Ducha divadla Stoka pocítia aj tí, ktorí v ňom nikdy neboli.
Ach, aké banálne, povedal by možno ktosi už pri názve zbierky poviedok Lucie Piussi. Veď ako môže niekto nazvať svoju knihu Život je krátky – to predsa nie je nič nové, nič výnimočné, nič originálne, nič úderné. Znie to trochu ako patetický refrén nejakej popovej pesničky a o čosi menej patetický refrén nejakej anglickej pesničky, lebo v angličtine predsa podobné „životné pravdy“ znejú akosi znesiteľnejšie.
Ale Lucia Piussi to tak môže napísať, ona to tak musela napísať. Vytiahla tú vetu zo starej pesničky Živých kvetov a dala ju rovno na obálku.
Akoby už vtedy, keď beriete jej knihu z regálu v kníhkupectve, nabádala rozmýšľať nad tým, prečo niektoré dôležité slová dnes znejú ako prázdne klišé, prečo sa z nich stali frázy, ktorým sa treba radšej vyhnúť. Ona ide na to presne naopak, celkom drzo si ich berie za svoje, vyťahuje ich z denných a nočných rozhovorov, a vracia im význam, zmysel aj „šťavu“.
Vlastný kód
„Keď ľudia nerozumejú tvojej reči, tvojmu kódu, tak sa s tým nedá nič robiť,“ povedala vlani, keď jej vyšiel románový debut Láska je sliepka. Povedala to presne. Má svoj kód – v spievaní, v skladaní pesničiek aj v písaní.
Je jej jedno, koľko „akože“ na jednej strane je už priveľa, je jej jedno, koľko vulgarizmov znesie jedna veta, je jej jedno, že dejová linka sa občas vychýli, alebo celkom zabudne, kam mala smerovať. Je jej jedno, že keď dá postavám mená Bulhar, Zanussi, alebo napíše o žene, ktorá má iba jednu hlasivku, lebo druhú si vykričala, keď ju ako decko ohadzovali žabami, mnohí za tými menami automaticky uvidia reálne postavy. Veď tam sú, tak čo.
Celú knihu venovala „Stoke, našej matke, a všetkým, čo ju milovali“ a podobne ako pri prvom románe, zdá sa, že sa pohybuje na osi „všetko je to pravda, všetko je to lož“.
Pre neznalých
Postavy a prostredia sú reálne, to sa nedá vyvrátiť, ale rovnako sa nedá určiť žiadna hranica odkiaľ pokiaľ. To však ani nie je cieľom jednotlivých príbehov. Možno to láka najmä kamarátov, no napokon, čítať ju predsa budú aj tí, čo nikdy v divadle Stoka či jej krčme neboli a nič im nehovoria ani ich protagonisti.
Tým ostane po prečítaní zbierky niekoľko obrazov, veľmi silných a veľmi hlbokých, lebo sú vyrozprávané s ohromnou naliehavosťou.
Je v nich bytostná nutnosť zaznamenať každý detail a emóciu, aj tú, čo vyprchá v priebehu sekúnd. A hoci nepoznajú miesta ani ľudí, ktorí v nej vystupujú, to, čo sa tam odohráva, je im známe. Ako keby to už niekde počuli, ale len tak – medzi štyrmi očami.
Máme kopu príbehov
Osem poviedok sa začína Poslednými dňami Stoky a postupuje ďalej všetkými zákutiami vzťahov, končiac pri Jednom dni Janky G. Vznikali dlho, počas desiatich rokov, polovica ešte za čias Stoky, polovica po nej. Kniha sa však symbolicky začína aj končí tam – v priestore, ktorý je aj vďaka tomuto vernému záznamu opäť na chvíľu živý. Aj tak fyzicky, nielen v dušiach tých, čo ho zažili.
„Si zúfalý, bezradný, vravíš si, ako je to vlastne? Potrebuješ na to príbeh, potrebuješ ho vydolovať zo seba a ja som presvedčená, že máme kopu príbehov, najlepších príbehov vo svojich vlastných životoch a je nehanebnosť ich občas nevyniesť na svetlo, vydolovať ich, šliapať tú vodu chvíľu a potvrdiť, že žijeme,“ hovorí o poviedkach Lucia Piussi.
A ony sú presne také. Vydolované zo života, či sa to niekomu páči alebo nie. A niekto môže mať pocit, že sú uvravené, môže sa pýtať, koľko toho ešte musíme o Lucii P. vedieť, ale ono to celé funguje aj naopak. Ako keby nás zastavila a prinútila pozrieť sa niekam na dno seba a spýtať sa: koľko toho o sebe vlastne musíme vedieť.
