Hlavne na jar sa zdá, že nás obklopuje akosi priveľa farieb a že to množstvo farieb má ešte väčší počet odtieňov. Zelená nie je len jedna zelená, a ani žltá nie je len jedna a tá istá žltá. A možno to tak niekto má aj v zime, že pozoruje zmeny farby oblohy, že vie podľa jej sfarbenia odhadnúť, kedy začne padať sneh, a podľa farby snehu vie zasa odhadnúť, pred koľkými dňami napadol.
Alta Vášová hovorí v knihe Sfarbenia o dvadsiatich farbách. Nie sú to však farby, akým sa učíme rozumieť v detstve, a nie sú to žiadne povrchné vonkajšie zmeny, v súvislosti s ktorými sa tu objavujú. Alta Vášová o nich hovorí precízne a veľkodušne.
Hovorí o nich zvnútra, príbehmi, časťami príbehov a niekedy iba akýmisi zápiskami na okraj, ktoré sa viac pýtajú, než odpovedajú. Sú však úplné vo výpovedi, aj jedným slovom či vetou sa dozviete o charaktere trávovej, slnečnicovej, baklažánovej, uhľovej, železnej, mydlovej, pleťovej, nebeskej či svetelnej.
Vynárajú sa v jej pamäti, späté s nejakou udalosťou, ale pritom – vždy majestátne a sebavedomé. Nebijú sa s príbehom, sú jeho rovnocennou súčasťou, majú tu miesto hercov, niekedy aj režisérov.
Javia sa ako osobné, privátne pocty výtvarnému vnímaniu sveta a tým, ktorí sa v ňom objavujú, ale možno v nich nájsť aj vlastné zážitky. Sú to tie vzácne intenzívne spomienky, ktoré vie rozozvučať iba jediný správny tón (hlasu), vôňa a farba.
