O pohybe listov, kníh a platní proti nenormálnosti a márnosti

Korešpondencia Josefa Škvoreckého a Lubomíra Dorůžku, dvoch osobností českej kultúry z obdobia normalizácie vyšla knižne.

Kultúru, politiku aj spoločnosť Československa v rokoch 1968 – 1989 zachytáva druhý zväzok korešpondencie Josefa Škvoreckého a Lubomíra Dorůžku. Kniha s rozsiahlym poznámkovým aparátom a doslovom od Michala Přibáňa nadväzuje na prvý diel Psaní, jazz a bláto v pásech.

Ponad železnú oponu

Priateľov dlhé roky spájala literatúra a hudba. Ich spoluprácu, napríklad na relácii venovanej swingu Sedm na lenošce, ktorú Československý rozhlas vysielal do augusta 1970, ukončila až železná opona. No i tak našli spôsoby, ako pokračovať v násilne prerušenom rozhovore, plnom porozumenia a vzájomného rešpektu.

Slovo a tón sú mocné médiá. Zavše „sa stelefonovali“, najmä si však vymieňali listy, zväčša šifrované, označené ako poste restante, písané i po anglicky, často posielané na fiktívne adresy v Toronte či kontaktným osobám. Alebo sa ich adresátmi stali hotely a pošty v mestách západnej Európy, kam smel Dorůžka ako pracovník zahraničného oddelenia vydavateľstva Supraphon cestovať. Sieť pokútnych liniek Toronto – Praha a späť obaja využívali i na doručenie LP-platní a kníh, najmä zo Škvoreckého vydavateľstva Sixty-Eight Publishers.

Na univerzite v Toronte Škvorecký viedol kurz súčasného českého divadla a filmu, kurzy anglickej a americkej literatúry i tvorivého písania, referoval do Prahy o nových filmoch M. Formana, o džezovom klube Colonial Tavern v Toronte, kde vystupovala Sarah Vaughan, Dizzy Gillespie či Count Basie.

Všetko pre život

A čakal na ďalšie číslo časopisu Melodie, na LP platňu od Blue Effect, lebo hudba bola „asi jediná vec, ktorá vo mne vzbudzuje homesickness. Literatúra, napočudovanie, vôbec nie, ešte tak filmy. A vôbec, spomínam len na zopár priateľov.“ Mal na mysli najmä prekladateľa Jana Zábranu, ktorý nad jeho románom Mirákl žasol, „ako je vo vete človek“. V pomeroch, pre ktoré mal označenie „lavór vzduchoprázdna“.

Dorůžka, prekladateľ Fitzgeralda alebo Hemingwaya, vedúci redaktor mesačníka Melodie, dramaturg a organizátor pražského Medzinárodného jazzového festivalu, posielal správy o združení pesničkárov Šafrán, politických procesoch s Jazzovou sekciou a s Plastic People of the Universe, o Michaelovi Kocábovi a Pražskom výběre, o vystúpení Laca Décziho v Karlových Varoch v roku 1984, o hercovi Milošovi Kopeckom, ktorý na IV. zjazde Zväzu českých dramatických umelcov vyzval vedenie strany, aby odstúpilo.

Danny Smiřický v knihe Inženýr lidských duší hovorí: „Aké je krásne, keď všetko stratí zmysel a človek začne žiť len pre život.“ Aj táto korešpondencia dokazuje, že Josef Škvorecký bol džezmenom života a umenia, že pre oboje mal „feeling“. A keďže Lubomír Dorůžka je dobrý spoluhráč, vznikla vzácna kniha. S odkazom, že doba nikdy nie je až taká márna, aby sa v nej nedalo urobiť niečo pre lepšie časy. Akokoľvek by sa javili ako najvzdialenejšia budúcnosť.