Stretnúť sa s uznávanou osobnosťou geológie, klimatológie a filozofie VÁCLAVOM CÍLKOM je ťažké nie preto, že by nechcel. Diár má stále plný, veľa cestuje, je žiadaný. Jeho návšteva v Bratislave bola udalosťou nielen pre odbornú verejnosť. O našej zemi dokáže rozprávať pútavo, v širokých súvislostiach. Možno vám po jeho slovách bude na nej viac záležať.
Na Slovensko ste prišli s témou o globálnych a lokálnych kameňoch ako o metaforách súčasného sveta. Čo si pod tým máme predstaviť?
Kamene sú mi ako geológovi blízke, prepojil som ich teda s obdobím, v ktorom žijeme. Má to viac aspektov. Prvý je ten, že vzniká potreba vrátiť sa k tomu, kto sme, čo sme. Súvisí to s pojmom vlasť. Lenže tak v Česku, ako aj na Slovensku, v Poľsku, Bielorusku či v Grécku, sa toto slovo už veľmi ťažko používa.
Prečo?
Vypadlo z normálneho povedomia a už ho používajú iba extrémne pravicové spolky. Snažím sa ho preto nahradiť slovom domov. Za posledných dvadsať rokov sme sa pohybovali tak rýchlo, že sme stratili jeho základ, zabudli sme, čo je to zastaviť sa, počkať, uvedomiť si, kým človek je, čo je to národ a až potom pokračovať ďalej.
Ten druhý koncept spojený s kameňmi je, že sme mali Bohuslava Balbína, veľkého barokového učenca. On hovorí: Česi sú ľudia, ktorí žijú v určitej krajine, kde sú isté hory, pod nimi tečú isté rieky, lietajú tam tie a tie vtáky, sú tam také a také kamene, rastliny, a tie sú liečivé alebo nie.
On národnú identitu neskladá z toho, že sme národ Josefa Švejka alebo Jana Husa, teda z nejakej abstraktnej ideológie. K svojmu svetu sa vzťahuje úplne prirodzeným spôsobom a ním je aj materiálová kultúra.
V akom zmysle?
Jedným z materiálov, ktoré nás obklopujú, sú kamene v najrôznejších podobách, ako ich v praxi využívame. My v Česku veľa druhov kameňov nemáme, napriek tomu tvoria náš domov. Majú väčšinou tlmené farby a nezodpovedajú súčasnému estetickému vkusu, nie sú to žiadne farbisté mramory.
V obchodoch sú k dispozícii skôr lacné čínske žuly, indické migmatity a české materiály sa prakticky takmer vôbec nepoužívajú. Keby sme nemali nápisy vo svojom jazyku, pomaly ani nevieme, či sme v Prahe, alebo v Madride, pretože všetko sa na seba podobá, podobní sú aj ľudia, móda.
Čo hovoria čínske kamene o väčšinovom vkuse?
Sú pekné, to určite áno – červené žuly, metamorfované kamene. Krása však nikoho nezaujíma, dôležité je, že sú lacné.
Ako je to dnes s používaním slovenského travertínu? Kedysi sa z neho postavil celý Štefánikov pamätník, dnes sa s ním skoro vôbec nepracuje.
Je neuveriteľné, koľko pražských budov bolo v minulosti pokrytých slovenským travertínom z Dreveníka. Je to však vápenec, ktorý nevydrží dlho v kyslom prostredí. Má dutinky, do ktorých sa dostáva prach a kameň černie, koroduje. Takže dávať dnes travertín na vonkajšie obloženie budov je nezmysel. Ale tým, že je porézny a pôsobí teplo, je veľmi príjemný, má takpovediac ľudský rozmer.
Mimochodom, v starom Egypte, ešte v dynastickom období v 32. storočí pred Kristom, začali robiť veľké nádoby z travertínu, ktoré sa potom v menšom meradle vyrábali ďalších štyritisíc rokov a slúžili na prepravu mastí a voňaviek.
Váš otec ako geológ pôsobil v Tanzánii, keď ste boli malý. Ako si na to spomínate? Viedol vás k svojej profesii?
Otec ma špeciálne nemotivoval, asi to fungovalo nejako podvedome. Pojem kameň mi vlastne hneď začal splývať s pojmom zem. Zbieral som hlavne minerály. Afrika je dosť drsná a s otcom sme boli večne v teréne.
Poznal som krajinu s veľkou zverou celkom zblízka – vyjdete pred dom a slon vám oňucháva plachtu na nákladiaku. Keď máte pätnásť, tak to s vami naozaj zamáva. Okrem zvierat a ľudí sa ešte pamätám na krajinnú monumentalitu, priestor, ďaleké výhľady do krajiny. Inak som ju ako dieťa nereflektoval, všetko som iba prežíval.
Kedy ste krajinu začali prehodnocovať?
Až keď som študoval geológiu na vysokej škole. Tým, že som zbieral kamene, bolo pre mňa veľmi podstatné dostávať sa do mnohých malých dediniek niekde v lesoch a horách, kam by nikto inak nešiel – napríklad do Perneku či do Hnúšte nemáte veľa dôvodov ísť, ak tam vyslovene nebývajú vaši priatelia alebo rodina.
A práve tam sa ocitáte v autentickej krajine s autentickými ľuďmi, kde je to navyše spojené s históriou, napríklad banskou. Keď zbierate kamene, stále uvažujete, ako to so zemou je, ako to mohlo byť, ako sa v prírode niečo mohlo stať. Dotýkate sa zeme, pracujete s ňou, vaša skúsenosť prúdi cez fyzický kontakt s ňou.
Váš otec vraj objavil tanzanit?
Prvý ho opísal. Objavený bol v roku 1969. Je to mäkký kameň, má rôzne sfarbenia – modrasté, červenkasté, zelenkasté – podľa nasvietenia a uhla dopadajúcich slnečných lúčov po vybrúsení. Tanzánia je plná drahých kameňov, je tam veľa rubínov a má ťažbu diamantov. Domorodci vedia, že na kameňoch sa dá zbohatnúť, a preto ich aktívne vyhľadávajú.
Takto to kedysi muselo byť aj v Česku či na Slovensku. Napríklad piesky nad Špaňou Dolinou – tam sa často nachádzajú kamenné palice z doby bronzovej. A vo Vysokých Tatrách vo výškach okolo dvetisíc metrov, o ktorých sme si mysleli, že tam ľudia vôbec nechodili, sa našli pokusy o praveké dobývanie medenej rudy. Znamená to, že krajina bola prebrázdená ľuďmi a oni si tie kamene všímali.
Václav Cílek pred troma rokmi prevzal Cenu Nadácie Dagmar a Václava Havlovcov Vize 97. Je určená ľuďom, ktorých práca výrazne rozšírila ľudské obzory .
Veľa brázdite Česko aj Slovensko. Ktorú oblasť u nás považujete za geologicky najzaujímavejšiu?
V prvom rade nemám veľmi rád frekventované miesta. Na Slovensku mám tri najobľúbenejšie teritóriá: Slovenský kras, kam som veľa rokov cestoval a s miestnym jaskyniarom Jarom Stankovičom sme dávali dohromady dve knihy o Plešivci a Krásnohorskej jaskyni. Ďalšia, naozaj krásna oblasť je Slovenské rudohorie. A napokon Spiš, ktorý mám veľmi rád z hľadiska miestnej kultúry – majstra Pavla, Myšiu hôrku a podobne.
A čo v Česku?
V Česku máme takzvané české granáty, ktoré dnes veľmi často falšujú. Väčšina českých granátov je z Indie alebo z Ruska, alebo sú to čínske šperky dovážané cez Rusko. Pôvodný český granát už pomaly nedostanete. Pekné na ňom je, že nie je veľmi drahý a má krásnu farbu.
A ešte zvyk, ktorý sa k nemu viaže: keď dievča dokončí školu alebo keď sa žena vydá, dostane od rodiny alebo od manžela šperk z českého granátu. Rýdzo slovenským kameňom je zase opál, ale ten má povesť akéhosi ‚klamavého‘ kameňa. Nie je jednoduché niekomu ho darovať.
Keď nie opál, ktorý z našich kameňov je príjemný?
Celkom rád spomínam na kermezit. Vyskytuje sa v okolí Pezinka, sú to tmavočervené ihlice ako slnko. Veľmi cenené sú aj vzorky rúd z okolia Banskej Štiavnice a Kremnice. Tie kryštály nemusia byť veľmi veľké – napríklad v Rumunsku existujú väčšie. Ale keď takúto vzorku beriem do ruky, tak si poviem – áno, rozvoj baníctva, 16. storočie, veľké obchodné kontakty, obchod s meďou.
Je to obdobie, keď sem prúdila renesancia, luteránstvo, žil tu majster Pavol. Práve teraz by mala vyjsť v Prahe kniha Poučení o zručnosti hornické od Christopha T. Deliusa. Bol to profesor baníctva z Banskej Štiavnice a v roku 1772 spísal hrubú knihu, ktorá sto rokov fungovala ako spoľahlivá banícka príručka.
Teraz prvýkrát vychádza v českom preklade, bolo na to treba zohnať veľa peňazí a prekladateľa-nadšenca, ktorý sa vyzná v banskej terminológii osemnásteho storočia.
Veríte tomu, čo sa hovorí o energiách v kameňoch?
Neobľubujem koncept skrytých energií, ľudia si v tomto smere dosť vymýšľajú, ale páči sa mi stav, že cítite k nejakému kameňu niečo viac ako k iným veciam. Práve Čína je typická tým, že stále pracuje so životnou energiou – s čchi. Na rozdiel od nás to však kontroluje esteticky.
Myslím, že ľudia by sa mali kameňmi obklopovať, skúšať rôzne kamene, byť s nimi v kontakte. Pozorujem to sám na sebe, rád sa kameňov dotýkam a najradšej mám tie opracované, takzvané pazúriky, praveké nástroje.
Pri nakrúcaní seriálu Magické hory (pre Českú televíziu) sprevádzala Václava Cílka herečka Květa Fialová, ktorá aj napriek veku preukázala obdivuhodnú formu.
Ako sa dnes vo všeobecnosti cení geológia v porovnaní s minulosťou?
Je čoraz menej ľudí, ktorí poznajú svoju zem. Poznať znamená prebrázdiť ju, a to stojí veľa času a peňazí. Prírodovedci – hlavne biológovia či zoológovia – mali väčšinou konkrétnu skúsenosť so zvieratami. A dnes sa na biológiu hlásia ľudia, ktorí možno nikdy v živote nevideli kozu.
Dnes je väčší dôraz na písanie, spracovanie výsledkov a menej na konkrétne skúsenosti. Viac vnímame každodennú semiotiku a menej to, čo je za ňou. V Prahe Karlovke neďaleko DAMU, kde prednášam, je kaviareň Disk. Sú tam veľké kamenné stĺpy z čierneho diorytu a bieleho kararského mramoru, nikto si ich však nevšíma a študenti na ne pokojne vylepujú plagáty a inzeráty.
A pritom je to nádherný veľký kus kameňa, ktorý by dnes už nikto nezaplatil. Súvisí to s tým, že nad predmetmi hmotného sveta ľudia veľmi nehĺbajú, nečítajú ich.
Čo predpovedáte ako klimatológ?
Toto obdobie odíde a príde iné. Nové obdobie sa však vždy rodí v ťažkostiach, čo znamená, že nie je na čo sa tešiť.
Ako to vidíte povedzme o takých tridsať rokov?
V západnej civilizácii existujú záznamy o 66 ekonomických krízach, ktoré prebehli v priebehu posledných dvesto rokov. To znamená, že priemerná ekonomická kríza trvá tridsať rokov.
Pri nej klesajú ceny nehnuteľností do tridsať percent, nezamestnanosť rastie asi o sedem percent. Nezamestnanosť vo vyspelých ekonomikách sa dlhodobejšie udržuje, v menej vyspelých rýchlejšie rastie. HDP naopak pomerne rýchlo rastie vo vyspelejších ekonomikách, ale to nevedie k blahobytu, skôr systém nemôže ísť ďalej, ale máte našetrené dosť ako spoločnosť, aby ste investovali do niečoho ďalšieho.
Je dobré uvedomiť si, že v Česku aj na Slovensku sa ľudia majú najlepšie, ako sa mali za posledných tisíc rokov. A že politické reprezentácie sú tu najlepšie, aké môžu byť.
Vyzerá to, že ste zmierený s tým, ako svet okolo vás funguje.
S tým sa asi nedá úplne zmieriť. Len sa pokúšam aktívne niečo robiť so svojím nepokojom a nie nadávať na pomery, čo je typická česká a zrejme aj slovenská reakcia. Poviem to takto: začiatkom roka sme začali dávať dokopy knižku s väčšou skupinou autorov, ktorá sa volá Tri sviece za budúcnosť. Sú to sviece zo synagógy v Terezíne. A sú symbolmi pre tri návody konca sveta. Prvá je svieca psychológie a duchovného života, druhá ekonómie a sociológie a tretia praktického života.
A ten koniec sveta je kde?
Ten pravdepodobne už bol. Neviem to presne, ale zhruba pred dvoma rokmi. Je to koniec sveta takého, aký sme poznali. V posledných rokoch veľa čítam správy o stave sveta, vydávajú ich banky, ministerstvá, mimovládne organizácie, Ekonomické fórum v Davose alebo napríklad Kráľovská spoločnosť v Londýne.
Spája ich jedna téma – že sa nachádzame v nejakom veľkom prelomovom období, ktoré sa týka prakticky všetkého – energetiky, spotreby, starnutia populácie. Tento prelom asi nebude jednoduchý, ale minimálne v našej časti sveta by nemal mať charakter katastrofy, skôr tak dvadsať-tridsať rokov trvajúceho prechodového obdobia.
Myslím si, že sa to už začalo krízou v roku 2008, že teda už žijeme v nejakom inom svete, ale ešte zo zotrvačnosti vnímame ten starý.
