Zámok ukrývajúci svet

Po Procese siahlo divadlo Astorka Korzo ’90 po ďalšej Kafkovej knihe.

Meno Franza Kafku pôsobí aj dnes priam hypnoticky. Mnohí si z neho vytvorili mýtus, ďalší sa nechávajú unášať jeho schopnosťou postihnúť bizarnú a grotesknú realitu nášho sveta, iní ho vnímajú len ako jednu z turistických atrakcií, pre ktorú sa oplatí navštíviť českú metropolu. Kafkovi sa nedá uprieť nadčasovosť odkazu, v ktorom veľmi ostro kritizuje absurdné a byrokratické pomery v štáte. Tieto javy spoľahlivo dobre fungujú nielen v obdobiach totalitných režimov, ale aj v našej dobe nákupných centier, hypoték či reklám.

To by mala byť dostatočne živná pôda pre divadlo Astorka Korzo´90, ktorej súbor už roky pracuje so spojením groteskného a psychologicky prepracovaného herectva. Dokázali to už vo svojej inscenácii Proces.

Po rokoch sa dramaturgia vracia s dramatizáciou jeho ďalšieho románu Zámok v réžii Romana Poláka.

Už výberom titulu ponúkajúceho množstvo interpretácií sa môže zdať, že sa súbor vracia k dnes už legendárnej poetike svojich komorných inscenácií založených na absurdite a nadsázke so silným odkazom.

Polák ale Kafku neinterpretuje, snaží sa vytvárať svojbytný svet, ktorý sa nachádza takmer v bezčasí bez zjavnej aktualizačnej narážky, alebo jednoznačného výkladu. To môže byť problém pre bežného diváka, ktorý sa ťažšie dostáva do neurčitého sveta zakomplexovaných postáv a postavičiek, ktoré škodoradostne stavajú svoju existenciu na utrpení druhých, rovnako ako aj pre znalých divákov so svojou pevnou predstavou.

Spolu s Danom Majlingom Polák ponechal z románu všetky dôležité dejové body, ktoré zdramatizovali bez veľkých zásahov. To sa aj prejavilo na tempe inscenácie, ktorá z rytmizovanej grotesknejšej prvej časti prešla do realistickejšej a rozvláčnej druhej polovice. To už vnímanie diváka, vzhľadom na dĺžku a náročnosti samotnej filozofie autora, mohlo byť rovnako otupené ako zememerača K.

Roman Polák hlavnú úlohu zveril mladému hercovi Jurajovi Lojovi, pôsobí stratene a odovzdane, ale postupne nadobúda väčšiu istotu a rozhodnosť. Je viac nechápajúcim cudzincom ako buričom. Pomocníci Mariána Labudu ml. a Gabriela Tótha trefne a zohrato skúšajú zememeračovu trpezlivosť.

Rebeka Poláková ako Frída má sklon miestami zbytočne dodávať postave psychologické vysvetlenie, ale pritom v scénach s pomocníkmi, v ktorých sú groteskne vtipné. Vydarene komicky pôsobí Boris Farkaš, Ady Hajdu či Zita Furková. Už rozpačitejšie vyšli časté výjavy s pravidelnými sexistickými narážkami, ktorými oplývajú v rôznej miere všetky postavy.

Scéna Toma Cillera vzhľadom na možnosť vizualizácie kafkových slovných hračiek pôsobila minimalisticky, okrem závejov skartovaných dokumentov, v ktorých sa brodia herci či maskami. Spolu so svižnou hudbou Lucie Chuťkovej rytmizuje dej svojimi častými zmenami na rôzne priestory.

Zámok aj napriek neprítomnosti aktuálneho odkazu, v ktorom sa netriafa do niekoho konkrétneho, je po veľmi pozornom vnímaní zamyslením nad nefungujúcim systémom sveta, ktorý nemôžeme nikdy veľmi pochopiť, môžeme na neho len nadávať, bojovať s ním a idealisticky veriť, že jeho existencia je len sen.