FÓRUM
Od knižnej ceny ku kanvici

KNIHA TÝŽDŇA / EKONOMIE PRESTIŽE

Americký literárny vedec James F. English nenapísal encyklopédiu umeleckých cien, prvoplánovo sa z nich nevysmieva, ale snaží sa o analýzu ich fungovania

Všetci vyhrali a všetci budú odmenení cenou. Takto to vidí vták Dodo z Alice v krajine zázrakov. Nositeľov knižných a iných umeleckých cien je toľko, že  najväčšou raritou sa stávajú tí, ktorí ešte neboli vyznamenaní. John Updike získal  45 ocenení, Americkú knižnú cenu aj Cenu obce Scanno v Taliansku.

Americký literárny vedec a profesor anglickej literatúry James F. English sa vo svojej knihe Ekonomie prestiže (Host, 2012) venuje oblasti, ktorej sa ľakajú aj historici. Rastúci počet kultúrnych cien (od poézie až po pornografické filmy) im znemožnil  zmapovať šialene bohatý trh  s  umeleckou slávou. English nenapísal encyklopédiu cien, ale hĺbkovú analýzu ich fungovania.

Súčasť hry i príležitosť polemizovať

Od podobného akademika sa očakáva kritický nadhľad až pohŕdanie týmto  biznisom so slávou. Vysmiať sa zo skorumpovanej poroty a „politicky“ dohodnutého víťaza Nobelovej, Man Bookerovej alebo inej ceny je svätou povinnosťou publicistov.  Koná sa prekvapenie – English sa prvoplánovo nevysmieva z obchodovania s umeleckou prestížou. Vôbec nemoralizuje nad  protikladom  svetskej slávy a umenia, ktoré má  idealisticky ignorovať   valec trhu. Sám upozorňuje, že „nepíše bájku o postmodernej kultúrnej apokalypse ani chlácholivú komédiu o demokratizácii vkusu“.

Umelecké ceny sú súčasťou hry. Zapojení sú do nej autori, ich publikum, vydavatelia, kritici, recenzenti a sponzori. Vytvárajú symbolický kapitál. Kapitál už nie je chápaný striktne v ekonomickom zmysle. Nakoniec radi hovoríme o ľudskom a sociálnom kapitáli. Umelecký svet má vlastný druh výmenných transakcií a ceny tieto transakcie dokážu naštartovať. Vkladajú do rúk kultúrnych funkcionárov moc (všeobecne podceňovanú).

Pri historickom výlete k začiatkom novodobých kultúrnych cien sa prekvapení nedočkáme. Nobelova cena udelená prvýkrát v roku 1901 spustila lavínu oceňovania. Do troch rokov od jej zrodu Francúzi pripravili Goncourtovu cenu i literárnu cenu Femina a Joseph Pulitzer ohlásil dnes už vychýrenú cenu za literatúru a žurnalistiku.

Ceny sa stávajú príležitosťou polemizovať o skutočných umeleckých hodnotách. Žiadaným dejstvom celej hry sú prípadné škandály (politicky alebo inak nevhodné prejavy víťazov, odmietnutie cenu prevziať, rasové alebo iné predsudky voči kandidátom).

Anticeny na spôsob Zlatej maliny celý systém vôbec neohrozujú, paradoxne ho podporujú a udržiavajú hladinu všeobecného záujmu na vysokej úrovni. Popri druhoradých oceneniach ešte lepšie vyznie vážnosť tých najuznávanejších. Každá cena, ktorá sa hlási k nejakému spoločenskému programu alebo ho zrádza, otvára dvere novým cenám proklamujúcim vyšší druh čistoty estetického posudzovania. Mnohé ceny v sedemdesiatych rokoch minulého storočia pomohli presadeniu minoritných a opozičných kultúr.

Stratégia povýšenosti

V mediálne globalizovanej ére sa  televízne prenosy z udeľovania cien stali šokujúco výnosným artiklom. Filmový Oscar nie je v prvom rade hollywoodskou akciou, ale televíznou udalosťou prvej kategórie. Už úplne prvý prenos z odovzdávania oscarových sošiek v roku 1952 sa vyplatil slušne  a do pokladnice Americkej filmovej akadémie priniesol pol milióna dolárov. Trh s umeleckými cenami sa podobá športu svojou internacionalizáciou. Pre hostiteľské mestá (hlavne v prípade filmových festivalov) sú ceny vychytenou PR aktivitou.

Pre tých, čo dychtia po škandáloch, je výbornou témou spôsob, akým niektorí ocenení využili cenu v jej materiálnej podobe. Robert Southey, ktorý takmer pred 200 rokmi získal Zlatú medailu Kráľovej spoločnosti pre literatúru, sa v liste svojej neveste pochválil, že „medaila vystačí  na solídnu kanvicu na kávu a zostane ešte aj na podnos na zákusky“. 

Nejde iba o roztavené zlato, vždy nanovo je trendové z cien sa vysmievať. Kritickí glosátori sú z radov tých najprominentnejších autorov. English tu vidí jasnú logiku: rétorika namierená proti cenám je súčasťou aparátu týchto cien a slúži  záujmom organizátorov. Stotožňuje sa s pojmom tzv. stratégie povýšenosti. Umožňuje, aby si ľudia užívali plody hry aj vďaka tým, ktorí stoja nad touto hrou.

Dôležité upozornenie na záver: Ekonómia prestíže bola vyhlásená časopisom New York Magazine za najlepšiu akademickú knihu roka 2005.

Cena ako trójsky kôň

(úryvok)

Odmietnutie ceny je vždy spojené s ošemetným rizikom. Príkladom môže byť Sartrovo odmietnutie prevziať si Nobelovu cenu v roku 1964, ktoré sám Sartre považoval za nešťastnú situáciu, ktorej sa snažil vopred vyhnúť, keď požiadal švédsku Kráľovskú akadémiu, aby ho zo zoznamu kandidátov vyškrtla. Nebyť toho, že sekretár akadémie niekam založil list, v ktorom  Sartre taktne vysvetľoval, že po celý život odmieta všetky podobné ceny a jeho postoj by bol kompromitovaný, keby urobil výnimku pre Nobelovu cenu, mohla byť celá aféra zažehnaná. Keď už k tomu došlo, Sartre cenu odmietol tak neokázalo a ospravedlňujúco, ako to len bolo možné. Napriek tomu bolo jeho gesto vnímané širokou verejnosťou ako akt nesmierneho symbolického zneuctenia – a právom. Koniec koncov Sartre mohol nasledovať Georgea Bernarda Shawa, neochotne cenu prijať a takticky si nenechať značnú finančnú odmenu pre seba. Vysoko prestížnu príležitosť, pri ktorej by predniesol ďakovnú reč, mohol využiť na  zviditeľnenie ľudí v núdzi, ktorým by peniaze prerozdelil. Odmietnutím i takéhoto minimálneho kontaktu s Nobelovou cenou sa Sartre pokúšal maximalizovať bariéry výmeny medzi kultúrnym kapitálom – vlastnou špecifickou dôležitosťou a hodnotou, ktorou disponoval ako umelec a intelektuál – a kapitálom švédskej akadémie, ktorý mu ponúkli. Z jeho pohľadu by totiž taká transakcia bola natoľko nevýhodná, natoľko by oslabila výšku jeho čistého symbolického majetku, že by inzerovaný „dar“ od akadémie bol vlastne trójskym koňom.