FÓRUM
Hviezdny horizont nad dnom ľudských skutkov

KNIHA TÝŽDŇA / BIELA GARDA

Biela garda Michaila Bulgakova je tragickým príbehom európskych dejín a umelecky pôsobivým hľadaním nádeje v mene života

Michail Afanasievič Bulgakov (1891 – 1940) začal svojou tvorbou vzbudzovať pozornosť a nevôľu domácich oficiálnych kruhov už koncom 20. rokov minulého storočia. Jeho prózy prestali vychádzať, drámy postupne mizli z repertoárov divadiel. Nepomohli listy Gorkému a nepochodil ani u Stalina so žiadosťou o povolenie emigrovať, hoci generalissimus si obľúbil Dni Turbinovcov – hru, ktorá vznikla prepisom románu Biela garda a ktorú pod politicky neškodným názvom uviedlo moskovské divadlo MCHAT v októbri 1926.

Súmrak ľudstva

   Práve na tejto scéne smel Bulgakov pár rokov pôsobiť ako dramaturg, scenárista a asistent réžie. A písať (okrem operných libriet) do zásuvky: poviedky, novely, hry, ktorých tvorivý duch prekážal „duchu“ budovaného totalitného systému tak ako satirické feérie Psie srdce, Osudné vajcia či Diaboliáda. Ani nehovoriac o románovom podobenstve na faustovskú tému Majster a Margaréta.

    Biela garda je autobiograficky ladený románový príbeh súrodencov Turbinovcov a ich priateľov na pozadí tragických udalostí, aké sa Ruskom a Ukrajinou valili počas prvej svetovej vojny a po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii. Podľa Lenina moc ležala na ulici, nuž ju boľševici zdvihli a po revolúcii rozpútali občiansku vojnu, veriac vo svoje historické poslanie – položenie základov spravodlivej spoločnosti a budovanie nového sveta.

Hlavným miestom deja je Ukrajina pod správou nemeckej okupačnej armády a generála Simona Petľuru, stelesňujúceho protisovietsky odpor a národnooslobodzovací boj Ukrajincov. Je to však aj miesto protižidovských pogromov, na ktorých sa počas päť rokov trvajúcej občianskej vojny podieľala armáda Ukrajinskej národnej republiky, Ukrajinská haličská armáda, Poliaci, boľševici i bielogvardejci generála Denikina.

   „Veľký a strašný bol rok 1918 po Kristu, druhý rok od začiatku revolúcie,“ znie úvodná veta. Predznamenáva „poletujúce červené kohúty“, dvere odchýlené na retiazku, domové prehliadky, smrť židovského krčmára „obeseného za pohlavný úd“, „ľahkú smrť“ istého Feľdmana, lebo „stotník Halaňba nemal čas“, a tak ho „jednoducho sekol šabľou po hlave“. Na krajinu sadla tma, „tma prepchatá cintorínom prázdnych nákladných vagónov“. Prepchaté sú i pivnice pitevní – nahými ľudskými telami, ležiacimi jedno na druhom „ako polená v siahoviciach“. Doba krivila takmer bez výnimky. „Nudím sa, lebo som už dávno nehádzal granáty,“ vraví básnik, recitátor a rečník M. S. Špoľanskij ponášajúci sa na Eugena Onegina. Akoby rezignoval na duchovné a myšlienkové tradície, ktoré predstavovala ruská liberálna inteligencia, a personifikoval pokračujúci rozpad životných noriem a črtajúci sa koniec jednej spoločenskej vrstvy.

Literárne majstrovstvo

   Bulgakov tradične preukazuje veľké štylistické majstrovstvo. Napríklad v scéne, keď vojaci prenasledujú Alexeja Turbina: „Strach mu prebehol celým telom a preskočil z nôh do zeme. Ale cez nohy mu ako vriaca voda vnikla do tela zlosť a už ako zľadovatená para mu v behu vyšla cez pery.“ Nechýba ani autorov povestný zmysel pre plastické dialógy, náhlu zmenu rytmu, dávkovanie napätia. Ani  odkrývanie súvislostí krajných pólov. A tak prvky reality zavše splývajú s harmonizujúcim poetizmom (v štábe „zapišťal telefónny vtáčik“), inokedy nadobúdajú podobu trpkého humoru (Turbin si v úzkosti spomenul na príslovie: „Nestrácajte zbytočne sily, sváko, a klesnite na dno.“), alebo ústia v grotesknú absurdnosť karnevalového panoptika: ľudia oslavujú národného hrdinu Petľuru, no ani ho nepoznajú, nuž sa vadia a dohadujú, ktorý z rečníkov by to mohol byť. Rád dodávam, že prekladateľ I. Izakovič pretlmočil všetky vrstvy Bulgakovho bohatého literárneho jazyka erudovane a s citom.

   „Všetko raz pominie. Trápenia, muky, krv, hlad i mor. Meč zmizne, ale hviezdy tu budú, aj keď po tieňoch našich tiel a skutkov nezostane na zemi ani stopy. Niet človeka, čo by o tom nevedel. Tak prečo nechceme na ne uprieť svoj zrak? Prečo?“ To sú posledné vety v knihe Biela garda z vydavateľstva Európa. Majú platnosť nadčasového humanistického  posolstva a hľadania nádeje. Preto smeli byť vyslovené v roku 1924 – po krvavých udalostiach a pred brutálnou kolektivizáciou, nekonečnými čistkami, pracovnými tábormi či druhou svetovou vojnou. Aby ľudstvo vo svojich lepších chvíľach dovidelo na hviezdy.  

Ďalšie knihy

Diaboliáda

Európa, 2002

 

Osudné vajcia a Diaboliáda - dve novely výborného Bulgakova. Humor a filozofia sú neoddeliteľne prepletené. Vo svojich tragikomických groteskách dokázal Bulgakov svoje humorne satirické videnie života spojiť s filozoficky obsažnou výpoveďou o stave sveta.

 

Majster a Margaréta

Slovart, 2011

Majster a Margaréta je dnes už klasickým románom Michaila Bulgakova, považuje sa za najlepší postrevolučný ruský román. Zaraďuje sa k originálnym dielam svetovej literatúry syntézou náboženstva, histórie a grotesky, prenikavej satiry a svojskej filozofie umelca obdareného nezvyčajnou obrazotvornosťou. Filozofický román sa zaoberá večnými protipólmi - dobrom a zlom. Majster a Margaréta je román o románe, čo autorovi umožnilo spojiť dve dejové línie: na jednej strane je príbeh násilne umlčaného autora, neuznaného oficiálnymi štruktúrami, v ktorom rezonuje faustovský motív; na druhej strane príbeh literárnej postavy, Pontského Piláta, ktorý však nekopíruje biblickú verziu, ale ponúka čitateľovi nový pohľad na udalosti v starom Jeruzaleme.

 

O prospěšnosti alkoholismu

Pistorius & Olšanská, 2011

Zbierka Bulgakovových kratších prác so značnou dávkou nadhľadu a satiry vykresľuje pokrytectvo panujúce vo vtedajšom Sovietskom zväze. Napriek tomu, že niektoré z publikovaných poviedok stratili niečo zo svojho lesku, si zbierka záujem určite zaslúži.