Písanie ju neuživí a lekárske povolanie ju baví. Zdanlivo je všetko jasné. SVETLANA ŽUCHOVÁ však nechce, aby sa z písania stal len koníček, no pri zamestnaní na plný úväzok má času na tvorbu chronicky málo. Zatiaľ to vyzerá tak, že ľahšie napíše ďalšiu kvalitnú knihu, ako vyrieši svoju veľkú životnú úlohu.
Po novele Yesim, ktorá postúpila do finále Anasoft litery 2007, sa vaša ďalšia kniha očakávala už z pohľadu takto vysoko nastavenej latky. Všetko je však vraj trochu inak.
„Áno, Zlodejov a svedkov som napísala ešte pred novelou Yesim. Pôvodne som ich písala pre románový súbeh, ktorý vtedy vyhlásil Kali Bagala. Dopísala som ho a poslala do súbehu. Zároveň som však bola dohodnutá s Bagalom, že mu v tom istom roku dám rukopis novej knihy. Musela som sa teda pustiť do tej sľúbenej knihy – a tak vznikla Yesim.“
Čím vás priťahuje téma prisťahovalectva, ktorá je prítomná vo vašich knihách? Aj keď ste mnoho cestovali i študovali v zahraničí, pohybovali ste sa zrejme v iných komunitách než vaši literárni hrdinovia...
„Z tohto hľadiska bola kľúčová skúsenosť s pobytom v USA, kde som bola niekoľko mesiacov s vtedy populárnym programom Work and Travel. Hoci doma som bola študentkou, v Amerike som nebola v role študentky. Predávala som štyri mesiace v trafike v Bostone a pohybovala som sa skutočne medzi prisťahovalcami, sčasti i ilegálnymi. A sčasti som vtedy žila ich život, v ich svete. Z rôznych dôvodov ma to veľmi oslovilo a stala som sa na tie témy citlivá aj po návrate domov. Okrem toho som v 90. rokoch začala študovať vo Viedni a myslím si, že v tom čase bolo naše postavenie ako ľudí z ’východu’ iné ako dnes. Žila som asi duchom doby.“
Váš román je vystavaný ako kompozícia spovedí protagonistov, ktoré sa prelínajú a porušujú chronológiu. Ako sa píše takýto román, klasicky postupne alebo paralelne každé výpovede a z toho poskladáte konečný tvar?
„Román bol prvým textom, ktorý som písala ’od a po zet’, teda začala som na prvej strane a skončila na poslednej, v poradí, v akom sú v knihe. Dovtedy som písala skôr fragmentovane. Mala som rôzne zápisky, poznámky, denníky a tie som skladala do poviedok. Napísať román bola výzva, chcela som skúsiť, či to dokážem. Dej sa mi vytváral až pri písaní, od jednej kapitoly k druhej. Až celkom ku koncu som začala mať istý ’plán’, ako sa to skončí. Bolo to po prvýkrát, čo som zistila, že písanie si vyžaduje disciplínu.“
Ešte počas štúdií dvoch vysokých škôl ste sa vyjadrili, že písanie by nemalo zostať len koníčkom. Ako je to teraz pri vašom plnom pracovnom vyťažení lekárky psychiatričky?
„Bola by som veľmi nerada, keby sa z písania stal len koníček. Pri zamestnaní na plný úväzok je však času na písanie chronicky málo. Je to jedna z mojich veľkých životných úloh, ako to vyriešiť.“
Uvažovali ste niekedy nad kacírskou myšlienkou zanechať medicínske povolanie a stať sa „len“ spisovateľkou a prekladateľkou?
„Nad touto kacírskou myšlienkou premýšľam neustále. Dva roky po vysokej škole som žila len na voľnej nohe, práve vtedy som napísala aj román, aj novelu Yesim. K medicíne som sa rozhodla vrátiť z dvoch dôvodov. Jednak pragmaticky. Písanie ma neuživí. Z prekladania a ’príležitostných’ prác to ide, ale prináša to veľkú neistotu. Okrem toho ma práca, ktorej sa venujem, baví. Výhľadovo by som chcela asi menej času tráviť s pacientmi a viac sa venovať psychiatrickému výskumu.“
A naopak, neobávate sa, že pravidelné písanie, autorské čítania, prezentácie a ďalšie spisovateľské „povinnosti“ môžu mať negatívny vplyv na výkon vášho povolania a odborný rast?
„Toho sa až tak neobávam, pretože tieto pracovné povinnosti sa nedajú odložiť. Ak máte pred dverami pacienta, nemôžete mu povedať, že práve píšete a nemáte čas. Hoci som s tým nespokojná, zamestnanie má z týchto praktických dôvodov vždy prednosť.“
Ešte v nedávnej minulosti patril k prvým posudzovateľom vašich textov otec, známy psychiater aj autor viacerých kníh. Ako je to teraz, dávate čítať svoje práce niekomu, máte blízku osobu, s ktorou konzultujete svoju tvorbu?
„Hromozvodom všetkých mojich literárnych aj neliterárnych nápadov je partner Theo. Keď ma niečo nadchne, nemôžem sa dočkať, kedy mu to poviem. Theo je fyzik, teda človek mimo literárneho sveta, je veľmi racionálny a v diskusiách mi kladie odpor, čo mi pomáha nápady si utriediť a ujasniť.“
Také ženy tu vraj nevidno
(úryvok)
Na ľudí, ako bol Borko, som sa dovtedy dívala len cez sklo. Cez okno shopu, keď som stála za pultom a oni vychádzali z budovy stanice. Ľudia, ktorí k nám prišli na prázdniny s farebnými ruksakmi a v pestrých vetrovkách. Čo sa chodili lyžovať na kopce za mesto a na stanici sa fotografovali s výhľadom na perón. U nás si potom kúpili na cestu tatranky a pýtali sa, kde stoja autobusy. Ľudia z hlavného mesta, ktorí sa celý čas usmievali. Nikoho z nich som sa nikdy nedotkla. Až Borka, ktorý mal všetko. Viac ako Gregor, ktorý bol predsa len jedným z nás. Gregor bol Borko spred mnohých rokov. Ešte sa musel snažiť. Borko už nemusel.
Na to som myslela, keď ma zobliekal. A na jeho sivé vlasy ako z čiernobielej fotografie. Tmavé, čo šedivejú najskôr. Nie na Januta, ale na to, že teraz mám Borkov svet na dosah ruky. To, na čo bude Janut večne len čakať. Stretli sme sa, keď som raz prišla na stavbu za Janutom. Borko sa mi prihovoril, keď som odchádzala. Vraj bol na mňa zvedavý. Na ženu, ktorá Janutovi poplietla hlavu a zakázala mu fajčiť. Smial sa a hovoril, že Janutom si môžem byť istá. Vraj si nezapáli ani tajne. Kým všetci stoja pred maringotkou s cigaretou v ruke, trčí Januit vnútri a počúva rozhlas. Vysielanie, ktorému nerozumie ani slovo. Díval sa na mňa a povedal, že teraz to už chápe. Také ženy tu vraj nevidno. Krásavice prichádzajú spoza hraníc. Spýtal sa ma, či ma nemá zviezť. Že ide práve po materiál a ukázal na dodávku zaparkovanú pri bráne v plote. Otvoril dvere v železnom pletive a nechal ma vyjsť ako prvú. Auto stálo na slnku a koženkové poťahy boli horúce ako kovové platne. Otvoril okno a pustil hudbu. Spýtal sa, kam to bude. Z auta sa predo mnou otvoril iný svet. Cez stiahnuté okienko na strane spolujazdca som videla mesto ako nikdy predtým.
Fórum kritikov
Napínavá spleť núti čitateľa dočítať knihu až do konca, aby zistil, či sa postavy postupne priblížili k svojim ideálom, alebo zostali stagnovať v smutnej realite. A ja som si po dlhšom čase opäť uvedomila, že aj slovenskí autori dokážu písať kvalitné knihy.
Jana Kopčová, LIC
Témam a motívom zodpovedá aj jazyk, ktorý si autorka zvolila – krátke vety, opakujúce sa „mantry“ v rôznych situáciách s rovnakým významom. Buď hovoria v budúcom čase o tom, ako sa už onedlho budú mať lepšie, alebo v minulom, keď rozprávajú o idylickom detstve a jeho konci.
Aňa Ostrihoňová, SME
