Jeden zažil poníženie, druhý ochrnutie. A predsa sa nevzdali. Belmondo aj Delon chcú nakrúcať, hoci aj v Číne.
Francúzske noviny píšu, že veľké filmové šelmy sa vracajú, a myslia tým Alaina Delona a Jeana-Paula Belmonda.
Nedávno mal francúzsky film veľké úspechy, The Artist dostal Oscara, Nedotknuteľní sa stali najnavštevovanejšou komédiou vo svete, ale oni pri tom neboli. Aj to ich možno vyzýva, aby sa dnes sami hlásili, že to ešte skúsia.
Zabudli na Casanovu
Na festival v Cannes Alaina Delona privážala priamo pred festivalový palác helikoptéra, ale to hovoríme o šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. V roku 1992 ho zabudli na letisku.
Nikto poňho neprišiel, ani hostesky, ani šofér s limuzínou, v organizácii jednoducho musela nastať nejaká výnimočná chyba.
Delon sa vtedy na festival dostal vďaka tomu, že ho osamoteného, s cestovnou taškou v ruke, videl na chodníku postávať šofér, ktorý v tej chvíli akurát niekoho na letisku vyložil.
Po rýchlom vyhodnotení situácie volal prezidentovi festivalu Gillesovi Jacobovi, aby sa pripravil, že Delonove ľadovomodré oči vyzerajú nezvyčajne nahnevane.
A to Delon išiel uvádzať film Návrat Casanovu.
Potom ho ešte čakalo ťažké obdobie v osobnom živote a akoby ho nič nemotivovalo, aby pracoval. Hovoril, že žiť ho nebaví a vo filme už nemá čo povedať.
V spoločnosti filmárov ho bolo vidno až v roku 2007 v Cannes. Prezident festivalu vo svojich pamätiach písal, že Delon bol znovu v dobrej nálade, zdravil dav a nechával sa fotiť.
Pred štyrmi rokmi prejavil zmysel pre humor a prijal úlohu Júlia Césara v komédii Asterix na olympijských hrách, ale stále to nebol návrat hodný jeho mena a talentu.
Nedávno sa vraj aj posťažoval, že úlohu buržuja na vozíčku z komédie Nedotknuteľní nedostal on, ale Francois Cluzet (predsa len o dvadsať rokov mladší), a keď pred pár dňami dostal čestného leoparda na festivale v Locarne, zvolal: „Vráťte ma k filmovaniu!“
Denník Le Figaro píše, že jeho film Samuraj (1967) je stále veľmi úspešný v Japonsku a Číne a že záujem režisérov čaká najmä odtiaľ.
Teraz spadne zo strechy
Jean-Paul Belmondo je k návratu asi trochu bližšie ako Delon, režisér Claude Lelouch mu už ponúkol tri filmy.
Ešte dnes má jeho prezývka Bébel rovnaký romantický a obdivný podtón, novinári neprestali používať ani vznešené meno Le Magnifique (u nás sa tento jeho film uvádzal s názvom Muž z Acapulca), aj keď mal pred jedenástimi rokmi cievnu porážku a jeho pohyb i rečový prejav je veľmi obmedzený.
„Sedemdesiatštyri rokov, to nie je vek, keď by som to mal vzdať,“ hovoril pred piatimi rokmi, keď po dlhom čase nakrútil film Muž a jeho pes. „Neviem hýbať nohou a rukou, ale moju pamäť to nezasiahlo a ani dobrú náladu,“ dodal dnes pre Le Parisien.
Vo francúzskej kinematografii bol zaujímavou protiváhou k Delonovi, svojimi kaskadérskymi číslami do nej vniesol akýsi americký, dobrodružnejší element.
Zaujímavé, že ho na ulici objavil Jean-Luc Godard, intelektuálny typ režiséra, ktorému Belmondo spočiatku vôbec nedôveroval (presvedčil ho len sľúbený honorár päťtisíc frankov na deň a povzbudenie manželky, že takého „tintítka sa nemusí báť“).
Športový talent už nevyužije, ale Lelouch si už dá pozor, aby jeho postihnutie zakryl. V scenári filmu Les bandits manchots (Hracie automaty) je jeho postava opísaná ako utečenec, ktorý pri úniku spadne zo strechy.
Špecialista na návraty
Mimochodom, Claude Lelouch bude asi špecialistom na návraty. V roku 1986 nakrútil so JeanomLouisom Trintignantom a Anouk Aimée pokračovanie svojho hitu Muž a žena po 20 rokoch.
A v roku 1996 obsadil do Bedárov Annie Girardot, na ktorú si predtým roky nik nespomenul a ktorá potom, keď preberala Césara, plakala od šťastia aj nad premárnenými rokmi.
Potom ešte zažiarila vo filme Pianistka, ale vzápätí dostala Alzheimera a už si viac nepamätala, akou veľkou hviezdou kedysi bola.
