Možno milovať človeka, ktorého si kúpime?

Víťo Staviarsky opäť dokazuje zmysel pre dynamiku a  autentickosť rozprávania i dôvernú znalosť rómskeho sveta. Bizarného i reálneho, vzdialeného i blízkeho, ale nie horšieho či lepšieho od toho „nášho“.   

Aj tretia kniha Víťa Staviarskeho Kale topanky (Marenčin PT, 2012) potvrdzuje talent autora počuť a napísať vetu tak, aby vyznela autenticky. Dokonalú ilúziu hovorovosti vytvára autor nielen oživovaním reči postáv češtinou a rómčinou, ale tiež prostredníctvom krátkej, jednoduchej vety, zodpovedajúcej starnúcej rómskej rozprávačke Vrane.

Dynamika, až akčnosť, udržanie čitateľovej pozornosti od prvej vety po koniec, súvisí jednak s témou putovania, dobrodružstiev, ktoré zažíva Ferdy na svojej ceste za Sabinou, ale azda tiež s faktom, že novela vznikla prepisom nerealizovaného autorovho filmového scenára Śľepa laska. 

Śľepa laska nie je slepá

Názov scenára odkazuje na lásku Sabiny k slepému chlapcovi Karolkovi, no Staviarsky nestavia svoj text na doslovných významoch. Slepá je aj láska Ferdyho k Sabine, kvôli ktorej Ferdy umiera; slepý je i cit Vrany k jej bývalému mužovi; Winnetou bezhranične miluje svojho vnuka Karolka a starý Olda Novák sa kedysi bezhlavo zaľúbil do Sabininej matky Róžiky.

Je to však láska? Možno milovať človeka, ktorého si kúpime, respektíve obchodujeme s ním ako Ferdy so Sabinou alebo Kendy s Vranou?

Staviarskeho postavy sa riadia sa viac pudmi ako citmi: „Ležali sme v aute pod dekami, boli sme hladní, Ferdy mal zlú náladu, no začal ma hladkať. Ja som najprv ani nechcela, ale potom už hej. A vtedy som mala s Ferdym sex. A bolo nám spolu dobre.“ 

O láske aj neláskavo

Napriek tomu, že Staviarsky vo svojej novele tematizuje najmä lásku, jeho kniha nie je sentimentálna, pretože emócie stvárňuje v rôznych podobách. Miestami naturalistický pohľad je motivovaný pragmatickým, obchodníckym prostredím, no tiež ľuďmi zo sociálnej periférie.

V porovnaní s debutom Kivader sa v novele Kale topanky objavujú rozličné postavy Rómov: „... degeši z Krompách, čo iba pijú čučo Milenka a potom len ľahnú niekde s čajou a robia deti“; blšákoví obchodníci, odlišujúci sa od mafiánov nielen horším autom s prelepenou smerovkou a užšou retiazkou, ale tiež menej agresívnou povahou; no i bývalí hudobníci a citlivé ženy, ako je Vrana.

Staviarsky nepriamo poukazuje na naivitu a inakosť rómskeho sveta. Je to svet bizarný i reálny, komický aj tragický, vzdialený a blízky, avšak nie horší alebo lepší od „nášho“: „Gádžo je skúpy. Chodí v jedných teplákoch aj ponožkách od narodenia až do smrti. Všetko sa mu zdá drahé, pamätá si ceny ešte za komunistov. A hoci Ferdy predával skoro za nákupnú cenu, aj tak mu nadávali, že je zlodej.“

Podobne ako v debute graduje aj v Kale topanky  Staviarsky príbeh až do prekvapujúcej pointy. V závere Vrana dorozpráva svoj, Sabinin či rómsky príbeh gádžovi, ktorý ju pozorne počúva pri obede i káve. Čitateľ tak môže vnímať vynikajúce rozprávanie na krátke letné večery, krátke, pretože Staviarskeho tretiu knihu prečítate naozaj na jeden dych.