Jej hudobný prejav sa nedá zaradiť do žiadnej škatuľky, lebo akákoľvek by pre ňu bola priúzka. „Niektorí odjakživa krútia hlavou a hovoria – čo to tá Bittová robí, veď ona len reve,“ rozpráva so smiechom hudobníčka, ktorá patrí k svetovej elite. IVA BITTOVÁ má v pláne nové albumy aj spolupráce a leto plné koncertov. My sme sa s ňou rozprávali na Pohode, kde hrala spolu s Čikori.
Zdalo sa nám to, alebo ste playlist dohovárali priamo na pódiu?
„Nie, nezdalo. Robievame to tak vždy. Mám to tak rada, pretože každá pesnička má celkom iný charakter. Až podľa reakcií publika viem rozlíšiť, čo potrebujú dostať. Či sú naladení na zádumčivé a intímnejšie skladby, alebo niečo veselšie. Energia tam však musí byť vždy.“
Tá z vás nielen na pódiu priam žiari. Je pre vás hudba o jej získavaní či dávaní?
„Je to oboje. Keď funguje iba jedna strana, tak to nie je dobre. Hrať ma baví čoraz viac a viac, lebo reakcie ľudí sú ohromné. Sú takí natešení! Akoby sa pri koncerte celkom otvorili, prijímajú moju energiu, ale okamžite mi ju dávajú späť. Keď sa vraciam do Ameriky po mesačnom európskom turné, tak sa ma susedia len pýtajú – Iva, ako to dokážeš? A ja im hovorím, že vôbec nie som unavená, lebo ma dobíja energia ľudí. Samozrejme, má to aj únavné súčasti – cestovanie a stravovanie – musím si dávať pozor, aby som to zvládla v zdraví.“
Ani počas veľmi intímnych skladieb nemáte problém sústrediť sa, hoci občas počuť ruchy z iných pódií.
„Nie, nemám. Je to aj tým, že keď sa raz rozhodnete nejakú ponuku prijať, musíte s tým rátať. Na Pohode som už hrala a vedela som, do čoho idem. Nie je to jednoduché, ani pre mňa, ani pre kapelu a ani pre publikum. Mám však pocit, že na chvíľu sme si vytvorili akýsi vlastný kontakt, pokoj a prebehlo to, čo malo.“
Prednedávnom ste v rámci festivalu Viva Musica! odohrali Mater, ktorú pre vás zložil Vladimír Godár. Aké to bolo?
„Úžasné! Je to vždy také požehnanie. Je totiž veľmi ťažké všetkých nás zorganizovať, predsa len, je to množstvo hudobníkov. Je mi dosť ľúto, ak sa to podarí iba raz za rok. Som preto vďačná za každú príležitosť. Viva Musica! bola v tomto prípade veľmi odvážna. Celý program robia mladí ľudia, ktorí pracujú so žánrom klasiky aj inak než celkom klasicky, ale majú veľkú návštevnosť a ja im držím palce.“
Naživo ste ju však spievali trochu inak, než znie z cédečka.
„To veru áno, ale to je tak vždy. Medzi štúdiovou nahrávkou a živým vystúpením musí byť rozdiel a vždy aj bude. Mňa veľmi baví dostať do vystúpenia kus života, ktorý som medzičasom prežila. A myslím, že aj väčšina ľudí chodí rada na moje koncerty práve preto, lebo vie, že to bude iné než to, čo majú doma na cédečku. Viem, že to platí aj naopak a možno by radi počuli koncert aj doma, ale ja to nie som schopná urobiť. Pri nahrávaní v štúdiu je to vždy akési intímnejšie a skrátka iné než naživo. Baví ma robiť dynamiku, ale mám rada aj tiché veci. Niektorí odjakživa krútia hlavou a hovoria – čo to tá Bittová robí, ona len reve. Je to taká podivná značka, s ktorou si ma mnohí spájajú, ale ja myslím, že o tom to nie je. Verím tomu, že aj silná energia sa dá podať v najnižšej dynamike a vychádza z nej rovnaká sila.“
S Vladimírom Godárom vraj chystáte aj niečo nové.
„Áno, aj v spolupráci s Pavlom Maruščákom, ktorý veľmi pomohol pri realizácii CD Mater. Zhodli sme sa, že už je najvyšší čas.“
Po lete by ste mali mať hotovú aj sólovú platňu, je to tak?
„Áno, budú tam nové veci, ktoré vznikli počas posledných troch rokov. Teraz práve dokončujeme album pre nemecké vydavateľstvo ECM Records a hneď potom odchádzam na Zelenú horu k Santinimu, kde nahrávam nové skladby, ktoré sa už na album pre ECM nedostali.“
Aké to budú pesničky? Skúšali ste už rôzne žánre vrátane folku.
„Ten mám už asi za sebou. Tie ľudové motívy, ktoré boli najsrdcovejšie, som už spracovala. Doma mám však ešte štyri hrubé slovníky slovenských ľudových piesní, ktoré mi darovala mama, a občas do nich nahliadnem. Pre akúsi vlastnú potrebu si napríklad teraz robíme s jednou kamarátkou huslistkou chuť na Györgyho Kurtága. Je to blázinec, nedá sa tam dopočítať dôb. Beriem to ako výzvu, že sa naučím hudbu nejakého iného skladateľa, ako to bolo v minulosti s Janáčkom či Bartókom. Robím to pre seba, a keď to dopadne dobre, tak to vyventilujem aj von. Teraz sa však čoraz viac snažím vytvoriť čisto vlastnú hudbu.“
Máme pocit, že keď hráte s Čikori, myslíte trochu aj na otca.
„Čítate to veľmi dobre, tatínek je so mnou stále. A predsa len, Čikori majú nástroje, ktorým rozumiem, ktoré sú srdcové. Všetci hráči sú skvelí a otca mi veľmi pripomínajú. Je to tak, že každý z nás má akúsi krvnú skupinu a svet sa točí v kruhu, vraciate sa v ňom späť, ale zároveň idete stále niekam ďalej.“
A ako sa darí synom? Ešte spolu s mladším hrávate?
„Starší Matúš práve skončil štúdium práva, prišiel so mnou aj sem. Ten mladší, Tonda, to je už skladateľ a performer. Študuje a vystupuje v Amerike. Je veľmi talentovaný, ja to už môžem zabaliť. (smiech) Už so mnou veľmi nechodí, je rozumný a nechce byť nejaký synáčik pani Bittovej. Ale občas si spolu zahráme. Pozvala som si ho na prídavok pred pár týždňami, keď som hrala v Toronte a Ottave. Ľudia boli nadšení. On je sladký, má krásny prejav a nebojí sa. Kedysi som ho so sebou brávala často. Vedela som, že neskôr to už tak nemusí byť a chcela som si ho ešte trochu užiť. Asi to bolo dobré aj preňho, lebo mal šancu utvrdiť sa v tom, že chce byť hudobníkom. A dostal do seba aj čosi podobné mne – dokáže skákať zo žánru do žánru, hrať džez aj klasiku, je ešte bohatší o to, že rozumie aj elektronike. Veľmi ma to teší.“
Po presťahovaní do Štátov sa vám otvorili nové možnosti a spolupráce. Vraj to dokonca funguje tak, že vy si vyberáte. Je to tak?
„Mám veľké šťastie, že je to tak - ponuky prichádzajú samy. Ja si podľa toho, na čo sa cítim a čo ma zaujíma, môžem vybrať. Hovorí sa tomu ideál. Som vlastne veľmi spokojná a vždy sa nechám prekvapiť. Ešte nikdy som nešla do niečoho, čo by absolútne nefungovalo. Viem, veľmi skritizovali našu spoluprácu s DJ Javasom. Je pravda, že som tomu asi mala venovať viac, ale keď som napokon videla, že to doma počúvajú deti a že im to niečo dáva, tak som si povedala, že to splnilo aspoň nejaký účel. Bola to skúška a zároveň jedna z mála vecí, ktoré neboli najlepšie. Myslím však, že aj zlé skúsenosti nás vždy nejakým spôsobom posúvajú.“
Čo je to, čo má hudba sprostredkovať?
„Myslím, že je to obrovské odovzdanie pozitívnych vibrácií a ja tam cítim akúsi pravdu podstaty a bytia. Myslím si, že život máme na to, aby sme išli čo najviac do hĺbky a ja sa snažím cítiť svoje korene čo najhlbšie. Teraz som sa rozhodla, že budem na staré kolená študovať starú hudbu, už ma aj prijali na filozofickú. Chcem o hudbe a jej teórii vedieť čoraz viac. Som taká spiatočníčka. Uvedomujem si, že nie som priekopníčka úplne nových jazykov v hudbe, nie som super moderný človek, ktorý ide s dobou. Skrátka, chcem obsiahnuť svoju podstatu so všetkým, čo k tomu patrí. A cítim, že som zakorenená hlboko do zeme.“
Čo je pri robení hudby dôležité?
„Je to niečo, čo platí pre akúkoľvek prácu, ktorú robíte, a to je maximálna zodpovednosť a možno aj uvedomelosť. To, že viete, že ste na správnom mieste a že robíte a sprostredkúvate to, o čom ste presvedčení, že je správne. Potom je prirodzené, že celý život bojujete s tým, aby ste si to nespochybnili a aby vám to ani nikto iný nespochybnil. Človek si musí veriť. Viem, pre nikoho z nás to nie je ľahké, ale keď napríklad vidím za sebou výsledky a reakcie ľudí, ktoré sú také úžasné, tak to z mojej strany nie je iba akési sprostredkovanie, odovzdanie. Je to dialóg a akýsi vzájomný liečebný proces, keď sa skrátka máme radi a keď má zmysel žiť. A to je veľmi dôležité.“
