Názov piesne Zvonky šťastia nadobúda nový význam. Film s rovnakým názvom sa premieta na Art Film Feste. Talentovaní speváci z osady Dolina - Víťaz v ňom hrajú, že sú Karel Gott a Darinka Rolincová, a v skutočnosti túžia po tom, že sa s nimi stretnú a so svojou hudbou prerazia. Môžu veľké sny pomôcť Rómom vymaniť sa z predurčeného osudu? Aj o tom hovoria režiséri MAREK ŠULÍK a JANA BUČKA.
Pred dvomi rokmi ste s rómskymi spevákmi nakrútili film Cigarety a pesničky. Prečo ste sa k nim chceli vrátiť?
Marek Šulík: „Chceli sme nakrúcať s Rómami, ktorí sú schopní prekročiť hranice okolo seba a zmeniť svoj život. Chodili sme po osadách, ktoré sme si zapamätali z hudobného výskumu Jany Belišovej - my sme vtedy robili video dokumentáciu a vracali sme sa k istým zaujímavým typom. A šli sme aj do osady Dolina – Víťaz. V tom výskume nám pôvodne ani nechceli zahrať, ale napokon pozháňali aparatúru a ďalších hudobníkov, až ich nakoniec bolo v kuchyni toľko, že sme sa tam my nezmestili. Keď sme sa potom do osady vrátili nakrúcať, kapelu sme už nenašli. Stretli sme však Marienu s Romanom, ktorí sa nám zapáčili, pretože boli hraví a mali zmysel pre humor.“
Ako sa vám hľadala nová téma?
Jana Bučka: „Pôvodne sme si mysleli, že nakrútime film o tom, ako Mariena robí film o živote Rómov, pretože raz povedala: Dajte mi kameru, ja nakrútim film o skutočnom živote Rómov! Časom sme pochopili, že by bola pre ňu ťažká úloha, aby to všetko utiahla, a tému sme hľadali znova. Keď prídete do osady, stále počúvate iba o tom, ako sa majú zle a akí sú odkázaní na pomoc. Oni pritom plačú a vy ste zúfalí, pretože im neviete pomôcť, a filmov, kde sa stále sťažujú, je veľa. Aj pre nás to bolo dosť depresívne.“
Marek Šulík: „Vtedy si však Jana spomenula, že raz nám Mariena s Romanom rozprávali o svojich idoloch, že sa im páči Karel Gott a Darinka Rolincová. Tak ich poprosila: A nemohli by ste hrať, že ste ľudia, ktorých máte radi? Najprv sa okúňali, potom sa však naštartovali a zrazu to bolo hravé, vtipné a zároveň skutočné.“
Čo môže priniesť film, ktorý je takou hrou?
Marek Šulík: „Mariena s Romanom sa na tom zabávali, oslovovali sa Karle a Darinko, dávali svojim životom fazónu luxusu a tomu prispôsobili dialógy. V konečnom dôsledku však tie dialógy mohli naplniť len vlastnými životmi a vlastnými skúsenosťami. Pretože nepoznajú život Karla Gotta ani Darinky Rolincovej, poznajú len svoj. Teraz ti ukážem svoju novú vilku, povedal raz Roman Mariene – a ukázal pritom na svoju chatrč.“
Takže hoci film vyzerá ako veselá hra, nakoniec je to smutný príbeh?
Marek Šulík: „Jedna vec je chcieť urobiť film o Rómoch nejako inak, netradične. Druhá je, že realita je stále rovnaká. Stále narazíte na bezvýchodiskovú situáciu. Cítite sa strašne, cítite aj zodpovednosť, že by ste im mali pomôcť, ale neviete ako. Nepoznáte spôsob, nemáte peniaze. Skúšal som si predstaviť, čo by som robil na ich mieste. Keby som od narodenia žil s pocitom, že ma všetci nenávidia, dávajú mi najavo, že som hlúpy, segregujú ma, že ma podozrievajú, že niečo ukradnem a keby som nemal vzdelanie ani prácu... Oni si uvedomujú svoju izolovanosť a smútok je vždy prítomný.“
Roman sa aj vo vašom filme rozplače. Čakali ste, že aj taká chvíľa popri tej hre príde?
Jana Bučka: „Bolo to práve vtedy, keď nahrávali na video odkaz Karlovi a Darinke. My sme im len nastavili kameru a vyzvali ich, aby hovorili o svojom ťažkom živote, aby ich idoly získali predstavu o tom, ako žijú. Roman to v jednej chvíli neuniesol....“
Video im posielali s nádejou, že sa raz stretnú. Aký zmysel môžu mať pre Rómov takéto sny?
Jana Bučka: „Povzbudzujú ich, zlepšujú im realitu.“
Marek Šulík: „Neviem, stojí to asi za úvahu. Ilúzia nám pomáha prežiť, lenže... Je to iné, ako keď veríte nejakému ideálu. Ilúzia je vždy omyl, napokon, na záver sa rozpadne aj v našom filme.“
Jana Bučka: „Marek, v divadle je to predsa také isté. Aj v ňom sa vytvára ilúzia, ktorá je umelá. Ale všetci tej ilúzii uveria, stáva sa skutočnou a nakoniec sa v nej zrkadlí niečo pravdivé.“
Marek Šulík: „Ale čo keby som ja teraz v mojich 38 rokoch začal veriť tomu, že budem kozmonautom?“
Jana Bučka: „To je extrém.“
Marek Šulík: „Taký istý extrém, ako veriť, že za mnou príde Karel Gott. Môžeš Mariene a Romanovi držať palce, aby prerazili ako speváci a zapĺňali štadióny, ale vieš, že sa im to nepodarí a že sa upínajú k niečomu mylnému.“
Čo ste cítili z nich? Oni tomu naozaj verili?
Jana Bučka: „Hoci by ich také sny mohli motivovať, cítili sme v nich istú rozpoltenosť, občasné dezilúzie. Oni aj tak neprídu, vravela v jednej chvíli Mariena. Ale Roman jej odpovedal: Ale prídu, prídu, prečo by neprišli?“
Marek Šulík: „My sme sa ich aj pýtali, čo by ste robili, keby naozaj prišli? No, povedali, urobili by sme im kávu... Ich prístup je teda čisto fanúšikovský. Majú pocit, že keby sa dotkli svojej hviezdy alebo mali od nej podpis, že by to nejako zmenilo ich život.“
Paradoxné je, že dnes v čase marketingu by Darinka a Karel naozaj mohli za nimi do osady prísť.
Marek Šulík: „Karel Gott je starý pán, ráta svoje sily, nepotrebuje chodiť do osady. Príchod Darinky by mohol byť reálny. Na premiéru nepríde, má niečo iné, ale DVD jej pošleme.“
Musí prísť filmár, ktorý trochu konštruuje a nakopne realitu, aby sa niečo v živote Rómov zmenilo?
Marek Šulík: „Rómovia sú odkázaní na pomoc zvonka. Mám napríklad jednu utkvelú predstavu a stabilnú otázku, ktorú sa stále pýtam: Prečo nechováte sliepky? Je to lacné, mali by ste vajíčka, mäso za pár eur. Lenže oni vraj nemajú tradíciu niečo chovať, báli by sa tiež, že im sliepky susedia pokradnú. Ale keby sa pre nich vymyslel nejaký sociálny program, so stálou kontrolou a pomocou, to by postupne mohlo pomôcť.“
Jana Bučka: „Tam, kde sú komunitné centrá, rómske osady napredujú. Tam sa Rómovia učia, prijímajú užitočné návyky a sú schopní napredovať. Sú aj veľmi vďační. Ak aj v prvom pláne takúto pomoc nepochopia, neskôr ju ocenia.“
Aká je teda dnes vaša skúsenosť? Aké filmy o Rómoch treba nakrúcať?
Jana Bučka: „Silná bola naša pôvodná téma – nájsť niekoho, kto sa pokúša vymaniť z predurčeného osudu a sledovať, ako narážajú jeho sny na realitu. Môže ho to frustrovať, ale myslím si, že aj nereálne sny sú pozitívne.“
Marek Šulík: „Mne sa páči, ako sme nakrútili Cigarety a pesničky. Preložili sme v ňom texty ich pesničiek a dialógy, a ľudia, čo ho videli, mali zrazu pocit, že im viac rozumejú. Nielen jazykovo, ale aj emocionálne. Dramaturg Jan Gogola mladší nám povedal: Dajte si pozor – je rozdiel, či sa divák smeje na nich, alebo s nimi. A to je asi ono, cítiť sa súčasťou tých príbehov...“
Zrejme ste možnosti takého filmu konzultovali aj na festivale v Jihlave, kde ste na stredoeurópskom workshope vyhrali Zlatý lievik za projekt, ktorý prešiel najväčším vývojom.
Marek Šulík : „Pracovali sme tam s vynikajúcimi filmármi z celého sveta. Niektorí vraveli, že televízie sú filmami o Rómoch vyčerpané, také predsa nakrúcajú aj v Taliansku, Francúzsku, Rumunsku. Preto nemá zmysel ukazovať, aké je to všetko hrozne smutné a ako sa im nedá pomôcť. My sme sa snažili pracovať s ich tvorivosťou, víziou a zisťovať, čo všetko sú schopní obetovať, aby sa to zmenilo. Jeden pán z Francúzska nám v Jihlave povedal, že nikdy nevidel dobré filmy o Rómoch. A iný pán z nemeckej televízie zase smutne tvrdil, že toto je tento rok tretí film s Karlom Gottom, ktorý mu ponúkajú. Tak neviem, ako to je.“
