Príbeh románu Hraničný prípad je síce rámcovaný rokmi 1956 až 1968, no PÉTER HUNČÍK tvrdí, že cez osudy jeho rodičov a starých rodičov sa tam premieta celé storočie.
Asi každého, kto čítal váš román, zaujala postava uja Imreho. Kto to je?
„Je zvláštne, že pri písaní som mu nevenoval až takú pozornosť, ale každý sa ma naňho pýta. Bez toho, aby som to robil zámerne, opisoval som pravdepodobne to, ako si predstavujem postavu ’européra’, čo je staromódny pojem pre džentlmena. Imre báči je taký renesančný typ človeka, ktorý v tom dvadsiatom storočí držal zástavu morálky, fair play a ktorý vedel, že Európu treba zoči-voči tragédii toho storočia zachrániť.“
Mala táto postava konkrétny vzor?
„Samozrejme, mal som na mysli jedného konkrétneho človeka, jedného starého pána zo Šiah, ktorý ma učil angličtinu. Ako šesť-sedemročný som ho obdivoval a pravdepodobne už vtedy som vytvoril ten obraz, ktorý sa objavuje v knihe.“
Nakoľko je vaša kniha založená na skutočnosti?
„Viacerí mi vyčítali, že jednotlivé epizódy sa v románe opakujú, ale šlo o to, že jedna a tá istá epizóda sa dá prežiť a neskôr premyslieť viacerými spôsobmi. Koľkokrát sa mi v živote zdalo, že mám svätú pravdu? Ale o mesiac, o rok, o päť sa ocitnem v tej istej situácii, len s inými spoluhráčmi, a naraz na základe ich argumentácie alebo miernej zmeny podmienok vyjde na povrch celkom iná pravda. Chcel som ukázať, že to patrí k našej európskej charakteristike. Traduje sa, že Kissinger povedal, že mu v Európe chýba jedno spoločné telefónne číslo. Či to povedal, alebo nie, dôležité je, že k našej charakteristike patrí aj to, že nemáme to jedno telefónne číslo, jednu pravdu, jeden jediný slogan.“
Ale musíme spolu žiť.
„Samozrejme. Aj v Karpatskej kotline, čo je pojem, ktorý sa Slovákom nepáči, pretože to považujú za urážlivé, Maďari spomínajú, že to bolo naše. Obe strany by mali akceptovať aj druhý pohľad. V knihe je to práve postava Imre báčiho, ktorý akceptuje oba pohľady. Popri tom však musí mať nad sebou morálny zákon, ktorým sa riadi.“
V knihe sa o strednej Európe objavujú vety ako „Naši spojenci padli do jednej kategórie s Maďarmi a táto spoločnosť sa začala krížom-krážom nenávidieť navzájom miesto toho, aby nenávidela Nemcov.“ Pretrváva to?
„Keď ako psychiater robím tréningy sebapoznania, pýtam sa ľudí na motiváciu: Prečo to robíš, čo ťa k tomu vedie... Po rokoch som prišiel na to, že popri vedomých motiváciách je veľmi dôležitým a niekedy aj dôležitejším prvkom strach. Robíme niečo, aby sme sa nedostali do nepríjemnej, zlej situácie, pretože sa bojíme. Často je to rafinovaný strach a človek, ale ani národ o ňom nemusí vedieť. To sú slogany, klišé, porekadlá, ktoré platia stovky rokov. Keď v našom zornom poli uvidíme niečo negatívne, pomenujeme to absolútne suverénne. Samotná motivácia teda nie je len pozitívna, často je to otázka strachu – chceme prežiť. Lenže potom je tu klasická otázka, v čom sa teda líšime od zvierat? Budeme sa riadiť výlučne týmito strachmi alebo ich rozpoznáme a pomenujeme? Ale medzi strachom a pozitívnou motiváciou by mala byť minimálne rovnováha.“
Ako sa do knihy premietla vaša profesia psychiatra?
„Nedá sa to, samozrejme, anulovať. Ale chcel som, aby sa to v knihe neobjavilo v drastickej podobe, aby nebolo cítiť, že túto kapitolu píše psychiater, ktorý to z vyvýšenej pozície akéhosi sudcu sleduje a rozhoduje, čo je normálne a čo nie. Samozrejme, niekedy som sa tomu nevedel vyhnúť – napríklad pri opise päťdesiatych rokov. Ale napríklad Dano Hevier mi povedal, že, chvalabohu, necíti z knihy psychiatra a v prvom rade je to klasický román.“
A ako sa tam premietol váš život?
„Príbeh je síce rámcovaný rokmi 1956 – 1968, ale cez osudy svojich rodičov a starých rodičov sa tam premieta celé storočie. Je to moje dvadsiate storočie. Niečo som nosil v hlave možno päťdesiat rokov. V päťdesiatom šiestom, pri maďarskej revolúcii, som si uvedomil, že som Maďar. V šesťdesiatom ôsmom som si zase uvedomil, že som nielen Maďar, ale aj Čechoslovák. Chcel som, aby tam tieto dva body boli hmatateľné. To, ako sme sa my maďarskí chlapci zachovali v šesťdesiatom ôsmom, neanuluje to, ako sme sa dvanásť rokov predtým správali ako Maďari voči Československu, ktoré chcelo ísť do Maďarska. Vylial som tam všetko, čo môže byť aj na škodu, pretože je toho veľa.“
Na škodu?
„To je chyba začiatočníka, že chce do prvej knihy naložiť všetko a potom asi má pocit, aký mám ja dodnes, že je absolútne prázdny. Teraz chcú z knihy urobiť divadelnú hru. Povedali mi, že z jednotlivých kapitol by sa dal rozvinúť povedzme ďalší román. Rozmýšľam teda nad tým, či sa pod nejakou vrstvou, ktorú som napísal, skrýva ešte ďalšia.“
Oplatí sa vám ešte hľadať?
„Teraz už áno. Teraz ide už len o to, či ešte raz v živote budem mať také podmienky, aké som mal pri písaní Hraničného prípadu. Byť 6000 kilometrov od domova a mať takú vzdialenosť aj v čase.“
Fórum kritikov
Hunčík dokazuje, že literatúra môže byť aj laboratóriom. Jeho kniha líči z pohľadu malých chlapcov osudy jediného miesta a jeho obyvateľov, avšak mesto Šahy, kde sa spolu stretávajú maďarské a slovenské dejiny a nespočetné množstvo rôznych kultúr, nie je v jeho podaní mozaikou, ale zložitou zlúčeninou.
Miroslav Petříček, SME
Hunčíkova optika je sarkastická, ironická a sebaironická, no zároveň z knihy priam vyžaruje typická maďarská nostalgia, akú poznáme aj z diel Máraia, Esterházyho, Talamona i Mártona. Hunčík sa románom Hraničný prípad zaraďuje k týmto veľkým menám.
Pavol Rankov, LIC
Ako rozprával súdruh profesor Dobi
(úryvok)
Feri mi povedal aj to, že súdruh profesor Dobi pred každými pretekmi rozoberá, že život Maďarov je večný zápas, lebo oni boli štítom a baštou kresťanstva a ešte aj za poludňajšie zvonenie vďačí svet im. Nebyť udatných maďarských bojovníkov pri Nándorfehérvári, dnes by svet nevedel ani to, kedy je čas obeda, žartoval súdruh profesor Dobi. Po bojoch proti Turkom bojovali ďalších stopäťdesiat rokov proti Habsburgovcom, a odkedy jestvuje Československo, znova vedú boj. Teraz bojujeme o holú existenciu, rozohňoval sa Feri. Súdruh učiteľ Dobi vždy končí svoje buditeľské reči tým, že Gábor Bethlen a Bocskai, Miklós Zrínyi a Rákoczi, Lajos Kossuth a Petöfi nikdy nežiadali cudzie, bojovali len o to, čo nám patrí. Lebo keď Slováci môžu hovoriť o Dolnej zemi, tak nám zas prináleží Horná zem, hovorieva súdruh Dobi, a potom mu trieda musí odprisahať na čestné slovo, že pred slovenskými známymi nikdy nebudeme hovoriť o tom, čo nám povedal. Pretože by to urážalo ich proletársky internacionalizmus.
Ešte šťastie, že vo futbale jestvuje len korner, hends, pas, tač a ofsajd. Lebo tam sa niet o čo biť. Pravda, kto sa pobiť chce, tomu je všetko fuk. Keď sme hrali v Leviciach, vybľakovali na nás, už keď sme nastupovali na ihrisko. Vykrikovali, Maďari za Dunaj, a Na Slovensku po slovensky, a Fúúúj Židia. Takto sa môže nadávať iba na Maďarov, lebo keby niekto vykrikoval takéto veci na Slovákov, hneď by zasiahli žandári. Najhoršie pochodil starý Lacušan, lebo sa počas zápasu vždy prechádzal za autovou čiarou.
V Leviciach sa nejaká ruka načiahla cez plot a dáždnikom ho riadne tresla po hlave. Darmo kričal, Chlapi, neblbnite, veď ja ani neviem po maďarsky!
