Bez čierneho humoru by to nešlo

Vydané 2. 7. 2012 o 16:30 Autor: Alexander Balogh

Slovenka ALEXANDRA SALMELA už niekoľko rokov píše vo fínčine, v jazyku krajiny, kde žije. Predvlani tam získala za román 27 čiže smrť robí umelca prestížnu cenu za najlepší fínsky debut. Jeho vlaňajší preklad sa dostal do finále Anasoft litery.

Odchádzali ste do Fínska s predstavou, že tam budete systematicky písať, živiť sa literatúrou?
„Napadlo mi to až vo chvíli, ako sa tá šanca objavila. V podstate to bola náhoda. Trochu som sa zľakla rečí, že počas materskej dovolenky mi zlenivie mozog, tak som sa zúčastnila na literárnej súťaži pre ľudí, ktorých materinským jazykom nebola fínčina. Poslala som tam krátku poviedku, skončila som druhá a vtedy som sa rozhodla vo vydavateľstve opýtať, či by prípadne mali záujem aj o niečo rozsiahlejšie.“

To niečo rozsiahlejšie malo vyše tristo strán. Nebolo to odvážne knižne debutovať veľkým románom, väčšinou sú prvými pokusmi básne či poviedky.
„Kedysi som písala poéziu, celkom úspešne som sa mihla aj na Wolkrovej Polianke, niečo mi vyšlo aj v Dotykoch, ale v istej fáze som si uvedomila, že poézia mi nejde. Že to, čo píšem, je dosť príšerné na to, aby som tým obťažovala svet aj seba samu. Aj poviedky sa mi tiež nejako zasekli, a tak som sa písaniu istý čas nevenovala vôbec. A ten rozsah? Teraz sa v porote tej fínskej debutovej súťaže sťažujú, že im prichádzajú samé hrubé knihy, šesťstostranové, ľudia asi začínajú mať pocit, že im malé formy nestačia. Takže tých mojich tristo strán ešte ujde. Navyše, ako čitateľke sa mi poviedky zdajú akési prikrátke.“

Motívom vašej knihy je takzvaný syndróm 27, vek, v ktorom zomreli viaceré rockové hviezdy. Kedy ste ho začali vnímať vy?
„Vlieklo sa to so mnou a s ľuďmi okolo mňa od nejakých 14 - 15 rokov, keď zomrel Kurt Cobain a nám sa nejako začali spájať veci okolo našich idolov. Samozrejme, v štrnástich sme si mysleli, že 27 je dôchodkový vek, dovtedy treba dokázať všetko. Ale to sa  postupne začalo meniť, ľudia z môjho okolia už strácali umelecké či cestovateľské ambície, svet sme príliš nezmenili, skôr on zmenil nás.“

Kniha má náročnú štruktúru, dve dejové línie, viacerých rozprávačov so špecifickým jazykom. Mali ste vopred jasnú predstavu, ako bude vyzerať alebo sa vám to košatilo postupne?
„Vyvíjalo sa to samočinne v priebehu písania. Prvým semienkom bola úvodná kapitola Angie 27, príbeh pseudoumelkyne, ktorá sa jedného rána zobudí a s hrôzou si uvedomí, kam jej život speje. Potom sa k tomu pridávali iné veci, uvedomila som si, že len tento príbeh nestačí, že to neunesie. Takže som pridala druhú dejovú líniu, polohipisácku rodinu, kde protipólom Angie je matka Piia.“

Jej príbeh ste vyrozprávali iným spôsobom, z viacerých pohľadov.
„Príbeh Angie je sebastredný, egocentricky podaný, preto som chcela, aby sa na Piiu pozeral niekto zvonka. Nebolo ľahké nájsť takého objektívneho rozprávača, tak som to roztrieštila na kúsočky a vybrala som si tri diametrálne odlišné optiky. Prehnane pozitivistický Pánprasiatko, sarkastická Kassandra a Opel Astra, ktorý skôr než by rozprával príbeh, tak ho nahráva. Prelínanie troch rozprávačov a hlavného príbehu bolo náročné aj z hľadiska zachovania symetrie i rytmizácie.“

V súvislosti s vašou knihou sa vyskytli aj charakteristiky, že je to humoristický román. Súhlasíte s tým?
„Humoristický román vo mne evokuje niečo iné, ale zasmiať sa na tom určite dá, humor to má, hlavne čierny. Nemyslím si totiž, že by sa z tej témy dalo niečo normálne vydolovať, keby sa človek pri tom bral smrteľne vážne.“

Ako sú na tom Fíni s humorom?
„V ich literárnej tradícii je bežný teplý ľudský humor, keď sa autor postaví na stranu hlavného hrdinu napriek tomu, že si uvedomuje jeho nedokonalosť. Humor mojej knihy, sarkastický až cynický, bol pre nich nový, ale spolu s prácou s jazykom to na nich pôsobilo sviežo.“

Kniha vyšla aj v češtine, chystajú sa preklady do poľštiny a taliančiny, nemáte ako dramaturgička ambíciu uviesť ju aj v divadle?
„Ja nie, ak to niekto chce urobiť, brániť sa nebudem, ale nie som fanúšikom takého recyklovania diel.“

Čo druhá kniha, tá je testom, či autor dokáže nadviazať na úspešný debut.
„Áno, je to prekliate druhej knihy. Mám dvojjazyčný projekt, ktorý už vo Fínsku slušne pokročil, mala by vyjsť zbierka krátkych rozprávok ilustrovaných Martinou Matlovičovou. Zaujímavé je, že Leena Parkkinenová, ktorá vyhrala debut roka predo mnou, vydala tiež ako druhú knihu rozprávky.“

autor: VIERA ČAKANYOVÁ

VIDEO

Alexandra Salmela rozpráva a číta z knihy
video

ico

Čo je Anasoft litera

Dnes začíname uverejňovať seriál, v ktorom každý týždeň postupne predstavíme desiatku finalistov 7. ročníka ceny Anasoft litera 2012. Cena sa udeľuje za najlepšie pôvodné slovenské prozaické dielo alebo za preklad pôvodného prozaického diela autorov, ktorí sú občanmi SR a ich diela sú knižne vydané v predchádzajúcom kalendárnom roku. Organizátorom je o. z. ars_litera, generálnym partnerom je Anasoft APR.

Spomedzi 141 hodnotených kníh odborná porota (Tomasz Grabiński, Gabriela Magová, Vladimír Petrík, Michal Rehúš a Ivan Štrpka) vybrala do finále desať titulov v abecednom poradí: Balla: V mene otca; K. K. Bagala, Juraj Bindzár: Bez dúhy (plebejský román); Orman, Péter Hunčík: Hraničný prípad; Kalligram, Zuska Kepplová: Buchty švabachom; K. K. Bagala, Maroš Krajňak: Carpathia; Trio Publishing, Silvester Lavrík: Zu; Kalligram, Michaela Rosová: Dandy; K. K. Bagala, Alexandra Salmela: 27 čiže smrť robí umelca; Q111, Veronika Šikulová: Miesta v sieti; Slovart, Svetlana Žuchová: Zlodeji a svedkovia; Marenčin PT.

Víťaz, ktorého vyhlásia 20. septembra, získa prémiu 10-tisíc eur. Doterajšími laureátmi sú Pavel Vilikovský, Marek Vadas, Milan Zelinka, Alta Vášová, Stanislav Rakús a Monika Kompaníková.

Svojho víťaza si určia aj čitatelia, ktorí môžu hlasovať na www.kultura.sme.sk. Cenu čitateľov denníka SME doteraz získali: Pavel Vilikovský, Jaroslava Blažková, Dušan Dušek, Viliam Klimáček, Pavol Rankov a Veronika Šikulová.

ico

Otrávená whisky Roberta Johnsona

(úryvok)

Zobudila som sa a myseľ mi rýchlosťou blesku preťal jasný pocit, že mi je dobre. Potom som sa otočila na brucho a celú moju bytosť ovládla taká obrovská búrka utrpení, až som pochopila, že som sa totálne mýlila.
Otvorila som to oko, ktoré bolo ochotné otvoriť sa, a radostné neónové svetlo pouličných lámp mi cez okno udrelo priamo do najhlbšieho a najzraniteľnejšieho zákutia mozgu.
Spočiatku som to pokladala za opicu.
Potom som si uvedomila, že som lepkavá a slizká a zacítila som pach spermy.
Potom som si spomenula.
Je mi na grcanie.
Diabol ma postaví na nohy a vlečie pred zrkadlo.
„Všetci dobrí chlapi majú veľa ženských,“ smeje sa Diabol.
„Ale ženská, ktorá ma veľa mužských, je kurva, nech by mala akokoľvek dobré srdce. No pozri sa na hentú, čo nevyzerá úplne ako kurva?“
Pozerám sa na neznámu ošumelú ženu, ktorá na mňa zo zrkadla civí prázdnymi očami. Nedokážem povedať, či je dobrosrdečná, alebo kurva. Alebo oboje. Vidím, že je škaredá, bledá a má nemožnú pleť.
„Všetky ženské nemôžu byť krásavice,“ škerí sa Diabol. „Chlap sa často musí uspokojiť s mrzkou. Alebo so starou. Alebo so starou a mrzkou. Niektorí také dokonca vyhľadávajú. Starajú sa aj o chlapov, aj o decká a trtkajú posadnutejšie ako mladé pipušky. Aspoň tak mi to tvrdil jeden chlapík a ešte podčiarkol, že za babami sa mu oplatilo chodiť, aj keď mu potom z pomsty naliali otrávenú whisky a nikto z miestnych dedinčanov sa mu neodvážil zavolať lekára. Prekliaty zapadákov aj s jeho obyvateľmi: radšej toho negra nechali skapať, len aby si s ním nemuseli babrať tie svoje špinavé paprče. No, aspoň, že ho nezlynčovali. Úbohý neger, bol som nútený zobrať ho sem k nám mierne predčasne. Nie kvôli tomu, že by to bol býval zlý človek, kdeže. My sme len svojho času, keď sme sa stretli na krížnych cestách, uzavreli takú zmluvu: ja som mu dal do daru gitaru a čarodejné prsty, on mi na revanš sľúbil dušu. Osobne som ho sem tak skoro vôbec nechcel, ten chlap hral fakt hovadsky dobre, ho-ho, ho-vad-sky dobre, bol by som ho mohol počúvať ešte celé roky. Bol taký mladý, mal len dvadsaťsedem. Presne povedané, dvadsaťsedem rokov, tri mesiace a osem dní. Vlastne bol vtedy úplne rovnako starý ako ty dnes. To je ale náhodička... Stále ma to máta, po ňom sa mi už rovnako nadaný kus vytvoriť nepodarilo. Škoda... Ale čo narobíš.“

ico

Fórum kritikov

Salmela napísala zaujímavú skladačku, koláž rôznych pohľadov na svoje románové postavy, počnúc sarkastickou škodoradostnou mačkou a končiac infantilno-rozprávkovým pohľadom plyšového prasiatka. Prehliadke svojich skrachovaných zúfalcov, ktorým nefungujú vzťahy, rodiny a vlastne ani zdravé osobnosti, tak dala dôvod, prečo ju čítať. A my postavy sledujeme ako pokusné potkany v klietke a s výnimkou spisovateľskej antihrdinky im vlastne ani nevidíme do hláv. Čo je azda lepšie ako banálne literárne psychologizovanie. V tomto je text najsilnejší - z odstupu pomaly buduje stavebnicu, ktorá síce nemá žiadny príbeh, no je viac než len ďalším štylistickým cvičením.                                               Tomáš Prokopčák, SME

Je to román o dozrievaní, hľadaní identity a zmyslu života, ale aj o odhodení ideálov, rezignácii či predstieranom rodinnom šťastí. V žiadnom prípade však nejde o vývinový román 19.  storočia, ale o  moderné rozprávanie, v ktorom sa prelínajú tak štýly písania, ako aj literárne druhy. Príbeh podávajú štyria rozprávači, každý z nich vidí realitu inak, čím sa do popredia dostáva problematika objektívneho hodnotenia vecí a javov. Nemalú úlohu v texte zohrávajú irónia a vtip: nielenže vytvárajú odstup od zobrazovaného, ale sú aj nástrojom spoločenskej kritiky.                                                                               Eva Bubnášová, LIC

Hlavné správy

EKONOMIKA.SME.SK

Rubeľ posilňuje, trh cíti vládne miliardy aj Vianoce

Prezident Putin tvrdí, že ruské spoločnosti majú na účtoch stovky miliárd dolárov.

EKONOMIKA.SME.SK

HB Reavis predal Aupark Košice s vežou a kasárňami so ziskom 40 miliónov

Investičná spoločnosť NEPI má popri žilinskom už aj košické nákupné centrum.

ROMOVIA.SME.SK

Spoplatnený obsahRómsky policajt: Polícia je v osade nepriateľom

Rómsky policajt tvrdí, že polícia je pre Rómov otvorená iba na papieri.

AUTO.SME.SK

Videoautoškola: Skúmali sme, ako jazdia čerství vodiči

V praxi sme spoznali nedostatky absolventov autoškôl.

Alexandra Salmela (1980) sa narodila v Bratislave, vyštudovala dramaturgiu na VŠMU a fínčinu v Prahe na KU. S manželom a dvoma deťmi žije v Tampere.

Alexandra Salmela (1980) sa narodila v Bratislave, vyštudovala dramaturgiu na VŠMU a fínčinu v Prahe na KU. S manželom a dvoma deťmi žije v Tampere.

Foto: SME – GABRIEL KUCHTA

  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní