Bratislavský koncert afroamerického tenoristu potvrdil jeho príslušnosť k svetovej špičke.
Afroamerický tenorista Lawrence Brownlee nie je taký slávny ako jeho kolegovia podporovaní masívnym marketingom. Navyše je špecialistom na predverdiovské belkanto, ktoré zaujíma najmä okruh operných fajnšmekrov. V tomto odbore však patrí k svetovej špičke. S výborným orchestrom brnianskej opery na čele s rakúskym dirigentom Thomasom Rösnerom o tom vo štvrtok presvedčil v bratislavskej Redute.
Má úžasne posadený a rezonujúci hlas, ktorý znie v každej polohe absolútne vyrovnane, zachovávajúc si plnosť a lesk aj v extrémnych výškach. Je koncentrovaný a predsa prirodzene spontánny. S postupom večera Brownlee nestrácal na sile, naopak, znel čoraz sviežejšie a voľnejšie. Po interpretačne chúlostivom rossiniovskom bloku, ktorého vrcholom bola krásne vypracovaná ária grófa z Barbiera zo Sevilly, siahol po Donizettim a Bellinim.
V Arturovi z Puritánov i v Ernestovi z Dona Pasqualeho dokázal, že vážnejšie nálady sú mu ešte bližšie než brilantné koloratúrne kaskády. Známu áriu Nemorina z Nápoja lásky obdaril zriedka počutou vláčnosťou, nehou a dokonalou frázou s nádhernými piánkami. Náladovo kontrastnú áriu Tonia z Dcéry pluku zase vyšperkoval sériou perfektných vysokých Cé v úžasnej farbe a znelosti.
