„Na ploche jednej reštaurácie dokážete pocítiť, čo sú to spoločenské rozdiely,“ hovorí spisovateľka ZUSKA KEPPLOVÁ. „Si Slovanka, budeš vítať hostí a usádzať ich. Povysávať ráno príde Afričan a riady poumýva Afričan, pizzu navaria Arabi.“
Kde ste doma?
„Je zaujímavé, že táto otázka sa pri čítaní tejto knihy vždy objaví. Zrazu sa tematizuje vykorenenosť, nomádstvo. Cítim, že som sa prostredníctvom tejto knihy stala hovorkyňou túlačov, flákačov a mám zadefinovať, čo je domov, čo sú korene. To je veľká úloha, na ktorú si tá malá knižka snáď ani nenárokovala.“
Ale to sa stalo.
„Potom som to prijala. Možno je tá kniha aj o nejakom predefinovávaní slovenskosti. A to ma potešilo – baviť sa o slovenskosti nie cez korene a teritórium, ale cez migráciu, presuny. Myslím, že táto línia sa tam nájsť dá.“
A kde ste teda doma?
„Napríklad teraz premýšľam nad tým, že by som už rada sedela v autobuse do Budapešti, pretože tam mám pokoj na prácu. Takže keď sa povie „ísť domov“, som trochu rozdelená. Myslím na svoj podnájom v Budapešti, ktorý mám veľmi rada a kde mám fantastickú spolubývajúcu a také tie mini stereotypy ako popolník položený na pavlači a pivo v chladničke. To je domov so zavedenými rutinami. A potom je domov spomienkový – a to je Bratislava. Keď prídem za rodičmi a kamarátmi.“
Má pre našu generáciu ešte táto otázka zmysel?
„Kedykoľvek a u kohokoľvek je asi podstatné cítiť sa pohodlne.“
Niektorí ľudia majú pocit, že Buchtami švabachom ste napísali generačnú knihu. Že ste vystihli istý zdieľaný pocit.
„Mňa prekvapilo, ako tá kniha zarezonovala. Recenzie častokrát písali aj ľudia, ktorí mali podobné zážitky, hovorili o prežitých veciach, mohli tú knihu akoby dopĺňať vlastným materiálom.“
Kvôli čomu tá téma tak zarezonovala?
„Keď som tú knihu písala, vedela som, že nič podobné tu napísané nebolo. Snažím sa mať nejaký prehľad o domácich knihách a možno som mala aj pocit nejakej objednávky – nielen mojej osobnej, ale aj spoločenskej. Pocit, že určitým zážitkom treba dať rámec.“
Prečo?
„Podľa mňa je škoda, že niektorým fenoménom sa naša beletria nevenuje. Osobne mám však ambíciu pracovať nielen s textom a s myšlienkami, ale aj pomenuvávať spoločenské aj súkromné javy, zachytávať ich. Písanie je pre mňa aj istá angažovanosť.“
Je teda jednou z úloh literatúry meniť veci?
„Určite. A tá knižka to možno urobila.“
Hnevá vás, keď ľudia čítajú vašu knihu inak, ako ste plánovali?
„Vladimír Petrík, ktorý bol porotca ceny Jána Johanidesa, hovoril o odcudzenosti a o promiskuite. Ja som sa ale snažila písať o tom, ako je to pre ženské hrdinky ťažké ocitnúť sa samy vo veľkomeste, hľadať si prácu a nevedieť ako reagovať na ľudí a situácie, a tiež o hľadaní novej formy vzťahov – toto uňho nezarezonovalo. A hovoril skôr o vyprázdnení a povrchnosti. Práveže tie vzťahy sú veľmi intenzívne, že nemusím byť s niekým dennoddenne, aby nastalo spojenectvo, porozumenie hoci len na chvíľu.“
Teda hnevá vás to?
„Je to skôr zaujímavá konfrontácia, že si ľudia veci inak vykladajú. Vznikol tu aj generačný dialóg, posun v hodnotách.“
Zajíma vás, čo si o vašom písaní myslia ostatní?
„Jasné. S chuťou som čítala recenzie a prekvapila ma veľká miera pochopenia a záujmu. Ale i to, že tie recenzie mi spätne pomáhali porozumieť tomu, čo som vlastne napísala. A že som to asi až tak nemala také premyslené.“
Ako potom píšete, keď až spätne zistíte, čo ste vlastne napísali?
„Asi tam je veľa intuície.“
Čiže neviete dopredu, kam to povedie, čo chcete povedať?
„Asi som na podvedomej úrovni tie témy cítila a príbehy sa vrstvili. Akýsi magnet, ktorý situácie a príbehy pritiahol, ale nevedela som, že sa z toho vytiahnú témy ako nomádstvo či generácia. Skôr som hromadila príbehy, ktoré sa mi podobali, ale ešte som nevedela, v čom sú spoločné.“
Tie príbehy sú zážitky gastarbeiterov. Sú iní dnes ako pred desiatimi rokmi?
„Určite. Pretože dnes už odchádzajú s iným mentálnym nastavením. My sme boli generácia, ktorá mala veľa napočúvané od rodičov, odchádzala s očakávaním, ako majú veci na „Západe“ fungovať. Veľa ľudí odchádzalo s predstavou rýchleho zbohatnutia, ľahšieho a slobodnejšieho života. Ale už sa to mení. Mení nás Európska únia, väčšie občianske sebavedomie, lepší prehľad.“
Prečo sa ľudia napriek tomu nevracajú domov?
„Asi si tam vytvorili domov, zabývali sa a vychodili si papučky. A meniť sa im nechce.“
Neprichádzajú títo ľudia o sebaúctu – robia v zahraničí práce, ktoré by tu nikdy nerobili?
„Prichádzanie o sebaúctu asi je jednou z tém tej knihy. Máš strednú, vysokú školu a umývaš poháre. Tak sa k tebe aj správajú, a napokon si aj ty začneš myslieť, že toto stačí. Na ploche jednej reštaurácie dokážete pocítiť, čo sú to spoločenské rozdiely v globálnom merítku. Si Slovanka, budeš vítať hostí a usádzať ich. Povysávať ráno príde Afričan a riady poumýva Afričan, pizzu navaria Arabi. Mapa rasových, etnických, triednych aj rodových vzťahov sa ukáže cez povolania.“
Toto je podvedomé, či to funguje na vedomej úrovni?
„Častokrát pri nekvalifikovaných prácach platí, že odkiaľ si, takú budeš mať prácu. A následne sa také vytvoria aj komunity – ak niekoho poznám a je hosteskou, tak aj ja budem robiť hostesku. Ľudia sa častokrát združujú, aby si pomohli tam, kde im nikto iný nepomôže.“
Toto je ten paradox. Idete pracovať do Anglicka, ale ako Poliak sa pohybujete medzi Poliakmi, nie medzi Angličanmi. Ako Slovák podobne.
„Sú to také mikrosvety, paralelné svety a málokedy dostanú priestor v médiách. Napríklad keď sa ukazuje Amerika, iný pocit dostanete napríklad zo seriálov a z filmov, a úplne iný, keď tam začnete bývať. Ja, študentka na štipendiu predsa nemôžem bývať na Manhattane. Mohla som bývať v Harleme a v Brooklyne, kde som sa stretávala s inými ľuďmi.“
S akými?
„Nie je to Beverly Hills ani Sex v meste. Zistíte, že domáci sú aj farební, hovoria často po španielsky a že New York je v skutočnosti dvojjazyčné mesto. Brooklyn je plný mladých ľudí, ktorí roznášajú nápoje, aby mohli zvyšok času maľovať alebo písať. Žijú veľmi skromne. A väčšine z nich to nevyjde. Nie je to filmová Amerika.“
V čom?
„Napríklad mnoho ľudí v štvrti, kde som bývala používalo stravenky. Nie ako gastrolístky, ale ako kupóny na jedlo – systém, ktorý bol u nás za vojny. Zrazu vidíte na obchode nalepené, že prijímajú tieto a tieto kupóny. A že sú tu ľudia, ktorí majú podporu vydávanú v takejto forme. Pre mňa bolo stretnutie sa s chudobou v New Yorku, ale aj v európskych metropolách, veľkou skúsenosťou. Možno som bola rozmaznaná a mala som predstavu, že ja som tá chuderka z „ost-bloku“.“
Čo ste si teda z tohto cestovania po svete priniesli?
„Seba. Ale nemám pocit, že by bolo nejaké odchádzanie a prichádzanie. To je normálna súčasť. Zdá sa mi hlúpe, že sa tu hovorí o návratoch a podobne. Mne to príde normálne a nemyslím si, že by som s cestovaním mala prestať.“
My sme možno tá prvá generácia, pre ktorú je prirodzené presúvať sa.
„Aj naši prastarí rodičia cestovali za prácou. Naši starí rodičia boli z iných miest a prišli za prácou trebárs do Bratislavy alebo do Prahy. Domovy sú mobilné a vždy to tak bolo.“
No, kedysi ste dostali umiestenku.
„Ale to dostávame aj teraz, ale dnes si myslíme, že sme si to vybrali.“
Pretože ma priťahujete
(úryvok)
Vystúpila z autobusu na trase Trenčín, mesto módy – Bratislava, prestupná stanica – Paríž, mesto módy. Prijímačky na vysokú neurobila. Keď jej výkres s bustou Cicera zobral profesor do ruky, povedal, že z toho pána urobila černocha. Veď aj pomocou čierneho uhlíka musí na bielom papieri správne vyjadriť farbu materiálu! Čierny Cicero dostal Natáliu hlboko pod čiaru na prijímačkovej listine. Agentúra sľúbila zdravotné poistenie a školenie, ako si hľadať prácu v zahraničí. Zabalila si lodičky, silonky a pár blúzok, aby sa mohla ponúkať slušne oblečená. Ďalej mala v kufri vytlačené životopisy. Na odporúčanie agentúry si vymyslela pár referencií z trenčianskych reštaurácií. Nie však príliš okato, aby zamestnávateľom nenapadlo na dané čísla volať a overovať si jej zručnosti v roznášaní jedál.
Predtým nikdy neniesla tanier s obedom ďalej ako od sporáka v kuchyni k nedeľnému stolu v obývačke. Egyptský majiteľ pizzérie ju požiadal, aby na stôl číslo trinásť odniesla objednávku. Päť tanierov naraz. Najskôr nápoje! Káva potom, treba ju pripísať na účet pod rohom obrusu na každom stole. O účte nevedela, a tak celému sektoru rozniesla kávu zadarmo. Na druhý deň ju požiadal, aby vítala a usádzala hostí. Prečo však párik posadila do vedľajšieho sektora? Chcela, aby mali súkromie? Počas obednej špičky? Na tretí deň začínala skoro ráno. Mala povysávať, utrieť stoly, nachystať príbory. Ešte stále leštila poháre na vodu, keď prichádzali prví hostia. Na štvrtý deň mala umývať toalety. Majiteľ si musel všimnúť, že misy nevydrhla handrou pod doskou, ale len prešla vnútri misy kefou a navoňala vzduch. Kázal jej umyť si ruky a ísť kúpiť mäso. Názov obchodu skomolila, takže jej na ulici nevedeli poradiť.
Fórum kritikov
Hroziacu sentimentálnosť a pátos autorka úspešne odvracia. Smútok a clivota jej rozprávania majú skôr pôvod v drobných detailoch. Kepplová dokáže v písaní udržať určitú ľahkosť, ktorá sa však ani na chvíľu nemení na povrchnosť.
Ivana Taranenková, Pravda
Hľadanie lásky a budúcnosti je rovnaké, či sa v Bratislave snažíte dokončiť doktorandské štúdium, alebo niekde ukrytý odkladáte vážne rozhodnutia. Kepplová na to nepotrebovala monumentálnu knihu. Napriek tomu v útlych Buchtách aj vďaka filmovému videniu a drobným reáliám zachytila čosi dôležité.
Tomáš Prokopčák, SME
