KNIHA TÝŽDŇA / ZA OZVENOU TICHÝCH HLASOV
Šesť zastavení v knihe Za ozvenou tichých hlasov (F. R. G.), ktoré Oleg Pastier považuje za duchovný kapitál odolávajúci všetkým krízam – to je množstvo rôznorodého materiálu, dômyselne skomponovaného do verbálnych koláží, to sú príbehy života a tvorby umelcov minulého i tohto storočia v chronologickom systéme: tragický príbeh Štefana Krčméryho, hľadanie si miesta Thea H. Florina, „boj“ galandovcov, nevďačný životný osud Ela Havettu, nútené mlčanie Pavla Hrúza či zdanlivá rezignácia Tomáša Janovica. Oleg Pastier popri verbálnych kolážach vytvoril aj grafické, keď využil možnosti rôzneho členenia textov, nadpisov, medzititulkov i typov písma.
Prvý portrét je venovaný absolventovi Sorbonny a Karlovej univerzity, básnikovi, literárnemu kritikovi, prekladateľovi, redaktorovi, organizátorovi slovenského kultúrneho života, ktorý „mal všade otvorené dvere a svojou úprimnosťou a zápalom si vedel získať priateľov a spolupracovníkov“. Ako následok vyčerpávajúcej činnosti sa ohlásila ťažká psychiatrická diagnóza. Nepomohlo ani liečenie vo Švajčiarsku, ktoré mu zabezpečila Alica Masaryková, prezidentova dcéra, ani starostlivosť zo strany matky – Krčméry umrel ako 63-ročný. Môžeme si prečítať niečo z jeho korešpondencie s Hviezdoslavom alebo Škultétym, Denníkové záznamy z psychiatrie či verše, z ktorých, ako sa vyjadril Július Vanovič, sa dvíha vesmír.
Odmietli stalinské uniformy
Svoje fyzické i duševné sily preťažoval aj Theo H. Florin, ktorý doplatil na priateľstvo s Vladimírom Clementisom. Od vojny po rok 1948 bol v diplomatických službách, predtým redigoval časopisy v Paríži, Novom Sade a v Anglicku, v Gottwaldovej vláde bol osobným tajomníkom ministra Clementisa. Po väznení a spoločenskej rehabilitácii mohol publikovať v 60. rokoch. V jeho zápiskoch do čiernych zošitov figuruje mnoho krajín a osobností svetového umenia.
„Svojím spoločným vystúpením odmietli navliecť na seba stalinské uniformy vládneho služobného názoru. Obránili svoj osobný a národný individualizmus, svoj nárok na slobodu prejavu,“ hovorí Dominik Tatarka o skupine galandovcov. Pastier zaradil do tejto časti dobové texty rôznych umelcov a recenzie na výstavy z oboch strán názorového a ideologického spektra. Zaujme päť rozhovorov Juraja Mojžiša z roku 1965 s galandovcami, ktorí podľa neho pomohli vrátiť slovenskému výtvarnému umeniu logiku a „zo scény ich odpratal sochár – funkcionár Kulich“. V knihe je výborné prepojenie výtvarného umenia a literatúry v štúdiách Jána Johanidesa a Júliusa Vanoviča. Všetko je rámcované fundovaným rozhovorom Pastiera s Mojžišom.
„Filmy prežili trezorový nečas“ (Ľalie poľné, Slávnosť v botanickej záhrade) a vôbec nezostarli, ale ich režisér „zomrel na normalizáciu“. Filmová dráha Ela Havettu bola násilne pretrhnutá po roku 1969, na Kolibe nebolo preňho ani miesto pomocného režiséra. Havetta – režisér, fotograf, scenárista, knižný grafik, podľa Pavla Branka filmový mág. „Máloktorý filmár tak rýchlo zažiari a tak náhle zhasne ako Havetta. On, pravda, nezhasol, udusili ho.“ Profil tohto „nonkonformného a vnútorne nezávislého“ režiséra dotvárajú listy Vlada Bednára, rozhovory, posudky na Havettove filmy i spomienky Vincenta Šikulu.
Stručne a zručne
Kapitola o autorovi „najoriginálnejšej prozaickej knihy v slovenskej literatúre 60. rokov“ (Okultizmus) sa začína autorovým vlastným beletrizovaným životopisom. Pavel Hrúz – prozaik, esejista, redaktor, laureát Ceny Dominika Tatarku, bol po roku 1968 vylúčený zo spisovateľského zväzu, mal zákaz publikovať, a tak uverejňoval v samizdatoch. O Hrúzovi vypovedajú listy (najmä korešpondencia s Kadlečíkom), úryvky z knihy Lunetárium, rozhovory s Pastierom, v ktorých sa obidvaja vyjadrujú o pomeroch po novembri 1989. Pastierove otázky sú malými štúdiami o problémoch, ktorými sa zaoberajú: krásna literatúra, masové umenie, gýč, kríza literatúry, nové médiá, ale aj jednotlivec a spoločnosť, túžba jednotlivca byť v nátlakovej väčšine.
„Neviem dlho pútavo hovoriť ani písať. A tak som nútený vyjadrovať sa zručne, stručne.“ Pritom o tvorbe Tomáša Janovica hovorí Pastier ako o aforistickom vyčíňaní. Jeho portrét je poskladaný z rôznych žánrov od viacerých autorov, životopis je popretkávaný množstvom jeho vynikajúcich aforizmov. Po roku 1968 prekonával spolu s inými „všeobecnú depresiu a beznádejné sklamanie“ výletmi s priateľmi do prírody a projektom ojedinelého časopisu Infarkt.
Oleg Pastier vybral o predstavených autoroch materiály, ktoré dokumentujú ich postoje, názory, intelektové schopnosti a vlastnosti. Úryvky z ich tvorby profily dotvárajú.
Ďalšie knihy
Ivan Kadlečík, Oleg Pastier: Spytovanie (Román)
F.R. & G. 2010
Román Spytovanie je pokračovaním dlhodobej spolupráce Ivana Kadlečíka a Olega Pastiera. Ich dialóg o literatúre, umení, hudbe a všeličom inom sa začal v roku 1989 a trvá dodnes. Viac ako dvadsaťročné „spytovanie“ je sondou do rôznych časových a dejinných zvratov nielen Kadlečíkovho životného príbehu, ale aj ponorom a náhľadom do kultúrnych, spoločenských a politických krkolomností rokov minulých a, samozrejme, aj do našej najsúčasnejšej súčasnosti.
Oleg Pastier: Z protiľahlého brehu
F.R. & G. 2008
Rozhovory slovenského básnika a esejistu s osobitými a svojráznymi literátmi, ktorí nikdy nepatrili do žiadneho stáda (Ivan Kadlečík, Pavel Hrúz, Ivan Štrpka, Juraj Raýman, Marián Kubica, Dušan Mitana, Mila Haugová, Egon Bondy, Ivan Mojík, Daniel Hevier, Veronika Šikulová).
Pohybliví nehoria
Editor: Oleg Pastier
F. R. & G., 2009
>Po rozsiahlej a veľmi úspešnej knihe Pohybliví v pohyblivom (2007) pripravil Oleg Pastier ďalšiu objavnú literárno-dokumentárnu prácu o dnes už legendárnej básnickej skupine Osamelí bežci. Kniha obsahuje autentické svedectvá nielen hlavných protagonistov Ivana Laučíka, Petra Repku a Ivana Štrpku, ale aj spisovateľov a hudobníkov, ktorí viac ako štyri desaťročia "spolubežali" s Osamelými bežcami a v mnohých prípadoch aj vlastnou umeleckou tvorbou dotvárali a rozširovali poetiku dlhých nepoetických období pred, ale aj po roku 1989.
