Tohtoročného jedenásteho pokračovania Bienále európskej drámy vo Wiesbadene sa zúčastnilo 31 divadiel z 25 krajín. Všetky hry sa hrali v origináli so simultánnym prekladom do nemčiny.
Tematicky predstavujú tri desiatky inscenácií zväčša pestrú zmes tém, príbehov, žánrov. Ale v tomto roku výrazne prevažovali nie práve „najveselšie“, zato veľmi príbuzné spoločné témy: nacionalizmus, xenofóbia, rasizmus, náboženský fanatizmus.
Samozrejme, že najfrekventovanejšie boli otrasné skúsenosti národnostných konfliktov, ktoré zasiahli najmä južnú Európu a bývalý Sovietsky zväz. Sympaticky však pôsobilo najmä to, že ich divadelné zobrazenie nemalo už len tragickú podobu (hoci skutočnosť bola najmä na Balkáne viac než tragická), ale po odstupe viacerých rokov najmä mladší divadelníci dokázali vnímať aj groteskný a absurdný rozmer bratovražedných konfliktov.
Prekliati zradcovia
Koprodukcia divadelníkov zo Srbska, Bosny-Hercegoviny a Kosova oživila ich autentické spomienky a zážitky z vojnového detstva. Slovinci inscenovali sériu groteskne-hororových nacionálnych konfliktov v predstavení Nech sú prekliati zradcovia našej vlasti. Národnostné trenice medzi hercami v jednom divadelnom súbore vyhrotili až tak, že sa navzájom niekoľkokrát postrieľali a potom opäť a opäť ožívali, aby svoje absurdné verzie mohli doviesť do úplného konca.
Rumuni inscenovali simultánne vo viacerých interných i externých priestoroch pestrú mozaiku interaktívnych výstupov, kým Íri uviedli jednu s najšokujúcejších inscenácií: priam dokumentárnu „správu“ o sexuálnom zneužívaní chlapcov v katolíckych detských domovoch v Írsku, spracovanú na základe takzvanej Ryanovej správy z roku 2009.
Spišákova Naša trieda
O slovenskom jednoznačnom úspechu: inscenácii Napichovači a lízači Dušana Vicena a divadla SkRAT sme už informovali. Ale Slovensko sa prezentovalo aj zásluhou režiséra Ondreja Spišáka, ktorý inscenoval drámu Tadeusza Słobodzianka Naša trieda vo varšavskom divadle Na Woli. Autentickú drámu o vražednom antisemitizme v poľskom mestečku Jedwabne uviedlo v roku 2009 aj Národné divadlo v Londýne; v Poľsku získala hra najvýznamnejšiu literárnu cenu Niké v roku 2010. V Bratislave sme ju mohli nedávno vidieť aj vďaka Poľskému inštitútu na prehliadke Nová dráma.
Najväčším zážitkom však bola vo Wiesbadene vyše štvorhodinová inscenácia poslednej hry rakúskeho dramatika Petra Handkeho Ešte stále búrka, ktorú uviedlo divadlo Thalia z Hamburgu v réžii Dimitera Gotscheffa. Je to opäť autentická spoveď, tentoraz o osudoch jednej rozvetvenej slovinskej rodiny v rakúskych Korutanoch a neskôr po „anšluse“ Rakúska už v Hitlerovej Ríši.
Príbeh jednej rodiny v strednej Európe je svedectvom o histórii, ktorá sa v mnohom podobá na osudy viacerých susedných národov a kultúr, a teda aj Slovenska.
Festival otvoril okná v mierne zatuchnutej Európe a azda aj dosť rázne ten náš milý starý svetadiel vyvetral. Aspoň na javisku.
