknuť, skončím.

Kedysi ste fungovali na Facebooku, potom ste konto zrušili a máte tam len fanstránku. Čo sa stalo?

Mal som dva dôvody. Ten praktický bol, že to nestíham robiť s plným nasadením, a tak sa mi to nezdalo produktívne. Druhý bol vnútorný – bol som sklamaný sám zo seba. Zrazu som zistil, aký som urážlivý a citlivý na názory iných o mne. Zbadal som svoje ľudské limity, aký viem byť malicherný, že ma rozhádže, ak ma niekto nepochváli, ale kritizuje. Keď potom pribudla organizovaná a zámerná zloba anonymov, pochopil som, že Facebook nie je priestor pre mňa. Fanstránku spravuje kamarátka, ja sa tam ani nemám právo pripojiť. Zato však intenzívne zásobujem svoju webstránku www.hevi.sk, kde mám aj svoj blog, dokonca tam vystavujem svoje obrazy.

ico

Rozhovor bol autorizovaný, Daniel Hevier v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Ale že brutálny hráčsky notebook
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Priesady ako zo škatuľky
  6. Chceš vlastniť nový Galaxy S24, vyskúšaj ho vďaka Try Galaxy?
  7. Každý piaty zomrie
  8. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých
  1. Na zdraví záleží
  2. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  3. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  4. Jar bez únavy: Aktívny životný štýl ako liek
  5. Rozbieha sa online súboj o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  6. Súťaž Fénix – Kultúrna pamiatka roka štartuje online hlasovanie
  7. Štartuje online hlasovanie o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  8. Slováci hlasujú online za najkrajšiu obnovenú pamiatku
  1. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých 12 098
  2. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? 10 659
  3. Budúcnosť VÚSCH je v špičkovej medicíne a spokojnosti pacientov 8 773
  4. Každý piaty zomrie 8 573
  5. Devínska Kobyla teraz 6x dobrodružnejšia: Tipy, čo neprehliadnuť 3 775
  6. Trúfame si pristáť s lietadlom, ale na toto nám odvaha chýba 3 720
  7. Značka Cupra má na Slovensku už šesť nových Cupra garáží 3 506
  8. Ako sporiť na dôchodok? Radí odborník 3 093
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Elena Antalová: Vídala som iného Danka s ochrankou 25 148
  2. Peter Kysela: BUM. A je to tu. 22 455
  3. Ivan Čáni: Tomáško od Tarabov, aj ja som bol „bezdomovcom zasypaným exekúciami“ ako riaditeľ RTVS. 20 671
  4. INEKO: Ambulantní lekári zarábali v roku 2022 v priemere 4 836 eur – najviac pediatri, gynekológovia a všeobecní pre dospelých, najmenej kožní a internisti 16 630
  5. Marek Mačuha: Problém zvaný Tipos 13 755
  6. Martin Sukupčák: Ako SPP distribúcia okráda občanov 11 184
  7. Ján Šeďo: V roku 1982 som sa stretol s mechom udretým, on stále žije ? 11 119
  8. Ľuboš Dobrota: Spolupracujú s cudzími tajnými službami? 7 745
  1. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  2. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
  3. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 75. - V roku 1913 objavil Boris Vilkitský posledné súostrovie na Zemi - Severnú Zem
  4. Post Bellum SK: Pri vysídľovaní na nich v Budapešti kričali: vlastizradcovia!
  5. Yevhen Hessen: Založenie kryptomenovej spoločnosti: kľúčové kroky a úvahy
  6. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 74. - Podmorská expedícia Huberta Wilkinsa na severný pól - 1931
  7. Yevhen Hessen: Zákulisie vydávania: požiadavky a postup
  8. Monika Nagyova: Muži s kyticami, kde že ste?
SkryťZatvoriť reklamu