Otváranie archívov Petra Ronaia

V monografii sa popri odborných analýzach objavuje aj text avantgardného Lászlóa Bekeho o podmienkach fajčenia či protest neznámeho žilinského milovníka umenia.

Výtvarník a performer Peter Ronai funguje na slovenskej výtvarnej scéne už vyše tridsať rokov. Narodený v roku 1953 je typickým predstaviteľom „antilove generation“, ktorej životný pocit sa začína niekde pri Warholovej nechuti k ľuďom a končí pri riadenom tlaku zmyslov smerom dovnútra.

Tam vznikajú jeho prvé hyperrealistické obrazy, ktoré však hneď už v začiatku popiera postfotografiou. Zvýraznené ego, sebareferencia, manipulačné hry, tautológia, interaktivita i pseudointeraktivita sú základom Rónaiovho veľmi individuálne formovaného postavantgardného myslenia.

Je mu blízky Marcel Duchamp,  od ktorého preberá aj občasnú prácu so slovom ako materiálom ikonických, ale občas aj sociálno–kritických asociácií, z depozitára avantgárd vyberá Maleviča, aby ho v zápätí poprel.  Metaavantgardnú pozíciu akcentuje labilitou hodnôt, dištanciou, ,,hmlistou“ logikou.

Nedávno vyšla umelcova monografia.  Zostavil ju – ako inak – sám autor a má podtitul  Výber z archívu umelca. Kompendium má 354 strán a obsahuje paralelné texty v slovenčine, angličtine a maďarčine. Rónai ju koncipoval v duchu svojej tvorby ako zdanlivo polyfónne stretávanie sa rôznych názorov, textov, textov mizanscény a vlastných textov. V publikácii sa striedajú seriózne odborné analýzy historikov umenia od Radislava Matuštíka, Igora Gazdíka (niekedy neprávom vynechávaného z umeleckej spisby), Aurela Hrabušického, Zory Rusinovej, Iva Janouška či Jiřího  Valocha až po Vladimíra Beskida a Petru Hanákovú.

Líder maďarskej avantgardy László  Beke je prítomný textom upravujúcim podmienky fajčenia  v inštitúcii, kde roky pracoval a ktorú viedol.  Do  výberu sa rovnako dostal neznámy milovník umenia zo Žiliny, protestujúci v Žilinskom večerníku proti jednej z Rónaiových inštalácií v miestnej Považskej galérii umenia, kde použil fotografiu pápeža Jána Pavla II.

Paradoxne – až na jednu krátku pripomienku vo frontispice  – chýbajú medzi  textami analýzy Kataríny Rusnákovej, ktorá najmä v období  deväťdesiatych rokov  konzekventne a zasvätene komentovala  a interpretovala Rónaiovu videotvorbu.  Ak by sme v tomto bode  interpretovali Rónaia Rónaiom, tak si pripomeňme , že autor často „deletuje“ podstatné prvky vo svojich dielach, absentuje na vlastných performáciách či opakovane vyprázdňuje galérie, kde má avizované výstavy (Bratislava, Brno).

V každom prípade je kniha  vlastne svojráznym autorským textom, prehovorom.  Miklós Peternák v jednom z najobsiahlejších cudzích  textov monografie v odvolaní sa na Katarínu Rusnákovú tvrdí, že ak niekto bude písať Rónaiovu monografiu, musí ju začať tým, čo v jeho diele  znamená jeho vlastná tvár, ktorá je jeho interface v styku so svetom....